Keď sa povie Pražská jar, väčšine ľudí asi napadne meno Alexandra Dubčeka, pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“ a napokon tanky vojsk Varšavskej zmluvy. Menej sa už hovorí o tom, že práve v tomto období vyvrcholila aj jedna z najvýznamnejších sociálnych reforiem povojnového Československa – skrátenie pracovného času a zavedenie päťdňového pracovného týždňa.
Dnes považujeme dvojdňový víkend za samozrejmosť. Je preto ľahké nadobudnúť predstavu, že niekedy v roku 1968 jednoducho vláda rozhodla, že odteraz sa v sobotu nebude pracovať. Skutočnosť však bola podstatne komplikovanejšia. Miloš Pick, jeden z ekonómov, ktorí reformu pripravovali, ju s odstupom štyroch desaťročí označil za „viac než pätnásťročný politický zápas“. Nebol to teda jednorazový výdobytok Pražskej jari, ale dlhý proces, ktorého korene siahali do postupného uvoľňovania stalinistického komunistického režimu v druhej polovici 50. rokov.
Keď Západ už mal dvojdňový víkend
Impulz k tejto reforme prišiel aj zo zahraničia. Francúzsko uzákonilo 40-hodinový pracovný týždeň už v roku 1936 a po druhej svetovej vojne sa dvojdňový víkend postupne rozširoval v ďalších krajinách Európy. Československí pracujúci i ekonómovia tak čoraz viac videli, že sobotná práca nie je nevyhnutnou podmienkou fungovania modernej ekonomiky.
Okno potrebné na presadenie reformy sa otvorilo aj z Východu. Po Stalinovej smrti a nástupe Nikitu Chruščova sa začalo viac hovoriť o raste životnej úrovne a lepších pracovných podmienkach. Chruščov presadzoval skrátenie týždenného pracovného času na 41 hodín.
Československí reformní ekonómovia však nechceli iba mechanicky skracovať jednotlivé zmeny podľa sovietskeho modelu. Zaujímali ich skúsenosti vyspelejších ekonomík a začali presadzovať päťdňový pracovný týždeň s dvoma súvislými dňami voľna. Prvý návrh na postupné zavedenie 40 až 42 hodinového týždňa vznikol už v roku 1956.
Tvorcovia reformy
K najvýraznejším osobnostiam tohto procesu patrili ekonómovia Miloš Pick a Bohumil Šimon. Ich úlohy však neboli totožné.
Miloš Pick (1926 – 2011) bol predovšetkým makroekonóm a výskumník. Po vojne vyštudoval štatisticko-ekonomické inžinierstvo na ČVUT v Prahe a neskôr získal vedeckú hodnosť kandidáta ekonomických vied. Profesionálne sa venoval ekonomickému výskumu, produktivite práce a medzinárodným ekonomickým porovnaniam.
Bohumil Šimon (1920 – 2003) mal odlišnú životnú dráhu. Pôvodným povolaním bol robotník a vysokoškolské ekonomické vzdelanie získal až počas svojej politickej kariéry – Vysokú školu ekonomickú v Prahe absolvoval v roku 1963. Od roku 1951 pracoval na ekonomickom úseku ÚV KSČ, od roku 1963 bol tajomníkom jeho ekonomickej komisie a v rokoch 1965 – 1968 viedol ekonomické oddelenie ÚV KSČ. Šimon býva označovaný za autora projektu skracovania pracovného času.
Zjednodušene povedané, Pick patril k odborným a realizačným architektom reformy, zatiaľ čo Šimon postupne získal silnú koncepčnú a politickú pozíciu potrebnú na jej presadenie. Neboli však sami. Hlavná iniciatíva vyšla od Štátnej plánovacej komisie (SPK) a jej odboru práce vedeného Karlom Vyhnalíkom. Z poverenia vlády vznikla Ústredná komisia pre skracovanie pracovného času. Jej predsedom sa stal Vyhnalík, tajomníkom Miloš Pick a odborné zázemie jej poskytovalo Pickovo oddelenie produktivity. Zastúpené v nej boli odbory, ministerstvá, krajské národné výbory, zdravotnícki odborníci, energetici či dopravní experti.
Preto by nebolo presné hovoriť o reforme ako o diele dvoch ľudí. Bola výsledkom práce širšej siete ekonómov, odborníkov, odborárov a štátnych inštitúcií. Vrátane sociológov, pričom treba povedať, že sociológia v 50. rokoch patrila medzi režimom prakticky zlikvidované vedecké disciplíny a ako samostatný vedecký odbor sa začala obnovovať až okolo roku 1964. V neskoršej fáze reformy už teda sociologický výskum existoval – napríklad prvý sociologický výskum využívania voľných sobôt uskutočnila Silvia Valná koncom roku 1969.
