Ohlásené opatrenia, týkajúce sa tretieho kola konsolidácie, vyvolali búrlivú debatu. Odhliadnuc od toho, že od ministra financií sme sa dozvedeli len hrubý rámec a chýbajú podrobnosti, tak asi naviac diskusií vyvolal zámer zaviesť vyššiu mieru progresivity do zdanenia príjmov fyzických osôb.
V tomto texte sa nebudem venovať konsolidácii verejných financií a jednotlivým opatreniam, pretože, aj napriek tlačovke ministra, o tom viac nevieme, ako vieme. Zameriam sa len na jedno z opatrení, aj to len rámcovo. Nebudem hodnotiť ani jednotlivé navrhované sadzby a hranice príjmov, nad ktoré sa sadzby budú vzťahovať.
Milionárska daň vyháňa šikovných?
Progresívna daň z príjmov sa často označuje ako „milionárska daň“. Je to však iba manipulatívna technika vtláčania nálepky s negatívnou konotáciou. Progresívne dane z príjmu nepostihujú skutočných milionárov a miliardárov, na to sú celkom iné dane (ktoré na Slovensku reálne nemáme). Progresívna daň z príjmov sa uplatňuje na relatívne vysoké prímy relatívne malej časti zamestnancov a SZČO. Ide o spôsob zvyšovania sadzby dane, ak sú príjmy fyzickej osoby vyššie ako je určená hranica a zároveň sa vyššia sadzba dane uplatňuje len na príjem, ktorý túto hranicu presahuje.
Kritici progresivity zdaňovania príjmov, medzi nimi poslanci a ekonómovia pravicových strán, varujú, že výraznejšia progresivita údajne „motivuje úspešných ľudí odísť zo systému zamestnania“ alebo sa presťahovať do zahraničia. V nasledujúcich odstavcoch si ukážeme, že tieto argumenty stoja na neúplných údajoch a ideologických predsudkoch, zatiaľ čo progresívne zdanenie prináša do daňového systému väčšiu rovnosť a schopnosť štátu plniť svoje úlohy.
Progresívne dane ako výraz solidarity
Zásadný argument za progresívne zdaňovanie vychádza z princípu „schopnosti platiť“. Bohatší ľudia si môžu dovoliť prispieť do verejných financií vyšším dielom. Na jednej strane tak pomáhajú financovať vzdelanie, zdravotníctvo či sociálnu ochranu pre zraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. Na druhej strane bohatší viac profitujú z kvalitnej infraštruktúry, stabilného právneho systému, fungujúcej justície či verejného vzdelania, ktoré im zabezpečuje kvalifikovanú pracovnú silu. Navyše, majetok a vysoké príjmy je možné nadobúdať a udržiavať iba vďaka tomu, že spoločnosť vytvára predvídateľné a bezpečné prostredie. Inými slovami, progresívne zdaňovanie nie je len otázkou solidarity, ale aj spravodlivého podielu na nákladoch spoločného systému, z ktorého bohatší získavajú disproporčne viac ako chudobnejší.
Rovnaké daňové sadzby pre všetkých totiž prehlbujú spoločenské nerovnosti. Ako už v 18. storočí upozornil filozof J. J. Rousseau, „čo najstarostlivejšie dbať na správne stanovenie podielov [na daniach] je dušou slobody, lebo nie je nič nerovnomernejšie než rovnaká daň pre všetkých“ (zdroj).
Na Slovensku dnes platí prvá sadzba dane 19 % až do približne 48 000 € ročne a druhá sadzba 25 % nad túto hranicu (okrem toho sú rôzne osobné nezdaniteľné či zvýhodnené položky). Praktickým dôvodom progresivity je prerozdeliť záťaž spravodlivejšie: bohatší tak viac prispievajú na verejné financie a uľahčujú napríklad financovanie sociálnych služieb pre chudobnejšie rodiny. Hoci rovná daň v absolútnej hodnote vždy vezme väčšiu čiastku od bohatého ako od chudobného, pričom oba majú rovnakú daňovú sadzbu, problém tkvie v tom, že bohatí majú vždy vyššiu schopnosť dane optimalizovať a obchádzať, ako tí chudobnejší, alebo stredná trieda.
