Na konci minulé roka sa zavreli brány niekoľkých slovenských fabrík, o prácu tak prišli stovky ľudí. Krach firiem s dlhoročnou tradíciou opäť upozornil na smutnú skutočnosť: slovenské podniky technologicky zaostávajú, tým pádom je v nich nižšia produktivita, a preto nedokážu konkurovať zahraničných spoločnostiam.
Po revolúcii sme sa otvorili zahraničnému kapitálu a predali sme podniky zahraničným majiteľom, čo sa istý čas javilo ako veľmi prezieravý krok, lenže aj on má svoje limity.
Transformačný model postavený na lacnej pracovnej sile sa medzičasom vyčerpal, a keďže ani pracovná sila na Slovensku už nie je lacná, uviazli sme v „pasci stredných príjmov“. Navyše zahraničné firmy začínajú presúvať výrobu tam, kde majú nižšie náklady.
Akokoľvek po znie paradoxne, Vladimír Mečiar, mal v jednej jedinej veci skutočne pravdu – potrebujeme slovenskú kapitálotvornú vrstvu. Samozrejme nie takú ako vytvoril on – oligarchov, ktorí vďaka privatizácii prišli k obrovskému majetku, ktorý častokrát „prehajdákali“.
Potrebujeme slovenské firmy, ktoré nebudú vyvážať zisky do zahraničia. Potrebujeme vlastný kapitál. Potrebujeme spoločnosti, ktoré budú produkovať výrobky s vyššou pridanou hodnotou. Žiaľ takých je u nás ako šafranu. Obrazne povedané, „jeden ESET leto nerobí“.
Pravdou je, že za posledné desaťročia sme sa naučili vyrábať kvalitné výrobky, lenže v drvivej väčšine prípadov pre zahraničné spoločnosti. Pod vlastnou značkou neprodukujeme takmer nič.
Ak by sme mali vymenovať slovenské značky, ktoré majú dlhoročnú tradíciu a môžeme byť na ne právom hrdí, asi by mnohí z nás mali problém vymenovať čo i len zopár. Na ich spočítanie by nám totiž vystačili prsty jednej ruky: Tatra banka (1884), Rona (1892), Chirana (1935), Ozeta (1939) či Železiarne Podbrezová.
Odevná ikona Makyta Púchov (1939), ktorá obliekala generácie Slovákov, nedokázala čeliť lacnej čínskej konkurencii, a tak definitívne 28. februára končí. O prácu tak príde 125 zamestnancov.
Asi veľavravné je to, že najstaršou firmou, ktorá na území Slovenska kontinuálne pôsobí sú Harmanecké papierne (1829). Čiže žiadny high-tech, žiadne farmaceutická spoločnosť…
Potom čo Slovakofarma Hlohovec (Zentiva, Wood Pharma Holding) a Biotika Martin (Hoechst, HBM Pharma) prešla do zahraničných rúk, azda jedinou slovenskou farmaceutická spoločnosťou zostala už len Biotika Slovenská Ľupča (1953). Obdobná situácia je prakticky vo všetkých odvetviach.
Dostali sme sa do situácie, keď nielen strojárenská, či elektrotechnická výroba sa prakticky celá ocitla v zahraničných rukách, no zahraničným investorom patrí aj veľká časť potravinárstva (naposledy zmenil majiteľa výrobca cukroviniek I.D.C. Holding, Sereď). Legendárne horalky tak svoje 60. narodeniny oslávia pod írskym vedením.
Na porovnanie – z Dánska, ktoré je počtom obyvateľov podobné Slovensku, pochádza hneď niekoľko firiem s celosvetovou pôsobnosťou – najväčšia je transportná spoločnosť Maersk, ktorá pôsobí vo viac ako 130 krajinách celého sveta a zamestnáva takmer 100 000 ľudí. V tejto škandinávskej krajine vzniklo aj legendárne LEGO. Medzi silných hráčov patrí aj farmaceutická spoločnosť Novo Nordisk, či pivovar Carlsberg (a množstvo ďalších – napr. Jysk, Velux, Arla, Bang & Olufsen, Hummel). Dividendy z týchto firiem, tak zostávajú doma a prispievajú k rozvoju krajiny.
Presne to potrebujeme dosiahnuť aj my. Akokoľvek kvalitné výrobky dokážeme dodávať na trh, v pozícii subdodávateľa, ktorý má nízku maržu, budeme hrať vždy len druhé husle a z pasce stredných príjmov nikdy nevybŕdneme. Mimochodom, tento problém trápil Slovensko už za bývalého Československa, teraz však dosiahol úplne iný rozmer.
Pokiaľ teda na Slovensku nebudeme mať technologické spoločnosti, ktoré sú zdrojom inovácií a zamestnanosti, tak sa budeme stále motať v kruhu a s napätím čakať, kedy zahraniční investor zatvorí brány a na ulici sa ocitnú tisícky ľudí.