Na Slovensku sa aj dnes nájdu politici, ktorí s nostalgiou spomínajú na hospodárske politiky z rokov 2002 – 2006. Obdobie rovnej dane, masívneho lákania priamych zahraničných investícií (PZI) a viery, že ak štát „ustúpi z cesty“, ekonomický rast a prosperita sa dostavia automaticky. Tento prístup sa opäť objavuje v politických programoch aj verejných debatách, často bez reflexie toho, čo o týchto politikách hovorí realita a súčasná ekonomická veda.
Práve preto je dôležité venovať pozornosť rozsiahlej vedeckej štúdii ekonómov Sebastiana Gecherta a Philippa Heimbergera, publikovanej v prestížnom časopise European Economic Review. Autori sa v nej pýtajú jednoduchú, no zásadnú otázku: Skutočne znižovanie daní z príjmov právnických osôb podporuje ekonomický rast?
Čo hovoria dáta, nie ideológia
Autori neponúkajú jeden ďalší odhad, ale systematickú analýzu celej existujúcej empirickej literatúry. Preskúmali 441 ekonometrických odhadov zo 42 štúdií, ktoré sa za posledné desaťročia snažili zachytiť vzťah medzi firemnými daňami a rastom ekonomiky. V bohatých aj chudobnejších krajinách, v krátkom aj dlhom horizonte.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že znižovanie daní firmám funguje. Ak totiž vezmeme všetky štúdie bez kritického filtra, vyjde nám, že pokles dane o 10 percentuálnych bodov je spojený s miernym zrýchlením rastu HDP. Lenže tým sa analýza nekončí, práve naopak, tam sa začína to najdôležitejšie.
Keď autori zohľadnia tzv. publikačné skreslenie (teda fakt, že pozitívne a „očakávané“ výsledky majú oveľa väčšiu šancu byť publikované než nevýznamné alebo negatívne), obraz sa dramaticky mení. Po korekcii tohto skreslenia nie je možné preukázať žiadny štatisticky významný vplyv znižovania korporátnych daní na ekonomický rast.
Aj na Slovensku sa často spomína, že po zavedení rovnej dane v roku 2004 (zásadnom znížení korporátnych daní), došlo k vysokému ekonomickému rastu, zvýšeniu daňových príjmov a zníženiu nezamestnanosti. Aj v tomto prípade je záver postavený na tvrdení, že „znižovanie daní spôsobuje rast ekonomiky“ v skutočnosti postavený na hlinených nohách, najmä z dôvodu, že takéto tvrdenie ignoruje ďalšie, omnoho dôležitejšie faktory, ktorými bol náš vstup do EÚ a jasné smerovanie do eurozóny.
Dnes popri prípadnom návrate k „rovnej daní“ nemáme žiaden iný faktor, alebo stimul, ktorý by pomohol naštartovať ekonomiku – čo by znamenalo, že by sme sa nevyhli tzv. Kansaskému scenáru. V roku 2012 v americkom štáte Kansas zásadným spôsobom znížili dane (najmä korporátne) a očakávali následný rast. Dočkali sa však pravého opaku, stagnácie. Namiesto rastu prišli výpadky príjmov a tlak na škrtanie verejných služieb a investícií. Veľmi podobne dopadli aj experimenty s daňami vo Wisconsine a Louisiane, pričom autori súhrnnej štúdie založenej na dátach z 50 štátov USA zistili, že „probiznisové daňové škrty majú len zanedbateľný alebo žiadny pozitívny vplyv “ na rast HDP, zamestnanosť atď.
Mýtus o daňových škrtoch
Štúdia Sebastiana Gecherta a Philippa Heimbergera ukazuje ešte jednu nepríjemnú pravdu. Ekonomická literatúra je systematicky naklonená výsledkom, ktoré tvrdia, že „nižšie dane podporujú rast“. Takéto závery sú niekoľkonásobne častejšie publikované než tie, ktoré hovoria opak alebo neukazujú žiadny efekt.
Prečítajte si štúdiu: Do corporate tax cuts boost economic growth?
Zároveň sa ukazuje, že výsledky silno závisia od toho, ako sa dane merajú a čo všetko sa v modeli kontroluje. Ak sa napríklad ignoruje vplyv verejných výdavkov alebo rozpočtových dôsledkov, daňové škrty môžu vyzerať priaznivejšie, než v skutočnosti sú. Lenže v reálnom svete platí jednoduchá rovnica: nižšie dane znamenajú buď vyšší deficit, alebo nižšie verejné investície.
Prečítajte si aj: Cena za „štíhly štát“
A práve verejné investície – do infraštruktúry, vzdelania, výskumu, zdravotníctva – sú podľa autorov oveľa dôležitejším zdrojom dlhodobého rastu než „zľavy na daniach“ pre kapitál. Tieto závery sa ukazujú ako „Achillova päta“ daňových škrtov aj na Slovensku, ktoré po viac ako 20 rokov od zavedenia rovnej dane, trpí chronickým podfinancovaním školstva, zdravotníctva, verejnej infraštruktúry a zásadnými problémami s rozvojom ekonomiky.
Čo z toho vyplýva pre Slovensko?
Slovenská ekonomika dnes stojí pred úplne inými výzvami než pred dvadsiatimi rokmi. Nízke mzdy, slabá produktivita, závislý proexportne orientovaný ekonomický model, regionálne rozdiely a tlak na verejné financie. Recyklovanie politiky znižovania daní a bezpodmienečného lákania PZI na tieto problémy neodpovedá, rovnako ako neodpovedal ani v roku 2004. Vtedy sme mali len šťastie, že sme sa stali členmi EÚ a prijímateľmi eurofondov.
Prečítajte si aj: 20 rokov Slovenska v EÚ
Vedecké dôkazy hovoria jasne:
- znižovanie daní firmám nie je spoľahlivý motor rastu,
- daňové preteky ku dnu neprinášajú dlhodobé výhody,
- rozhodujúce je, ako štát používa verejné zdroje, nie ako rýchlo sa ich vzdáva.
Návrat do minulosti nie je riešením
Ak sa dnes niekto odvoláva na „úspešné reformy“ z rokov 2002 – 2006, mal by zároveň vysvetliť, prečo po dvoch desaťročiach stále dobiehame mzdovú úroveň, produktivitu aj kvalitu verejných služieb. Vedecký výskum ukazuje, že znižovanie daní samo o sebe rast nevytvára. Vytvárajú ho investície do ľudí, práce a verejných statkov.
Kolektív autorov publikácie Modeling Economic Growth in Contemporary Slovakia zdôrazňuje, že súčasný slovenský model rastu, ktorý je založený na exporte, lákaní zahraničných investícií a nízkych daňových sadzbách, čelí trvalým výzvam a obmedzeniam brániacim revitalizácii ekonomiky a jej adaptácii na nové globálne a domáce podmienky. Ich analýza reflektuje kritické perspektívy na hegemonistické politiky rastu a podporuje závery Gecherta a Heimbergera o tom, že jednoduché daňové škrty, ako nástroj na stimuláciu rastu nie sú dostatočne podložené empirickými dôkazmi, a že je potrebné uvažovať širšie o štrukturálnych faktoroch a verejných investíciách pre udržateľný hospodársky rozvoj.
Pre odbory je tento záver kľúčový. Posilňuje argument, že spravodlivý daňový systém, silné verejné služby a dôstojná práca nie sú prekážkou rastu, ale jeho podmienkou. A že návrat k starým receptom by nás neposunul dopredu – len by nás udržal v pasci stredných príjmov a nízkej pridanej hodnoty.