Rovnú daň z vyššie uvedených dôvodov nemôžeme považovať za „spravodlivú“. Naopak, prehlbuje sociálnu nerovnosť a nespravodlivosť, keďže rovnaké percento z príjmu má pre nízkopríjmové skupiny oveľa vyššiu relatívnu záťaž než pre vysokopríjmové domácnosti, čím zároveň oslabuje redistribučnú funkciu štátu a znižuje podporu slabších vrstiev demokracii, demokratickým procesom a demokratickým inštitúciám. Podľa odborníkov, ekonómov a sociológov existuje priama súvislosť medzi progresívnym zdanením a politickou stabilitou – krajiny s vysokými daňami pre bohatých a vyššiu strednú triedu sa často tešia vysokej dôvere občanov a kvalitnému sociálnemu štátu.
Krajiny s progresívnym daňovým systémom = krajiny s vysokou životnou úrovňou
Mnohé rozvinuté krajiny s najvyššou kvalitou života majú práve progresívne daňové systémy. Vyspelé severské štáty Škandinávie, Kanada a Holandsko dlhodobo uplatňujú niekoľko daňových pásiem s vysokými hornými sadzbami, zatiaľ čo výrazne plošnú rovná daň preferovali hlavne bývalé postsovietske krajiny. Teória tvrdí, že silný sociálny štát si vyžaduje vyššie podiely solidárne prospievajúcich. Kým diktatúry, či mladé rozvíjajúce sa ekonomiky presadzujú „rovnú daň“ ako formu nízkych daní pre všetkých, bohatšie demokratické krajiny využívajú progresivitu ako prostriedok na rovnejšie prerozdelenie. Vďaka progresívnym sadzbám môže štát stabilne získavať viac prostriedkov od tých, ktorí ich majú viac, a prerozdeliť ich tým, čo to potrebujú.
Medzinárodné inštitúcie pritom zdôrazňujú, že zvyšovanie progresivity daňového systému prispieva k znižovaniu ekonomickej nerovnosti. OECD odporúča upraviť daňové sadzby tak, aby boli viac progresívne, rozšíriť základ dane a minimalizovať možnosti daňových únikov či arbitráži. OECD upozorňuje, že doterajšie úľavy pre bohatých (napr. priaznivejšie zdanenie kapitálových výnosov oproti práci) zväčšujú priepasť nerovnosti, a odporúča posilniť progresivitu, samozrejme s ohľadom na motiváciu pracovať a investovať. Slovensko má preto „priestor na rozšírenie spravodlivého systému progresivity“ – napríklad podľa niektorých analýz by bolo efektívne zvýšiť príspevky z príjmov tých najbohatších (v duchu Pikettyho návrhov na globálnu progresívnu daň z kapitálu a vyššie sadzby vyšších príjmov) a zároveň eliminovať daňové úniky.
Diabol sa skrýva v detailoch
V slovenskej verejnej debate často zaznieva, že štát je neefektívny a že si nezaslúži viac peňazí. V porovnaní s Rakúskom či Škandináviou však vidíme, že práve tam, kde je štát silnejší a aktívnejší, sa darí zabezpečiť vyššiu kvalitu verejných služieb aj vyššiu životnú úroveň obyvateľov. Heslá o „štíhlom štáte“ sa u nás využívajú ako zámienka na presadzovanie rovnej dane a neustáleho znižovania daní, čo je však cesta do slepej uličky. Slovensko dlhodobo vyberá na daniach a odvodoch jeden z najnižších podielov HDP v rámci EÚ – a práve tento fakt stojí za chronickým podfinancovaní verejných služieb a investícií.
