V poslednom období sme svedkami ďalšej vlny zjednodušených porovnaní verejných financií, ktoré sa snažia navodiť dojem, že Slovensko kráča „gréckou cestou“. Rôzne porovnania, grafy a alarmistické novinárske titulky vytvárajú atmosféru naliehavosti, strachu a zmaru. Problém však nie je v samotných dátach. Problém je v tom, ako sa interpretujú.
Na prvý pohľad vyzerá porovnanie štruktúry výdavkov Slovenska a Grécka za rok 2024 podľa analýzy NBS jasne. Podiel sociálnych výdavkov na celkových príjmoch v SR bol v roku 2024 vo výške 40,9 % HDP a v Grécku 33,8 % HDP. Slovensko má podľa interpretácie novinárov vysoký podiel sociálnych výdavkov a zdá sa, že na sociálnu oblasť míňame „príliš veľa“. (Obr. 1) Takýto záver však vzniká len preto, že sa porovnávajú podiely na príjmoch rozpočtu bez toho, aby sme sa pozreli na veľkosť samotných príjmov.
Obr. 1 Slovensko vs. Grécko
Zdroj: NBS
A práve tu sa príbeh zásadne mení
Grécko vybralo v roku 2024 na daniach a odvodoch približne 42 % HDP, zatiaľ čo Slovensko len okolo 36 % HDP (Obr. 2). Inými slovami, slovenský štát hospodári s výrazne podielovo menším objemom zdrojov. Ak by Slovensko vyberalo rovnaký podiel príjmov ako Grécko, relatívne podiely jednotlivých výdavkových kategórií by automaticky vyzerali inak – bez toho, aby sa v realite zmenila jediná dávka či dôchodok. Podľa nášho odhadu, ak by Slovensko v roku 2024 vybralo na daniach a odvodoch 42 % HDP a nič iné by sa nezmenilo, tak podiel sociálnych výdavkov by nebol skoro 41 %, ale niekde na úrovni 35 %.
Obr. 2 Združená daňové kvóta (Total tax revenue)
Zdroj: Eurostat
Základný metodologický problém s porovnávaním podielových ukazovateľov je potrebná opatrnosť, pretože bez analýzy absolútnych hodnôt nie je možné určiť, či vysoká (alebo nízka) hodnota podielu vyplýva zo skutočne vysokej úrovne sledovanej veličiny v čitateli, alebo naopak z neprimerane nízkej (či vysokej) základne v menovateli. Ak sa podiel sociálnych výdavkov počíta vo vzťahu k príjmom verejných rozpočtov, jeho medzinárodná porovnateľnosť je obmedzená. Keďže úroveň daňových a odvodových príjmov sa medzi krajinami EÚ výrazne líši (Obr. 2), rozdiely v podiele tak môžu odrážať skôr rozdielnu príjmovú kapacitu štátu (veľkosť menovateľa) než skutočnú úroveň sociálnych výdavkov.
Obr. 3 Dánsko vs. Slovensko (Total tax revenue 1995-2024)
Zdroj: Eurostat
Ak by sme mali dlhodobo také príjmy ako napríklad Dánsko, tak aj potenciál vytvárať rozpočtové prebytky by bol zásadné iný (Obr. 3). My sme však na Slovensku mali dlhodobo nízke príjmy (Obr. 4), čo spôsobilo nielen súčasný stav ekonomiky a obrovské investičné dlhy vo všetkých hospodárskych sektoroch, ale aj problém s nafukovaním dlhu a zdanie vysokých výdavkov.
Obr. 4 Total Tax revenue vybraných krajín (1995-2024)
Vidieť, neznamená pochopiť
Presne tu sa ukazuje, prečo je nebezpečné slepé porovnávanie grafov bez pochopenia metodiky. Nehovorí to o tom, že Slovensko „míňa priveľa“, ale skôr o tom, že slovenský štát má nízke príjmy v pomere k ekonomike. Diskusia by sa preto mala viesť aj o daňovej kapacite štátu, daňových únikoch, efektívnosti výberu a celkovej štruktúre príjmov – nie iba o škrtoch.
To však neznamená, že problémy neexistujú. Naopak, je správne, že Národná banka Slovenska vo svojom komentári upozorňuje na riziká dlhodobej fiškálnej nerovnováhy a potrebu zodpovednej rozpočtovej politiky. Takáto vecná a analytická diskusia je presne to, čo Slovensko potrebuje. Problém nastáva vtedy, keď sa z analytického upozornenia stáva politický slogan.
Zmar a márnosť?
Hovoriť o „gréckej ceste“ je totiž na hrane, a možno už aj za hranou vyvolávania zmaru. Grécko malo totiž verejný dlh vysoko nad 100 % HDP už pred krízou – v roku 2007 približne 105 % HDP. Po dlhovej kríze jeho zadlženie vystúpilo až k 180 % HDP a v roku 2020 nad hranicu 200 % a aj dnes sa grécky dlh pohybuje okolo 150 % HDP. Slovensko je pritom na úrovni približne 60 % HDP a aj prípadný nárast na 70-75% HDP nedosahuje zďaleka úrovne Grécka. Situácia je teda kvalitatívne aj kvantitatívne úplne iná.
Samozrejme, že je potrebné rozprávať o problémoch a diskutovať o opatreniach, ktoré zabránia negatívnym scenárom – neustále opakovanie hesiel o „gréckej ceste“ je však skôr nástrojom na vyvolávanie strachu a paniky než vecnej a racionálnej diskusie.
Ak chceme seriózne diskutovať o verejných financiách, potrebujeme menej dramatických paralel a viac kontextu. Slovensko čelí reálnym výzvam. Starnutiu populácie, nízkej produktivite, regionálnym nerovnostiam či podfinancovaným verejným službám. Tieto problémy však nevyriešime zjednodušenými grafmi ani strašením gréckym scenárom.
Verejná debata by mala stáť na troch princípoch. Porovnávať porovnateľné, vysvetľovať metodiku a hovoriť o príčinách, nie iba o dôsledkoch.
Pretože ak budeme naďalej pracovať so skratkami a vytrhávať čísla, dáta a podiely z kontextu, nevytvárame riešenia. Vytvárame príbehy a mýty. A tie môžu byť síce politicky užitočné, ale ekonomicky nebezpečné.
Slovensko dnes nepotrebuje paniku. Potrebuje vecnú diskusiu o tom, aký štát chceme, a aké zdroje sme ochotní naň vybrať.