Obyvatelia Slovenska by mali spozornieť. Najnovšie údaje Eurostatu totiž potvrdzujú to, čo pracujúci na Slovensku denne pociťujú, no len zriedka to majú takto jasne potvrdené aj tvrdými dátami. Takmer polovica hodnoty, ktorú firmy na Slovensku vytvoria, končí v ziskoch, nie v mzdách.
Kým priemerný podiel ziskov na pridanej hodnote (tzv. profit share) nefinančných podnikov v EÚ bol v roku 2024 na úrovni 40,1%, Slovensko dosiahlo až 48,9%. To nás radí na tretie miesto v rámci celej EÚ. Hneď za Írsko a Maltu. A práve tu sa dostávame k dôležitému detailu, ktorý nemožno obísť.
Írsko a Malta sú dlhodobo považované za daňové raje. Ich extrémne hodnoty „ziskovosti“ do veľkej miery odrážajú špecifické daňové režimy, presúvanie ziskov nadnárodných korporácií a účtovné optimalizácie. Ak si tieto krajiny z rebríčka odmyslíme, Slovensko sa fakticky stáva rekordérom EÚ. Krajinou, kde sa vytvorená hodnota rozdeľuje výrazne viac v prospech kapitálu, než kdekoľvek inde v „bežnej“ európskej ekonomike.
Vyrobíme. Odpracujeme. Odíde
Slovenská ekonomika je postavená najmä na automobilovom, elektrotechnickom a strojárskom priemysle. Teda na kapitálovo náročných odvetviach s vysokou produktivitou, kde by sme prirodzene očakávali vysoké mzdy. Realita je však iná, mzdy za produktivitou dlhodobo zaostávajú a domácnosti pracujúcich žijú „medzi výplatou a účtami“.
Rekordne vysoký podiel ziskov na pridanej hodnote v kombinácii s nízkymi mzdami na Slovensku neznamená, že koláč je príliš malý, ako sa zvykne tradovať. Problémom je, že koláč sa delí výrazne v neprospech pracujúcich. Medzi kapitálom a prácou vzniká čoraz hlbšia priepasť. Tento problém ďalej prehlbuje slabosti nášho rastového modelu, ktorý sa spolieha najmä na budovanie konkurencieschopnosti prostredníctvom nízkych miezd a lákania zahraničných investícii. Ak si k tomu pripočítame aj nízke pokrytie kolektívnymi zmluvami, slabú vyjednávaciu pozíciu zamestnancov a obmedzenú schopnosť miezd rásť v súlade s rastom produktivity práce, dostávame ekonomiku, v ktorej sa zisky koncentrujú, zatiaľ čo domácnosti zostávajú pod čoraz väčším finančným tlakom. Výsledkom je rastúca nerovnosť, vysoká zadlženosť a prehlbujúca sa neistota aj medzi tými, ktorí pracujú na plný úväzok.
Zisky odchádzajú, účty zostávajú
Dôsledky poznáme všetci. Slovensko má nízky finančný majetok domácností, vysokú zadlženosť a veľkú časť pracujúcich ohrozených chudobou, hoci pracujú naplno. Zisky sa síce tvoria, no veľká časť z nich odchádza preč – vo forme dividend, transferového oceňovania, iných účtovných operácií (kreatívne účtovníctvo) či rozhodnutí materských firiem mimo Slovenska. Bežným rodinám na Slovensku z toho plynie len malý úžitok.
A vysoký podiel ziskov na pridanej hodnote nie je problémom len pre slovenské domácnosti. Je to problém pre celú našu ekonomiku. Zisky vyprodukované na Slovensku do značnej miery končia v zahraničí, čo sa odráža na nízkej miere reinvestícií, nízkej miere investícií do výskumu a vývoja a tým pádom na stagnácií Slovenska. Stačí sa pozrieť napríklad na Nemecko, alebo Slovinsko, ktoré sú taktiež priemyselnými krajinami a aj napriek faktu, že na mzdy dávajú omnoho vyšší podiel na pridanej hodnote, dokážu v omnoho vyššej miere investovať do svojich ekonomík.
Z pohľadu odborov sú tieto dáta z Eurostatu mimoriadne silným argumentom ukazujúcim, že priestor na výrazný rast miezd na Slovensku objektívne existuje. Nejde o ideológiu ani o populizmus, ide o tvrdé fakty. Ak firmy dokážu dosahovať takúto mieru ziskovosti, tvrdenia o tom, že „vyššie mzdy ohrozia konkurencieschopnosť“, jednoducho neobstoja.
Zároveň ide o jasný argument aj pre štát. Vysoký podiel ziskov na pridanej hodnote otvára otázky efektívneho zdanenia firiem, zdanenia dividend, ale aj podmieňovania investičnej pomoci. Ak verejné peniaze podporujú súkromné zisky, verejnosť má právo žiadať dôstojné mzdy, dôstojné pracovné podmienky a silné kolektívne vyjednávanie ako protihodnotu.
Ak sa slovenský rastový model nezmení, hrozí, že ostaneme ekonomikou vysokých ziskov, nízkych miezd a permanentnej neistoty domácností. Eurostat nám teraz nastavil zrkadlo. Otázka už nie je, či problém existuje, ale či ho budeme mať odvahu riešiť.