Znižovanie počtu úradníkov patrí na Slovensku medzi „evergreeny“, ktoré sa vracajú takmer s každou diskusiou o stave verejných financií. Táto téma je jednoduchá, ľahko komunikovateľná a na prvý pohľad aj logická – ak má štát priveľký deficit, nech začne šetriť sám na sebe. Problém nastáva vo chvíli, keď sa z politického hesla stane návod na riadenie verejnej správy.
Premiér Robert Fico v apríli 2024 povedal, že v ústredných orgánoch štátnej správy vidí „obrovskú prezamestnanosť“. O Úrade vlády dokonca vyhlásil: „Ak sa dohodneme na vláde, že z úradu vlády musí odísť 30 % ľudí, nikto si to ani nevšimne.“ O rok neskôr už hovoril o možnosti nastaviť parameter počtu úradníkov na tisíc obyvateľov a pýtal sa, či je Slovensko pripravené mať „možno o polovičku menej štátnych úradníkov“.
Nie je to však iba rétorika súčasnej vlády. Podobné návrhy zaznievajú aj z opozície. Poslanec SaS Marián Viskupič v júni 2026 navrhoval prepustenie približne 10 % zamestnancov štátnej správy, predovšetkým v ústrednej štátnej správe. Už v roku 2025 v parlamente hovoril, že SaS presadzuje zníženie zamestnanosti najmenej o desať percent, hoci zároveň zdôrazňoval, že nemá ísť o mechanické plošné prepúšťanie a rozdiely medzi úradmi môžu byť veľké. Aj Progresívne Slovensko podporovalo myšlienku väčších úspor na fungovaní štátu. Michal Šimečka pri avizovanom prepúšťaní v roku 2024 argumentoval, že vláda by mala najprv šetriť na prevádzke štátu a až následne žiadať vyššie dane od ľudí.
Politická zhoda na tom, že štát má byť efektívnejší, teda existuje naprieč spektrom. Otázkou však je, či sa efektívnejší štát skutočne vyrába tým, že najskôr stanovíme počet ľudí, ktorých z neho chceme odstrániť.
Je vo verejnej správe skutočne prezamestnanosť?
Medzinárodné údaje neposkytujú jednoduchú oporu pre predstavu, že Slovensko je extrémnym európskym prípadom. Podľa najnovšej databázy OECD predstavovala v roku 2023 zamestnanosť v sektore general government na Slovensku 19,28 % celkovej zamestnanosti. V roku 2021 to bolo 19,3 %, pri priemere OECD približne 18,6 %. Slovensko sa teda pohybuje mierne nad priemerom, ale rozhodne nie medzi krajinami s najväčším verejným sektorom. V škandinávskych krajinách dosahuje tento podiel približne štvrtinu až tretinu všetkých pracujúcich.
Tu je však veľmi dôležité upozorniť na fakt, že zamestnanec verejného sektora nie je automaticky úradník. Do tejto množiny patria ľudia pracujúci pre štát, samosprávy a verejné inštitúcie. Politická debata pritom veľmi často mieša učiteľov, sociálnych pracovníkov, policajtov, hasičov, pracovníkov úradov či ďalšie verejné služby do jedného čísla.
Prečítaj si aj: Štatistika ako zbraň: keď dáta slúžia propagande
Práve Ministerstvo financií sa už pred niekoľkými rokmi pokúsilo urobiť presnejšie porovnanie. Zistilo, že sektor verejnej správy na Slovensku zamestnával 82,1 pracovníka na tisíc obyvateľov oproti priemeru EÚ 86,4. Keď sa definícia zúžila priamo na úradníkov, Slovensko malo približne 20,5 úradníka na tisíc obyvateľov, priemer EÚ bol 20,3. A ak sa započítali iba kvalifikované administratívne a odborné pozície bez bežných administratívnych pracovníkov, Slovensko bolo dokonca pod priemerom: 13,5 oproti 15,6 v EÚ.
Ani výdavky neposkytujú obraz mimoriadne drahej verejnej administratívy. Podľa Eurostatu predstavovali v roku 2024 slovenské výdavky na funkciu „general public services“ 5,5 % HDP, zatiaľ čo priemer EÚ bol 6,1 % HDP. Táto kategória síce obsahuje aj úroky zo štátneho dlhu a ďalšie položky, takže ju nemožno zamieňať s nákladmi na úradníkov, ale rozhodne nepotvrdzuje obraz Slovenska ako krajiny, ktorá by na všeobecnú správu vydávala extrémne veľa.
To neznamená, že v slovenskej verejnej správe neexistujú duplicity, zbytočné pracovné miesta alebo úrady, ktoré by sa dali zlúčiť, prípadne, že neexistuje priestor na zmenu procesov a systémov práce. Otázka však znie inak: „Kde presne, ako a prečo?“ Nemôžeme jednoducho povedať koľko percent ľudí musíme prepustiť, aby číslo v rozpočte vyzeralo lepšie.