Dôsledky sú viditeľné na každom kroku. Podľa oficiálnych údajov Inštitútu pre stratégie a analýzy a Útvaru hodnoty za peniaze dosahuje investičný dlh verejného sektora na Slovensku minimálne 40 miliárd eur, čo predstavuje približne 37 % HDP z roku 2022. Najväčší deficit je v doprave (15 miliárd eur), vo vodárenskej a kanalizačnej infraštruktúre (viac než 5 miliárd eur), v zdravotníctve (takmer 5 miliárd eur) a podľa NKÚ až 10 miliárd eur v modernizácii vodárenských sietí. Tieto čísla nie sú abstraktné – premietajú sa do života ľudí: 10 % obyvateľov nie je napojených na vodovod, 29 % na kanalizáciu a 12 % stále žije v domácnostiach bez splachovacieho záchoda. K tomu pribúdajú prípady havárií mostov či kritického stavu železničnej infraštruktúry.
Heslá o „štíhlom štáte“ sa u nás využívajú ako zámienka na presadzovanie rovnej dane a neustáleho znižovania daní, čo je však cesta do slepej uličky. Slovensko dlhodobo vyberá na daniach a odvodoch jeden z najnižších podielov HDP v rámci EÚ – a práve tento fakt stojí za chronickým podfinancovaní verejných služieb a investícií.
Nie je preto udržateľné tvrdiť, že stačí „zefektívniť štát“. Efektivita je dôležitá, no ani najvyššia efektivita nedokáže nahradiť chýbajúce zdroje. Skúsenosť tzv. „štíhleho štátu“ ukazuje, že nízke dane znamenajú slabé školstvo, zdravotníctvo a infraštruktúru – čo nepoškodzuje len nízkopríjmové domácnosti, ale aj podnikateľské prostredie, ktoré potrebuje kvalifikovanú pracovnú silu a spoľahlivé verejné služby.
Tento stav nie je výsledkom jedinej vlády, ale troch dekád politík trhového fundamentalizmu. Politík postavených na washingtonskom konsenze: deregulácia, privatizácia, škrty vo verejných výdavkoch a znižovanie daní. Namiesto efektívneho štátu sme dostali štát podfinancovaný a neschopný plniť svoje základné funkcie. Médiá a verejný diskurz tento trend často podporovali reprodukovaním protrhových naratívov o „škodlivosti“ verejných výdavkov a „nevyhnutnosti“ nízkych daní, čím legitimizovali tzv. „preteky ku dnu“.
Slovensko sa tak ocitlo v pasci. Deficity a rastúci dlh sú prezentované ako dôsledok plytvania, no v skutočnosti sú primárne výsledkom zlého daňového mixu, nedostatočne progresívneho zdaňovania a politickej paralýzy, ktorá odmieta hovoriť o vyšších verejných investíciách. Bez zmeny tohto prístupu budeme naďalej žiť s rastúcim investičným dlhom, ktorý obmedzuje našu produktivitu, brzdí hospodársky rast a podkopáva kvalitu života.
Mýty a realita: hrozba „úteku bohatých“
Častou kritikou progresivity je, že bohatí podnikatelia, špecialisti, manažéri, atď. údajne „utečú do zahraničia“, čo by odčerpalo daňové príjmy. Tento argument sa v diskusiách objavuje opakovane, no reálne dôkazy ho príliš nepodporujú. Štúdia prestížneho amerického sociologického ústavu analyzovala pohyb miliónových zárobkov a zdanenie elít v Spojených štátoch. Výskum dospel k záveru, že kým určitý daňový „odliv miliónárov“ nastáva, je štatisticky marginálny – ide o veľmi malý efekt na celú ekonomiku. K podobným záverom došli aj britský výskumníci, ktorí sa zamerali na dopady zvýšenia daní pre bohatých (študia 1, študia 2, štúdia 3). Tento naratív rozporujú aj slovenskí ekonómovia. Inými slovami, väčšina úspešných profesionálov a podnikateľov „novodobých milionárov“ nie je ochotná jednoducho zmeniť rezidenciu kvôli zvýšeniu dane. Na ochotu odísť vplývajú mnohé iné faktory, ako schopnosť štátu dodávať kvalitné služby (vzdelanie, zdravotníctvo, infraštruktúra, bývanie, atď.) – na čo majú zase negatívny vplyv práve „preteky ku dnu“ v daňovej oblasti.
