Nemecká vláda nedávno schválila návrh zákona, ktorý hovorí jasne: Verejné zákazky by mali dostávať len tie podniky, ktoré platia svojim zamestnancom mzdy podľa kolektívnej zmluvy.
Návrh zákona o „Tariftreue“ podmieňuje udeľovanie federálnych zákaziek tým, že dodávateľ a aj jeho subdodávatelia, musia dodržiavať tarifné podmienky, pracovný čas, nároky na dovolenku, príplatky či dôchodkové príspevky – dohodnuté v príslušnej odvetvovej kolektívnej zmluve. V praxi má pravidlo platiť pre zákazky od hranice 50 000 eur a za porušenia sú navrhnuté sankcie vrátane pokút a možnosti predčasného zrušenia zmluvy. Kontrolu má zabezpečiť novovytvorená inštitúcia so zapojením napr. Nemeckej sociálnej poisťovne.
Návrh vzišiel z pera spolkového ministerstva práce a sociálnych vecí a je súčasťou širšej vládnej snahy zastaviť dlhodobý pokles pokrytia zamestnancov kolektívnymi zmluvami. Podľa ministerky práce Bärbel Basovej (SPD) je nový zákon nástrojom proti „mzdovému dumpingu“ v dodávateľských reťazcoch, najmä v sektoroch s vysokou mierou subdodávok (stavebníctvo, služby, IT). Práve preto koaličné strany nakoniec návrh presadili do legislatívneho procesu. Jednoducho povedané, ak štát prispieva stovkami miliárd do infraštruktúry, nemôže súčasne tolerovať, že za verejné peniaze ľudia dostávajú menej než to, čo kolektívne dohody stanovujú.
Nemecké odbory sú za
Nemecké odbory sa spoločne zasadzujú za tento krok – na rozdiel od častého obrazu, že ide o „štátny zásah“ proti podnikaniu, odbory vnímajú zákon ako návrat k princípu spravodlivého verejného kontrahovania. „Dodržiavanie kolektívnych zmlúv znamená o trochu viac spravodlivosti a perspektív,“ povedala Christiane Benner, sociologička a predsedníčka odborového zväzu IG Metall, pričom doplnila, že „federálne zákazky nesmú viac dostávať nekvalitní poskytovatelia“ — štát podľa nej nesmie financovať nekalé podnikateľské modely, ktoré podkopávajú kvalitu pracovných miest.
Kritici, najmä z prostredia zamestnávateľov a na nich naviazaných think-tankov, upozorňujú na riziká ako sú administratívna záťaž, otázky kompatibility s európskym právom a praktické problémy pri dokazovaní súladu naprieč subdodávateľmi. Skúsenosti zo spolkových nemeckých krajín, ktoré už podobné pravidlá majú zavedené, však ukazujú, že technické riešenia (zoznamy relevantných tarifných zmlúv, online registre, cielene zameraná kontrola) fungujú a že obavy o masové odchody firiem z verejných tendrov sa nepotvrdili.
Prečo by sme sa mali inšpirovať aj na Slovensku?
Zavedenie pravidla „verejné prostriedky len pre príjemcov pokrytých kolektívnymi zmluvami“ by v SR zlepšilo pracovné podmienky a vytvorilo konkurenčné prostredie, kde „lacné“ ponuky podkopávajú postavenie zamestnancov a životnú úroveň obyvateľstva.
Navyše, na Slovensku, kde je pokrytie kolektívnymi zmluvami nízke (približne 24 %) – by také opatrenia mohli podnietiť reinštitucionalizáciu kolektívneho vyjednávania a politik, ktoré zlepšujú postavenie zamestnancov cez zvyšovanie pokrytia zamestnancov. Firmy by mali motiváciu vstúpiť do kolektívnych mechanizmov, odbory by získali priestor na rozšírenie dosahu kolektívnych zmlúv a zvýšenie organizovanosti zamestnancov. To by nepriamo prispelo aj k vyšším mzdám, lepšej stabilite zamestnania a silnejším sociálnym istotám.
Záver je jednoduchý
Verejné obstarávanie nie je len o tom, kto urobí prácu najlacnejšie, je to aj nástroj výstavby dôvery v inštitúcie, štát a verejné blaho. Ak má verejná politika ambíciu znižovať nerovnosti a podporovať dôstojné pracovné podmienky, dôstojné mzdy a dôstojnú životnú úroveň, potom viazanie štátnych zákaziek na dodržiavanie kolektívnych zmlúv je pragmatickou a efektívnou voľbou. Nemecko tým len ukazuje, že štát môže byť katalyzátorom spravodlivejšieho trhu práce a Slovensko by z takej inšpirácie mohlo výrazne profitovať.
Foto. Flickr