Diskusia o energopomoci sa už mesiace točí v začarovanom kruhu. Na jednej strane politici deklarujú snahu „zacieliť pomoc na tých, ktorí ju najviac potrebujú“, na druhej strane vidíme, že mechanizmy, ktoré majú túto adresnosť zabezpečiť v praxi zlyhávajú. Pri hlbšom pohľade však nejde o zlyhanie jedného opatrenia či jedného rezortu, ale o kumuláciu dlhodobo neriešených systémových problémov.
Základným problémom je, že Slovensko dodnes nemá jasne definovanú energetickú chudobu. Odborníci na tento deficit upozorňujú roky, no bez reálnej odozvy doterajších vlád. Bez spoločensky dohodnutej definície, ktorá by prepájala príjmy domácností, kvalitu bývania, energetickú efektívnosť a regionálne podmienky – nie je možné vytvoriť stabilnú a predvídateľnú energopolitiku. Namiesto systematického rámca tak vznikajú ad hoc riešenia, ktoré reagujú na aktuálny politický a spoločenský tlak, nie na reálne riešenie problému a príčin chudoby.
Čítajte aj: Medzi výplatou a účtami: Ako sa žije v krajine nízkych miezd? Správa o chudobe na Slovensku 2025
Interné riešenia namiesto verejnej diskusie
Druhým vážnym problémom je proces, akým bola aktuálne energopomoc nastavovaná. Kľúčové rozhodnutia vznikali ako interné materiály Ministerstva hospodárstva SR, bez riadnej odbornej diskusie a bez štandardného medzirezortného pripomienkového konania. A bez štandardného sociálneho dialógu, ktorého sa pri tvorbe konsolidačných opatrení dlhodobo odbory domáhali.
Prečítaj si aj: Sumár návrhov konsolidačných opatrení z pohľadu KOZ SR
Takýto postup neumožňuje konfrontovať návrhy s dátami, skúsenosťami z praxe ani s poznatkami sociálnej politiky. Výsledkom je systém, ktorý je formálne „adresný“, no v praxi naráža na vážne implementačné limity.
Mýtus adresnosti
Adresná pomoc znie politicky atraktívne. Lenže v realite ide o mimoriadne náročné nastavenie. Testovanie príjmov, preverovanie domácností, ich zloženia a výdavkov si vyžaduje rozsiahlu administratívu, kvalitné registre a spoľahlivé dáta. V určitých prípadoch môže byť takýto systém dokonca drahší než plošná pomoc.
Čítajte aj: Ideálny sociálny štát a jeho podoba v dobe adresnosti
Skúsenosti zo severských krajín ukazujú, že pri komplexných sociálnych rizikách v nastavení sociálnych transferov týkajúcich sa energií, bývania či zdravotnej starostlivosti, často legislatívci volia opačnú cestu. Idú cestou plošnej pomoci, ktorá je vyvážená vysokou progresivitou daňového systému. Áno, pomoc dostávajú aj bohatší, no tí ju následne „vracajú späť“ cez vyššie dane a odvody. Tento model paradoxne zvyšuje ochotu vyšších príjmových skupín podieľať sa na financovaní verejných politík.
Na Slovensku je situácia opačná. Čím viac adresnosti, tým slabšia solidarita a tým nižšia ochota prispievať do spoločného systému. Výsledkom je fragmentovaný sociálny štát, kde pomoc nikdy nie je dostatočná a zároveň je permanentne spochybňovaná.
Neporiadok v dátach ako systémový problém
Ďalším zásadným limitom je dlhodobý neporiadok v dátach – tzv. „dátové peklo“. Ministerstvo hospodárstva sa síce pokúsilo o syntézu rôznych databáz, zo štátnych aj súkromných zdrojov, no tento proces prebehol bez dostatočnej odbornej kontroly. Bez verejnej diskusie sa nepodarilo včas identifikovať metodické chyby, nekompatibility a chýbajúce dáta o rôznych skupinách obyvateľstva.
V správe o chudobe na Slovensku z dielne KOZ SR, opakovane upozorňujeme, že mnohé oficiálne údaje podhodnocujú rozsah sociálnej a materiálnej deprivácie, najmä v periférnych regiónoch a medzi zraniteľnými domácnosťami
Energetická chudoba sa pritom výrazne koncentruje na vidieku a vo východných regiónoch, kde domácnosti často vynakladajú na bývanie a energie veľkú časť svojich celkových výdavkov, čo z nich robí výrazne postihnutých chudobou.
Kde vlastne ľudia žijú?
Osobitnou kapitolou je „bordel“ v evidencii trvalých a prechodných pobytov. Štát reálne nevie, kde ľudia bývajú, kde spotrebúvajú energie a kde čelia sociálnym rizikám. O tomto probléme sa vie roky, no systematické riešenie nikdy neprišlo. Aj preto, že zavedenie jasných a prísnych pravidiel nahlasovania skutočného pobytu, podobných tým, ktoré sa uplatňujú napr. v Rakúsku, či Francúzsku je na Slovensku reflexívne odmietané – ako údajný „komunizmus“.
Bez riešenia evidencie pobytov však nebude fungovať ani energetická pomoc, ani adresná sociálna politika. Bez adries niet adresnosti.
Bez inštitúcií niet spravodlivej pomoci
Ak chceme energopomoc robiť lepšie, nestačí každoročne meniť parametre podpory. Potrebujeme riešiť základné inštitucionálne a dátové predpoklady. Potrebujeme jasnú definíciu energetickej chudoby, kvalitné dátové registre, transparentné procesy spracúvania a používania dát a politickú odvahu otvoriť odbornú diskusiu na mnohé témy – od potreby zásadnej zmeny daňového systému, až po zásadné zmeny sociálneho systému.
Bez týchto nevyhnutných zmien sa budeme stále pohybovať medzi chaosom a ilúziou adresnosti – na úkor tých domácností, ktoré zo systému vypadnú a pritom pomoc najviac potrebujú.