Prvé zasadnutie Hospodárskej a sociálnej rady po parlamentných voľbách a vytvorení novej koaličnej vlády sa konalo na úrade vláda 21. 5. 2020. Konfederácia odborových zväzov na rokovanie predložila svoje stanovisko k vládnym návrhom zákonov a opatrení na poskytnutie pomoci postihnutým subjektom v dôsledku krízy COVID-19. Prinášame vám niekoľko pripomienok, ktoré KOZ SR uviedla vo svojom materiály.
Z prijatých opatrení KOZ SR považuje za najdôležitejšie:
Znížila sa administratívna záťaž – boli prijaté „administratívne“ úpravy na zjednodušenie komunikácie a procesov so subjektami štátnej správy, umožnilo sa výraznejšie komunikovať pomocou elektronických prostriedkov, oddialili sa určité lehoty a pod. Uvedené opatrenia rýchlo reagovali na vzniknutú situáciu a môžu byť impulzom do budúcnosti, ako možno odstrániť určité administratívne prekážky, pokiaľ sa preukáže, že to nebude mať vplyv na splnenie si povinnosti.
V súvislosti so šíriacou sa nákazou sa z pochopiteľných epidemiologických dôvodov prerušilo vyučovanie vo všetkých predškolských a školských zariadeniach všetkých stupňov. Očakávame, že spustenie vyučovania bude medzi prvými opatreniami, ktoré budú prijaté, pokiaľ to epidemiologická situácia umožní, spolu s dodržiavaním prísnych hygienických opatrení.
S cieľom zmierniť sociálne dosahy pandémie vláda SR správne preniesla časť záväzkov voči zamestnancom na štát. V tejto výnimočnej situácii by však prebratie týchto záväzkov malo byť spravodlivé voči zamestnancom, ktorí danú situáciu nezapríčinili. Keďže štát prostredníctvom prijatých opatrení (ošetrovné a preplatenie časti nákladov na mzdy) dotuje pracovné miesta, zamestnanci by sa nemali dostávať do nerovného postavenia. KOZ SR preto navrhuje, aby bola dorovnaná výška karanténneho ošetrovného tak, že sa vyrovná náhrade mzdy v čistom pri prekážke v práci na strane zamestnávateľa z dôvodu povinného uzavretia prevádzky.
V súvislosti s opatreniami na pomoc zamestnancom, SZČO a firmám v podobe preplatenia 80 % mzdy zamestnanca firmám, ktorých prevádzky sú povinne uzavreté, a príspevkov pre SZČO a zamestnancov podľa poklesu tržieb od 20 % a viac, uvádzame, že účinnosť prijatých opatrení je stále nejasná. KOZ SR odporúča, aby bol administratívny proces žiadosti čo najjednoduchší, keďže prvé týždne účinnosti opatrenia ukázali veľa chybných žiadostí a subjekty majú problém aj s vykazovaním. Taktiež to vytvára neprimeranú záťaž na administratívnych zamestnancov spracovávajúcich žiadosti.
KOZ SR požaduje, aby prípadné ďalšie opatrenia na podporu podnikateľov smerovali prioritne na udržanie zamestnanosti a adekvátnych miezd, aby boli zamestnanci schopní v budúcnosti splácať svoje záväzky a viesť dôstojný život.
KOZ SR odmieta akékoľvek úvahy o „flexibilizácii“ Zákonníka práce, ktorý by mal „pozitívne pomôcť“ vo vzniknutej situácii. Sme presvedčení, že Zákonník práce má upravovať vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom a chrániť zraniteľnejšieho v tomto vzťahu, ktorým je zamestnanec. Priaznivé podnikateľské prostredie, férovú súťaž a tvorbu pracovných miest má zabezpečiť hospodárska politika štátu, efektívne súdnictvo, garancia vymožiteľnosti práva a odbúranie nepotrebnej administratívnej záťaže. Pomoc podnikateľom prostredníctvom zníženia práv zamestnancov a uľahčením ich prepustenia má efekt v znížení nákladov zamestnávateľov, ale ohrozuje existenciu zamestnanca, ktorý je odkázaný na pomoc štátu a dostáva sa do ohrozenia chudobou. Liberalizácia pracovného práva najmä v časoch krízy ohrozuje udržanie pracovných miest, a teda aj zamestnanosti.
Pokiaľ priaznivá epidemiologická situácia umožní postupné uvoľňovanie opatrení, existuje predpoklad, že dôjde k pomalému oživeniu ekonomiky v kratšom časovom období, ako sa pôvodne očakávalo. Z tohto dôvodu by bolo vhodné aj s ohľadom na epidemiologickú situáciu zhodnotiť výšku kompenzácií zo strany štátu a zvýšiť ich tak, aby sa v maximálne možnej miere využili dostupné zdroje z európskych fondov na udržanie pracovných miest a pomoc u dotknutých prijímateľov bola citeľná.
KOZ SR navrhuje špecifikovať zamestnania, ktoré sú počas pandémie najviac vystavené nebezpečenstvu nákazy, a to v súvislosti s pandemickým nemocenským u zamestnancov v prvej línií, ale aj prípadným definovaním a klasifikovaním ochorenia ako choroby z povolania (k tomuto bodu viac v prílohe).
V dôsledku pandémie sa zatvorili maloobchodné prevádzky počas nedieľ. Navrhujeme zvážiť ich zatvorenie počas nedieľ aj po skončení pandémie.