Navyše, hospodárska spolupráca a európske dohody ďaleko komplikujú okamžitý útek kapitálu či ľudí. Ako upozorňuje ekonóm Gabriel Zucman (zakladateľ európskeho Daňového observatória), svet sa v posledných rokoch snaží zabrániť „pretekom k dnu“. Na summite G20 vlády zdôraznili, že všetci daňovníci, vrátane ultra-bohatých, musia prispievať svojím spravodlivým podielom – bez dostatočných daní štát nedokáže financovať vzdelanie, zdravotníctvo a sociálnu ochranu. Zucman ďalej tvrdí, že pomôcť môže medzinárodná koordinácia – napr. odhadnutú globálnu minimálny daňovú sadzbu pre miliardárov, ktorý by eliminoval motiváciu uchýliť sa do daňových rajov. Práve takéto medzinárodné dohody by podľa neho mohli ukončiť „súťaž k minimalizácii daní“ medzi štátmi – bohatí by nevedeli vyhnúť spravodlivému zdaneniu jednoduchým presťahovaním sa.
Nepochybne treba sledovať dopad každej reformy, ale obavy o hromadné opúšťanie krajiny „kvôli daniam“ zväčša prehliadajú motivácie pracovať, zaopatriť rodinu, starať sa o nehnuteľné majetky, ale aj životný štýl ľudí. Mnohí bohatí majú rodiny, prevádzky či majetky viazané na konkrétnom mieste, prípadne môžu diverzifikovať kapitál, no nemenia takto zjednodušene štátnu príslušnosť, ani daňový domicil jednoduchým presunom. Inak povedané, migrácia motivovaná daňovými dôvodmi je obvykle limitovaná a nevyrovná prínosy, ktoré štát získava zo zvýšenej progresivity.
Mýty a realita: Slovensko vs. Česko
Ďalším často opakovaným mýtom je porovnávanie Slovenska s Českom a ďalšími štátmi okolitými štátmi. Oponenti tvrdia, že pri rovnakom hrubom plate by mal Slovák v Česku výrazne vyššiu čistú mzdu, pretože u nás údaje vychádzajú nevýhodnejšie. Je pravda, že v ČR majú základnú daňovú sadzbu 15 % (oproti slovenským 19 %) a aj druhú sadzbu len 23 % (oproti 25 % u nás), a pritom druhé pásmo sa v ČR aplikuje až pri vyšších mzdách. V praxi tak český zamestnanec dostane mierne vyššiu čistú mzdu z identického hrubého platu ako slovenský. Napríklad pri bežnej mzde – zhruba 1 800 € v ČR a 1 520 € na Slovensku – vychádza česká čistá mzda o viac než 300 € vyššia. (zdroj)
Avšak takéto porovnania zvyčajne vychádzajú z ideálneho modelu jednotlivca bez detí, bez ďalších daňových úľav. Ak vezmeme do úvahy rodinu s deťmi alebo manželku bez vlastného príjmu, obraz sa výrazne mení. Slovenský daňový systém totiž poskytuje relatívne vysokú daňovú podporu pre rodiny (naše tzv. daňové bonusy na deti sú napríklad podstatne vyššie ako v ČR) a nezdaniteľné časti (na manželku, študentov a pod.). Tieto výhody v čistom príjme často vykompenzujú nižšiu základnú sadzbu dane. Okrem toho treba zohľadniť aj rozdielnu výšku priemerných miezd (český priemer je vyšší) a sociálnych odvodov. Slovenský zamestnanec s priemerným príjmom zaplatí na odvodoch nepatrne viac ako český, no naopak, český platca zaplatí vyššiu daň pri rovnakom príjme kvôli nižšej nezdaniteľnej odpočítateľnej položke.
Z toho vyplýva, že jednostranné porovnanie čistých miezd ignoruje množstvo detailov (rodinnú štruktúru, výdavkové paušály, motivačné príspevky a pod.). Skutočná konkurencia medzi krajinami v daňových podmienkach je komplexnejšia: záleží aj na službách a kvalite života, ktoré krajina bohatým ponúka. Ak by Slovensko pre výraznú progresiu skutočne vyvážalo talenty, bratislavské kaviarne by už boli prázdne a priemerná mzda by strmo klesala. Historicky však väčšina podnikateľov aj špičkových odborníkov zostáva, pokiaľ štát dokáže ponúknuť stabilné pracovné prostredie, dobrú infraštruktúru a vysokú kvalitu verejných služieb – ktoré progresívne dane pomáhajú zabezpečovať.