Odborné zázemie
Nešlo však o žiadne lacné politické heslá. O skracovaní pracovného času vznikala odborná literatúra, analýzy a ekonomické prepočty.
Skracovanie pracovného času teda nebolo žiadnou okrajovou témou alebo niečím, čo sa náhle objavilo v revolučnej atmosfére roku 1968. Viac ako desaťročie pred zavedením päťdňového týždňa bolo predmetom odborného výskumu, ekonomických výpočtov, politických sporov a podnikových experimentov.
Veď nám vypadne milión pracovníkov!
Najväčšou prekážkou bola obava, že skrátenie pracovného času poškodí hospodárstvo. Československo malo nedostatok pracovných síl a prechod zo šesťdňového na päťdňový režim vyzeral pri jednoduchom prepočte dramaticky. Pick neskôr spomínal, že konzervatívci z radov KSČ argumentovali tým, že výpadok 15 až 20 percent pracovného času v nedostatkovej ekonomike zodpovedá až približne miliónu pracovníkov.
Odpoveď reformných ekonómov bola na svoju dobu veľmi moderná a dá sa povedať, že pre niektorých je modernou aj dnes. Produktivita sa podľa nich nemala počítať iba počtom odpracovaných hodín, ale predovšetkým ako produktivita na jednu odpracovanú hodinu. Pick a jeho spolupracovníci vychádzali zo zahraničných skúseností, ekonomickej teórie i československých výskumov fyziológie práce. Predpokladali, že väčšinu stratených hodín bude možné nahradiť rastom hodinovej produktivity. Ich výsledný model počítal s tým, že približne deväť desatín výpadku pokryje vyššia produktivita a iba menšiu časť bude potrebné kompenzovať zvýšením zamestnanosti, najmä v baniach, hutníctve, chemickom priemysle, doprave a nepretržitých prevádzkach.
Bohumil Šimon neskôr spomínal: „Skrátenia pracovného týždňa sa obával najmä Antonín Novotný, myslel si, že to rozvalí ekonomiku, najmä preto sa experimentovalo, kým ho nevystriedal Alexander Dubček.“
Odpor mal dokonca aj ideologickú podobu. Tajomník ÚV KSČ Bruno Köhler podľa Pickových spomienok namietal, že dvojdňový víkend predstavuje „zburžoaznenie“ pracujúcich.
Najskôr každá štvrtá, potom každá druhá sobota
Reformátori preto zvolili opatrnú cestu experimentov. Najprv sa uvažovalo o zavádzaní kratšieho pracovného času podľa jednotlivých odvetví. Neskôr vznikol praktickejší model. Najskôr uvoľniť každú štvrtú sobotu, potom každú druhú a až napokon všetky. Od roku 1964 bola voľná každá štvrtá sobota a od roku 1966 každá druhá. Podniky tak dostali niekoľko rokov na reorganizáciu výroby a rast produktivity.
Na jeseň 1967 sa začal najväčší experiment. Zapojilo sa doň 138 podnikov. Podmienkou bolo, že podnik musí zvýšiť produktivitu a zároveň nesmie znížiť mzdy. Na Slovensku nový režim skúšala napríklad Kablovka a Dimitrovka. Výsledky v podnikoch, kde sa experimentovalo, postupne oslabovali argumenty odporcov reformy.
Pražská jar dáva reforme zelenú
Keď v januári 1968 Antonína Novotného na čele KSČ vystriedal Alexander Dubček a reformné krídlo začalo postupne získavať politickú prevahu, otvorila sa cesta aj k definitívnemu zavedeniu päťdňového pracovného týždňa.
Tento projekt sa ešte viac rozbehol po tom, ako Novotný v marci 1968 odstúpil aj z funkcie prezidenta republiky, kde ho vystriedal generál Ludvík Svoboda. V polovici mája 1968 vláda schválila zásady zavedenia skráteného pracovného týždňa. V júni ministerstvo práce a sociálnych vecí vydalo vyhlášku upravujúcu nový pracovný režim. Definitívny prechod bol naplánovaný na 29. september 1968. Zaujímavé je, že Dubčekovo vedenie muselo voľnú sobotu brániť dokonca aj pred snahami niektorých riaditeľov a straníckych organizácií využiť ju na schôdze, školenia či „dobrovoľné“ brigády. Podľa ekonóma Jozefa Zraka ju reformné vedenie obhajovalo ako neodňateľný čas človeka.
Potom však prišli tanky
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy mohla celý projekt zastaviť tesne pred jeho dokončením. Bohumil Šimon už v tom čase nebol iba ekonómom. Patril medzi významných predstaviteľov Pražskej jari, bol vedúcim tajomníkom Mestského výboru KSČ v Prahe a členom najvyššieho straníckeho vedenia. Dňa 21. augusta ho sovietske jednotky internovali a následne sa dostal do Moskvy, kde sa spolu s ďalšími československými predstaviteľmi zúčastnil rokovaní so sovietskym vedením. Kým politickí predstavitelia krajiny boli internovaní, ľudia pripravujúci reformu pracovného času riešili, či ju vôbec možno spustiť.