Upozorňujeme aj na situáciu civilných zamestnancov v rezorte obrany: Letecké opravovne Trenčín, MSM Martin, prevádzka Trenčín, a štátne podniky – Vojenské lesy a majetky so sídlom v Pliešovciach, Malackách, Kamenici nad Cirochou a Kežmarku.
Ďalšia štátna pomoc a vytvorenie podmienok by mala smerovať k stavebným spoločnostiam na výkon činnosti. Cieľom je vytvoriť podmienky na udržanie životaschopnosti a funkčnosti stavebných spoločností a tým aj zamestnanosti.
Považujme za potrebné odbúrať prekážky pri výkone zamestnania a zabezpečenie príjmu občana SR bývajúceho v prihraničnej oblasti v cudzom štáte a pracujúceho v SR, tzv. „pendlera“, do 30 km od hraníc SR a zrovnoprávniť ho s ostatnými občanmi SR.
Vo všeobecnosti odmietame počas mimoriadnej situácie i po nej akékoľvek snahy o tzv. flexibilizáciu či liberalizáciu pracovného práva, ktorej dôsledkom je oslabovanie pozície odborov a zamestnancov a znižovanie ich ochrany. Uvedomujeme si však potrebu reagovania pracovného práva na zmeny (pracovného prostredia, formy práce a pod.) v kontexte už spomínaných výziev, ako digitalizácia, klimatické zmeny, demografický vývoj a pod., majúcich vážne dosahy aj na svet práce.
Pravidlá pre home office – koronakríza donútila mnoho zamestnancov vykonávať prácu z domu (ak to povaha práce dovoľovala). Na Slovensku doteraz prácu z domu využívalo asi len 3,5 % zamestnancov. Predpokladáme, že sa po súčasnej situácii toto číslo zvýši a aj v dôsledku postupného zvyšovania miery elektronizácie komunikácie a pracovných činností sa budú vykonávať z domu. A tomu je potrebné prispôsobiť aj pracovné právo a podmienky práce z domu (v Zákonníku práce: interné predpisy zamestnávateľa nie sú dostatočné vzhľadom na rôzne situácie, ktoré môžu pri výkone práce z domu vzniknúť a ktoré je možné riešiť len zákonom).
Vo vyššie uvedenom kontexte konštatujeme, že slovenský Zákonník práce neobsahuje explicitné právo na tzv. odpojenie sa, t. j. možnosť zamestnanca bez hrozby sankcie zo strany zamestnávateľa nesplniť pracovný pokyn, ktorý mu uloží zamestnávateľ po pracovnom čase, resp. v čase, keď zamestnanec vykonáva prácu z domu alebo teleprácu. V praxi to teda vyzerá tak, že zamestnávateľ bez problémov zavolá a požaduje od zamestnanca vykonávanie práce s konštatovaním, že aj tak je doma a nič nerobí, teda že splnenie pracovného pokynu by nemal byť problém. V tomto ohľade tak zamestnávatelia často vnímajú výkon práce z domu ako spojený so zásadne nižšou kvalitou a efektivitou práce, preto považujú za logické, že zamestnanec bude robiť dlhšie. V extrémnych prípadoch potom zamestnanec, samozrejme, robí v porovnaní s klasickým výkonom práce na pracovisku podstatne viac za rovnakú mzdu.
Z uvedených dôvodov preto navrhujeme prijatie právnej úpravy, ktorá by explicitne za určitých podmienok obmedzila právo zamestnávateľa takýto pracovný pokyn po uplynutí pracovného času uložiť a súčasne (čo považujeme za dôležitejšie) zamestnancovi umožnila takýto pracovný pokyn nesplniť bez hrozby uloženia pracovnoprávnej sankcie podobne, ako je to v prípade § 47 ods. 3 Zákonníka práce. Hoci by sa v určitých situáciách dal tento prípad podradiť aj pod citované ustanovenie, len veľmi ťažko bude zamestnanec, bez stanovenia podrobnejších podmienok v právnej úprave, zdôvodňovať, že zamestnávateľ uložil pracovný pokyn v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ustanovenie § 52 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“) totiž uvádza, že v prípade domácej práce a telepráce sa na týchto zamestnancov nevzťahuje rozvrhnutie ustanoveného týždenného pracovného času, odpočinku a pod. To však práve vytvára situáciu, že zamestnanec pracuje podstatne dlhšie v porovnaní s výkonom práce na pracovisku. V uvedenom prípade by sme preto navrhovali – podobne ako v zahraničných právnych úpravách – stanovenie okamihu uplatnenia práva na odpojenie (časovo alebo vecne stanovené) a súčasne negatórne naformulovanie ustanovenia obdobne ako v § 47 ods. 3 ZP, kde by zamestnávateľ s odkazom na § 13 ZP musel preukazovať, že pracovný pokyn nebol uložený v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a zamestnanec nemal/nemohol uplatniť právo na odpojenie a pracovný pokyn mal splniť.
V opačnom prípade sa potom môže situácia zmeniť tak, že zamestnávatelia budú bezbreho ukladať pracovné pokyny zamestnancom pri rozširujúcom sa trende výkonu práce mimo pracoviska (napr. v dôsledku pandémie, digitalizácie pracovných miest) a zamestnanec nebude využívať základnú pracovnoprávnu ochranu získanú v 20. storočí v podobe explicitného rozlíšenia pracovného a súkromného života. Právo na odpojenie sa je touto právne definovanou hranicou.