Ing. Tomáš Malatinský MBA sa narodil v roku 1959 v Bratislave. Vysokoškolské štúdium ukončil na SVŠT v Bratislave – Stavebná fakulta, odbor geodézie a kartografie. Ako zodpovedný projektant geodet pôsobil v rokoch 1983 až 1986 v Stavoprojekte Bratislava. Neskôr v rokoch 1986 až 1998 v Elektrovode Bratislava prešiel funkciami stavbyvedúci, vedúci oddelenia ekonomiky divízie vedení, vedúci útvarov zahraničného obchodu a vyššieho dodávateľa. Od roku 1998 do 1999 bol vedúcim organizačnej zložky v ELCON o.z. Praha. Ako riaditeľ divízie pôsobil v rokoch 1999 až 2000 vo VÚJE Trnava, a.s. V marci 2000 sa stal predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom Elektrovod Holding, a.s. Bratislava. V máji roku 2000 sa stal druhým viceprezidentom ZZES (Zväz zamestnávateľov energetiky), v roku 2003 sa stal prezidentom ZZES. Od roku 2004 je kontinuálne prezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR až na obdobie 2012–2014, kedy bol ministrom hospodárstva SR.
Ako dlho ste súčasťou tripartity?
Od roku 2000 som bol vo Zväze zamestnávateľov energetiky, odkiaľ som sa dostal do Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení ako člen. Dnes je to teda bezmála 20 rokov. Samozrejme, sociálny dialóg som vnímal aj pred týmto obdobím. Na zasadnutia tripartity som zo začiatku nechodil, pretože sa na nich zúčastňovali predsedovia zväzov. Na tripartitných rokovaniach som sa zúčastňoval až ako prezident Zväzu zamestnávateľov energetiky Slovenska a od roku 2004 ako prezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR (AZZZ SR). V tom čase Asociácia ako jediná organizácia zastupovala zamestnávateľov; naším členom bolo dokonca aj Združenie miest a obcí Slovenska. Dnes vidíme, že nezhody medzi rôznymi zamestnávateľmi dospeli až do štádia, keď ich záujmy v Hospodárskej a sociálnej rade SR zastupujú štyri organizácie.
Aký je váš pohľad na odbory?
Odbory vnímam ako partnera, s ktorým sme sa vždy snažili nájsť spoločnú reč. Nikdy sme sa nevyhraňovali do takej miery, že by sme spolu nechceli diskutovať.
Ktoré obdobie považujete z pohľadu fungovania tripartity za najlepšie alebo, naopak, za najhoršie?
Ja môžem hovoriť len o posledných dvadsiatich rokoch. Boli obdobia, keď bola tripartita zastavená. To bolo za Mečiarovej aj Dzurindovej vlády. Pamätám si, že za druhej Dzurindovej vlády, keď bol ministrom Pavol Rusko, bolo veľa rozporov. V tom čase došlo k napätiu medzi zamestnávateľmi, čo viedlo k spomínanému vzniku nových organizácií. Ale spomínam si, že práve v tomto období sa nám podarilo dohodnúť na minimálnej mzde. Špecifické obdobie bolo za prvej vlády Róberta Fica a ministerky práce sociálnych vecí a rodiny Viery Tomanovej. Vtedy sme podpísali dohodu, ako by sa mala riešiť minimálna mzda. Neskôr sa tá dohoda modifikovala do tej miery, že už prestala byť vyvážená, a tak sa od nej upustilo. Teraz je minimálna mzda opäť témou na rokovania a neraz aj zdrojom zbytočného napätia medzi sociálnymi partnermi, ktoré nás odvtedy sprevádza. Celkom konštruktívne viedol tripartitu minister Mihál, aj keď dosť krátky čas. Myslím si, že kolektívne vyjednávania mali celkom korektný priebeh. Možno odbory majú na to iný názor, mne sa však zdalo, že boli vypočuté obidve strany.
Boli častejšie rozpory medzi vládou a partnermi alebo skôr medzi partnermi?
Záležalo vždy na téme. Pri takých ako minimálna mzda alebo Zákonník práce boli na opačných stranách zamestnávatelia a odbory. V mnohých oblastiach sme tlačili na vládu spoločne. Chcel by som spomenúť, že bolo obdobie, keď som sa na tripartite zúčastňoval za vládu. To bolo za vedenia ministra Jána Richtera. Vtedy bola politická vôľa naklonená skôr odborom.
Čo hovoríte na dnešné rokovania tripartity?
Teraz vedie rokovania minister Milan Krajniak. Ťažko je hodnotiť. Zatiaľ sa konalo len jedno rokovanie. Všetko sa ešte len formuje.
S kým na čele Konfederácie odborových zväzov sa vám najlepšie spolupracovalo?
Ja som mal korektné vzťahy s každým prezidentom KOZ. Dobré vzťahy som mal s Miroslavom Gazdíkom. Terajšieho prezidenta Mariána Magdoška poznám aj z dozornej rady zdravotnej poisťovne. Dobre sa spolupracovalo aj s Ivanom Saktorom, od ktorého som sa mohol aj tak trocha učiť, keďže bol skúseným odborárskym predákom v čase, keď som nastupoval do funkcie prezidenta AZZZ.
Čo by ste poradili odborom v ich práci?
Zo skúseností mojich a ďalších kolegov máme pocit, že na podnikovej úrovni ľahšie a častejšie nachádzame konsenzus ako na úrovni republikovej. Ťažšie sa rokuje už na odvetvovej tripartite a na republikovej je to ešte zložitejšie. Nazdávam sa, že je to tým, že odboroví funkcionári na nižších úrovniach sa spoliehajú na vyjednávania na odvetvovej úrovni, kde sú potom vyjednávania o to náročnejšie. Domnievam sa, že by bolo vhodné väčšie pochopenie reálneho stavu zo strany odborov. Čelíme veľkej kríze, v ktorej majú zamestnávatelia existenčné problémy. Aj tu by mali mať odborári pochopenie. Myslíme si, že držať minimálnu mzdu na úrovni 60 % priemernej mzdy nie sme pripravení. Aj zamestnávatelia majú záujem dobre zaplatiť za vykonanú prácu. Ale keď to nejde, tak to nejde.
Chceli by ste niečo meniť na fungovaní tripartity s príchodom novej vládnej garnitúry?
Podľa môjho názoru nie je potrebné robiť zásadné zmeny. Treba pristúpiť k dodržiavaniu formalít, ktoré boli roky zabehnuté. Napríklad, aby predkladané zákony chodili na pripomienkovanie s dostatočným predstihom. Participácia sociálnych partnerov je dôležitou súčasťou legislatívneho procesu. Stanoviská sociálnych partnerov zároveň zvyšujú kvalitu predkladaných legislatívnych aj nelegislatívnych materiálov schvaľovaných vo vláde SR, preto by sa na to mal klásť patričný dôraz.