Za posledné mesiace sledujeme sériu udalostí, ktoré vážne narúšajú medzinárodný poriadok. Len pred dvoma mesiacmi sme boli svedkami rýchleho vývoja vojenskej operácie vo Venezuele. Začiatok roka sa niesol v znamení napätia okolo možného zásahu USA voči európskemu spojencovi NATO v Grónsku. A teraz, len pol roka po bombardovaní zariadení spájaných s iránskym jadrovým programom, prichádza ďalšia vojenská operácia USA v Iráne.
Táto operácia nemá mandát Organizácie Spojených národov. To však nie je prekvapením, keďže administratíva Donalda Trumpa si vytvorila vlastné paralelné mechanizmy rozhodovania. Ešte znepokojujúcejšie je, že nikto presne nevie, aké sú jej skutočné ciele. Ide o snahu o zmenu režimu, získanie prístupu k ropným zdrojom, geopolitické preusporiadanie regiónu alebo definitívne zničenie jadrového programu? A čo sa stane, ak režim neskolabuje? Príde na rad pozemná operácia?
Aj v prípade pádu režimu zostáva otázne, čo by nasledovalo. História ukazuje, že takéto zásahy často vedú k nestabilite. Súčasný iránsky režim je sám výsledkom zahraničných zásahov, ktoré vyústili do islamskej revolúcie v roku 1979. Dlhodobé zásahy veľmocí v regióne prispeli k rastu extrémizmu a utrpenia. Situácia v Afganistane, Iraku či Líbyi je jasným varovaním. Nová vojenská operácia môže priniesť ďalšiu regionálnu vojnu, chaos, tisíce až milióny obetí a pravdepodobne aj novú ekonomickú krízu.
Európski lídri síce majú len obmedzené možnosti, ako ovplyvniť kroky USA, no majú povinnosť ukázať, že existuje alternatíva k politike silnejšieho. Znepokojujúce je najmä otvorené podporovanie vojenského zásahu zo strany predsedníčky Európskej komisie, a to bez jasne definovaných cieľov či hraníc. Rovnako problematické je, že členské štáty, ktoré sa rozhodnú dištancovať od tejto operácie, čelia individuálnemu tlaku zo strany USA.
Európska únia musí zostať jednotná a vyslať jasný signál, že jednotlivé členské štáty nebudú vystavené izolovanému nátlaku. To neznamená, že by Únia nemala byť pripravená brániť sa v prípade útoku, čo potvrdzuje aj odsúdenie útokov na územie Cypru. Zároveň to však ukazuje, že podpora vojenských operácií znamená aj riziko priameho zatiahnutia do konfliktu.
Odborári v Európskom hospodárskom a sociálnom výbore preto vyzývajú na rešpektovanie medzinárodného práva a jeho dôsledné presadzovanie. Základom musí byť mier a ochrana ľudských práv. Európska únia by sa nemala nechať zatiahnuť do jednostranných vojenských akcií. Takéto zásahy totiž vytvárajú precedens, ktorý môžu využiť aj iní aktéri, a prispievajú k znižovaniu globálnej stability.
Režim v Iráne nesie zodpovednosť za vážne porušovanie práv vlastných občanov a jeho predstavitelia by mali byť braní na zodpovednosť. Riešením však musia byť diplomatické a právne nástroje, nie vojenská intervencia. História nás opakovane učí, že vojenské zásahy len zriedka prinášajú očakávané výsledky, najmä ak nie sú sprevádzané jasnou víziou a cieľom.