Pick neskôr opísal takmer filmovú situáciu. Členovia Ústrednej komisie sa vrátili z dovoleniek, ale okupanti prerušili medzimestské telefonické spojenie. Zachránila ich Plzeň, ktorú zabudli odpojiť, a jednotlivé kraje sa následne kontaktovali akousi telefonickou štafetou. Komisia sa v týchto „bojových“ podmienkach rozhodovala, či dodrží termín 29. septembra. Rozhodnutie bolo jednomyseľné, rozhodli sa reformu spustiť za každú cenu. Pick spomínal, že argument bol jednoduchý, ide o legitímny program vlády, hoci jej predstavitelia sú práve internovaní v Moskve.
Nečakaným problémom pripravovanej reformy sa stali dokonca aj nové cestovné poriadky, keďže zmena pracovných režimov si vyžadovala aj zmeny v doprave. Tlačiarne totiž namiesto cestovných poriadkov tlačili protiokupačné letáky. Cestovné poriadky preto vznikali improvizovane v okresoch a vyvesovali sa priamo na zastávkach
29. september 1968
Paradoxne reforme pomohla aj politická situácia. Reformisti ešte neboli úplne odstránení a nastupujúce normalizačné sily si v prvých mesiacoch po okupácii nemohli dovoliť okamžite zrušiť populárnu sociálnu reformu, na ktorú sa pripravovali milióny ľudí a tisíce podnikov. Podľa Pickových neskorších údajov sa katastrofické scenáre nenaplnili. V roku 1969 národný dôchodok vzrástol o približne sedem percent a hodinová produktivita o desať percent. Tieto čísla treba chápať ako Pickovo retrospektívne hodnotenie a nie ako dôkaz, že celý rast spôsobilo samotné skrátenie pracovného času. Ukazujú však, že konzervatívcami očakávaný kolaps ekonomiky nenastal.
Medzinárodné skúsenosti
Pick neuvažoval iba v československého kontexte. Jednou z jeho odborných tém boli medzinárodné porovnania produktivity – presne tie boli dôležité aj pri argumentácii, že kratší pracovný čas nemusí znamenať úmerne nižšiu produkciu. Počas svojej odbornej dráhy spolupracoval aj s Viedenským ústavom pre medzinárodné ekonomické komparácie, dnešným Vienna Institute for International Economic Studies (wiiw). A okrem iného, aj tieto medzinárodné kontakty a skúsenosti pomohli reformátorom postaviť reformu na dostatočných argumentoch a príkladoch, ktoré umlčali odporcov skracovania pracovného času.
Reformátori, ktorých reforma prežila
Politické aj osobné osudy Picka a Šimona boli po roku 1968 oveľa horšie než osud päťdňového pracovného týždňa, ktorý pomáhali presadzovať.
Bohumil Šimon bol v roku 1969 vylúčený z KSČ a jeho politická kariéra sa skončila. Miloš Pick bol po okupácii takisto vylúčený zo strany. Jeho kariéra reformného ekonóma bola zásadne obmedzená, hoci sa neskôr opäť dostal k odbornému ekonomickému výskumu a spolupracoval aj s Prognostickým ústavom ČSAV.
Šimon zomrel v roku 2003 a Pick v roku 2011 – ich mená dnes pozná málokto. Keď však v piatok popoludní odchádzame z práce a pred sebou máme dva dni voľna, stojí za to si ich pripomenúť. Nie preto, že by boli jedinými autormi päťdňového pracovného týždňa. Neboli. Za reformou stáli stovky odborníkov, odborárov, pracovníkov štátnej správy a tisíce ľudí v podnikoch, ktoré nový režim skúšali a pripravovali. Pick a Šimon však patrili k ľuďom, ktorí jej dali odbornú argumentáciu, politickú energiu a vytrvalosť. A ich príbeh má možno význam aj dnes.
Ani v autoritatívnom systéme vlády jednej strany neprijali predstavu, že spoločenský a ekonomický vývoj sa skončil a ďalší pokrok už nie je možný. Namiesto vysvetľovania, prečo sa pracovný čas skrátiť nedá, skúmali, za akých podmienok sa skrátiť dá. Experimentovali, počítali produktivitu, porovnávali Československo so zahraničím, hľadali technické riešenia a viac než desaťročie presviedčali politické vedenie. Keď sa napokon politické okno otvorilo, mali pripravenú reformu, ktorá mohla byť uskutočnená.
A keď do Československa prišli tanky, nezastavili ju ani tie. Možno práve preto by sme si dnes mená Miloša Picka a Bohumila Šimona mali pamätať.