Preto je doslova nelogické adorovať preteky ku dnu v daňovej oblasti a zároveň očakávať, že na Slovensku budú ľudia ostávať len kvôli vyššej čistej mzde a napriek zhoršujúcim sa službám štátu.
Ďalšie argumenty a odporcovia
Niektorí odporcovia progresivity zdôrazňujú jednoduchosť rovnej dane: ona naozaj znižuje administratívnu náročnosť a uľahčuje daňový compliance. Protiargument však znie, že nižšia byrokracia stojí na úkor rovnosti – výsledkom je regresia, keď chudobní v percentuálnej daňovej miere platia vlastne viac. Okrem toho treba zohľadniť, aké peniaze štát vďaka progresii dokáže vybrať a na čo ich použije. V čase rastúceho dlhu a klimatickej krízy je kľúčové, aby štátne výdavky cielené na investície do zelených technológií či sociálnych služieb plynuli spravodlivým spôsobom – teda s príspevkom bohatších vrstiev, ktoré v poslednej dobe natŕčajú ruku smerom k štátu akosi pravidelnejšie, hoci sami obviňujú tých chudobnejších z natŕčania ruky.
Niektorí ekonómovia taktiež navrhujú presun daňovej záťaže z práce na spotrebu, alebo majetok – čiže zvýšenie DPH na luxusný tovar, alebo vyššie progresívne zdanenie finančných aj nehnuteľných majetkov, vysoko progresívne dane z dedičstva, alebo z prevodov majetku a darovania. Pri takomto opatrení sa dá zabezpečiť, aby najbohatší platili viac ako dnes, zatiaľ čo najchudobnejší by sa zníženou daňou z príjmu dostali z prípadnej biedy rýchlejšie.
Čo dodať na záver?
Riešenie našich problémov nestojí na tom, že zlé služby štátu si budeme donekonečna kompenzovať znižovaním daní a ďalším zhoršovaním služieb štátu, ale práve naopak. Lepším daňovým mixom, ktorého podmienkou je skutočná daňová progresivita, zabezpečíme väčší priestor na zefektívňovanie a zvyšovanie kvality služieb štátu.
Progresívne zdanenie nielenže umožňuje štátu lepšie prerozdeliť bohatstvo a znižovať nerovnosti, ale zároveň posilňuje financovanie verejných služieb, ktoré prospievajú celej spoločnosti. Argumenty o daňovej emigrácii či porovnania čistých miezd často opomínajú kľúčové okolnosti v duchu hesla, že „pre stromy nevidno les“. Je preto rozumné pozrieť sa aký účinok majú na celú ekonomiku a spravodlivosť, nie iba prvoplánovo reagovať nálepkovaním progresivity v zdaňovaní („daň za úspech“). Slováci vo všeobecnosti očakávajú, že tí, ktorí zarobia viac, zaplatia viac – preto je dôraz na progresivitu zdanenia konzistentný s princípom solidarity. Spravodlivejšie dane totiž pomáhajú odstraňovať hromadenie moci u vyvolených (neofeudalizmus), podporujú sociálnu súdržnosť a pomáhajú budovať demokraciu, čo opakovane zdôrazňujú aj odborné štúdie z celého sveta.
Odborné analýzy, výskumy a správy v posledných rokov poukazujú na fakt, že progresívne dane sú efektívnym a spravodlivým nástrojom daňovej politiky. Taktiež aj odporúčania inštitúcií EÚ, OECD, IMF a ďalších expertov, nabádajú postupovať s opatrnosťou, lebo bez rozumného zdanenia bohatších a najbohatších, by mohlo dôjsť k prelomeniu dôvery občanov v štát a v demokraciu ako takú (zdroj 1 a zdroj 2). Celkovo platí, že dôkladne nastavená progresívna daňová politika viac posilňuje, než oslabuje ekonomické a sociálne zdravie krajiny.
Foto: Flickr