Je veľmi nebezpečné, ak politici a zamestnávatelia zneužívajú svoj vplyv a ekonomickú moc na ovplyvňovanie súdnych rozhodnutí. Ešte nebezpečnejšie však je, ak sudcovia rozhodujú na základe jednostranného návrhu zamestnávateľa, podloženého výlučne skutkovými a právnymi tvrdeniami žalobcu, bez toho, aby zhromaždili dostatočné skutkové podklady.
Vo februári 2003 vydal sudca okresného súdu Bratislava I predbežné opatrenie, ktorým pozastavil štrajk organizovaný železničnými odbormi. V októbri toho istého roka, po tom, ako sa úspešne podarilo politikom zlikvidovať štrajk a následne defragmentovať železničiarke odbory, vydal krajský súd rozhodnutie, ktorým dal za pravdu odborom a skonštatoval, že štrajk nemal byť predbežným opatrením zastavený. Vtedajší predstaviteľ železničných odborov v tej dobe povedal, že: „Vláda jednoducho zariadila, aby sa štrajk skončil“.
V týchto dňoch uzrelo svetlo sveta predbežné opatrenie Okresného súdu v Nových Zámkoch, ktorým sudca nariadil „neodkladné opatrenie“ voči prepustenému odborovému funkcionárovi. Ide o varovný signál pre každého, kto sa odváži postaviť za práva pracujúcich. Bez toho, aby prebehlo súdne konanie, bez možnosti obhajoby a bez toho, aby sa súd vôbec zaoberal platnosťou výpovede, rozhodol, že zamestnanec nesmie verejne hovoriť o svojom prepustení – lebo vraj ohrozuje dobré meno zamestnávateľa.
Rovnako povážlivý je aj fakt, že sudca neaplikoval test proporcionality medzi slobodou prejavu zamestnanca a ochranou dobrého mena zamestnávateľa a zároveň sudca ignoroval postavenie žalovaného ako zákonom chráneného odborového funkcionára. Zákonník práce, konkrétne § 240, pritom jasne hovorí, že takéhoto zamestnanca možno prepustiť len so súhlasom odborovej organizácie – ktorý v tomto prípade udelený nebol. Napriek tomu súd vyjadrenia prepusteného zamestnanca o „nezákonnom prepustení“ označil za škodlivé, nepravdivé a neprípustné.
Týmto najnovším súdnym rozhodnutím – predbežným opatrením – sa však vytvára nebezpečný precedens. Nie preto, že by chránil „dobré meno firmy“, ale preto, že v skutočnosti slúži ako nástroj na umlčanie kritiky a možnej nápravy možného protiprávneho konania zamestnávateľa.
Súd tým otočil základnú logiku naruby: namiesto toho, aby skúmal, či zamestnávateľ konal v súlade so zákonom, kritizuje zamestnanca za to, že na možné porušenie zákona verejne upozornil. V právnom štáte by malo byť úplne legitímne, ak sa slabšia strana – zamestnanec – bráni aj verejne, keď iné inštitúcie zlyhávajú alebo konajú príliš pomaly. Rovnako je pozoruhodné, že súd dal za pravdu zamestnávateľovi, ktorý obranu zamestnanca, opierajúcu sa o § 240 ZP, o Ústavnú slobodu vyjadrovať sa a o § 13 ods. 5 ZP, ktorý hovorí o slobode zamestnanca rozprávať o „ jeho pracovných podmienkach vrátane mzdových podmienok a o podmienkach zamestnávania“, nazval poškodzovaním dobrého mena zamestnávateľa.
Samozrejme, súd má právo obmedziť práva občanov vyplývajúce z legislatívy, no takéto obmedzenie práv, musí byť stanovené zákonom, nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, primerané vo vzťahu k sledovanému cieľu a rešpektovať zásadu proporcionality. Legitímnou ostáva otázka, čo z týchto podmienok spĺňa rozhodnutie novozámockého sudcu, najmä v kontexte judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na základe Európskeho dohovoru o ľudských právach a aj čl. 16 Ústavy SR.
Týmto najnovším súdnym rozhodnutím – predbežným opatrením – sa však vytvára nebezpečný precedens. Nie preto, že by chránil „dobré meno firmy“, ale preto, že v skutočnosti slúži ako nástroj na umlčanie kritiky a možnej nápravy možného protiprávneho konania zamestnávateľa. Najmä, ak ide o kritiku oprávnenú, spoločensky dôležitú a vyslovenú v mene, nielen individuálnych ale aj kolektívnych práv zamestnancov. V tomto prípade dokonca existuje možnosť, že rozhodnutie novozámockého sudcu je v rozpore aj s Dohovormi MOP a Chartou EÚ.
Ak súdy začnú odborárov trestať za to, že robia svoju prácu – upozorňujú na nespravodlivosť a bránia individuálne aj kolektívne práva – tak nejde len o individuálne pochybenie sudcu. Ide o systémové zlyhanie a ohrozenie základných demokratických práv a slobôd. Zároveň ide o jasný signál, že rovnosť pred zákonom medzi zamestnancom a zamestnávateľom je stále len ilúziou, keď ekonomická moc zamestnávateľov a ich právnych kancelárií valcuje práva zamestnancov.