Tento recept skúšame už desaťročia
Na slovenskej debate je možno najzaujímavejšie to, ako málo sa mení. Robert Fico sľuboval výrazné znižovanie počtu úradníkov už po nástupe svojej prvej vlády v roku 2006. Počet zamestnancov verejnej správy v nasledujúcich rokoch skutočne klesal, následne však opäť začal rásť. Už v roku 2017 Richard Sulík pripomínal, že prakticky každá Ficova vláda deklarovala zámer počet úradníkov znížiť. Potom prišla reforma ESO – Efektívna, Spoľahlivá a Otvorená verejná správa. Zlučovali sa úrady, menila sa ich organizácia a vláda predpokladala vysoké úspory. Ministerstvo financií v roku 2012 zaradilo medzi konsolidačné opatrenia aj stovky miliónov eur úspor na osobných a prevádzkových výdavkoch štátu.
Lenže následná kontrola NKÚ ukázala vážny problém. Pred spustením programu ESO nebola dostatočne spracovaná štúdia uskutočniteľnosti ani analýza jeho dopadov. Pri úsporách plánovaných na roky 2013 až 2016 navyše ministerstvo ani nevykonalo analýzu ich skutočného dosahu. NKÚ preto kritizoval, že pri jednom z najvýznamnejších projektov reformy verejnej správy chýbalo riadne vyhodnotenie výsledkov. A dnes sme opäť pri tej istej debate: „desať percent, tridsať percent, možno polovica úradníkov“.
To je možno najlepší dôkaz, že samotné škrtanie pracovných miest nie je reformou verejnej správy.
Najprv reformovať prácu, až potom počítať ľudí
Zaujímavý pohľad na túto problematiku ponúkol nedávno český analytik verejnej politiky Jakub Černý. Pri diskusii o znižovaní počtu českých úradníkov upozornil, že možnosť znižovať ich počet musí predchádzať významná investícia do automatizácie agend a personálnej politiky – identifikácie kľúčových pracovníkov, ich udržania a získavania nových talentov. Až potom podľa neho môže prísť šetrenie. Jeho pointa vzťahujúca sa k situácii v Česku vlastne veľmi výstižne popisuje aj to, čo sa deja aj na Slovensku: „posledných desať rokov sa to robí naopak a potom sa čudujeme, že to nefunguje“.
Ak má úrad vykonávať rovnaké množstvo agendy, používať rovnaké komplikované formuláre, kontrolovať rovnaké dokumenty, prepisovať rovnaké údaje medzi informačnými systémami a dodržiavať rovnaké administratívne postupy, ale dostane príkaz znížiť počet zamestnancov o desať či tridsať percent, tak tým nevzniká automaticky efektívnejší štát. Vzniká tým „preťažený štát/úrad“. Dlhšie lehoty, väčšie množstvo chýb, horšia dostupnosť služieb, odchod schopných ľudí a ešte väčší problém prilákať nových odborníkov. Nakoniec sa môže stať, že štát začne chýbajúce kapacity nakupovať od externých poradenských či IT spoločností – často za vyššie ceny, než by stáli vlastní kvalifikovaní zamestnanci.
Potrebujeme preto obrátiť poradie krokov. Najprv treba preskúmať, čo štát vlastne robí. Ktoré povinnosti už nemajú význam? Ktoré údaje štát od občanov a firiem požaduje opakovane, hoci ich už má? Ktoré procesy je možné automatizovať? Ktoré úrady alebo organizačné jednotky robia podobnú prácu? Kde môže komunikácia prebiehať digitálne a kde naopak musí zostať dostupná osobná služba?
Nasledovať musí investícia do kvalitných informačných systémov, interoperability databáz, automatizácie rutinných úloh a skutočnej digitalizácie procesov. Nie digitalizácie v podobe elektronického formulára, ktorý po odoslaní niekto na úrade ručne prepíše do ďalšieho systému. A rovnako dôležitá je personálna politika. Slovenský štát potrebuje vedieť prilákať a udržať IT odborníkov, analytikov, právnikov, ekonómov, projektových manažérov či ľudí schopných riadiť veľké investície. Ministerstvo financií už vo svojej revízii zamestnanosti upozorňovalo na starnutie verejného sektora a na potrebu kvalitnejšieho riadenia ľudských zdrojov.
Ak chceme mať menší štát, potrebujeme zároveň výkonnejších, lepšie a dôstojne platených ľudí, ktorí v ňom zostanú. Až keď toto všetko urobíme, môže prísť posledná otázka. Koľko pracovných miest už vďaka novému spôsobu fungovania nepotrebujeme?
Úspora má byť výsledkom reformy, nie jej zadaním
Nič z vyššie napísaného nie je argumentom proti racionalizácii verejnej správy. Práve naopak. Ak štát vykonáva zbytočnú agendu, treba ju zrušiť. Ak existujú duplicity, treba ich odstrániť. Ak technológia dokáže nahradiť manuálnu rutinnú prácu, treba ju využiť. A ak po takýchto zmenách určitá časť pracovných miest objektívne prestane byť potrebná, je legitímne o ich zrušení hovoriť. Rozdiel je v poradí krokov, ako sme to robili dekády.
Po desaťročiach opakovaných sľubov o prepúšťaní úradníkov by sme už konečne mohli skúsiť zmeniť aspoň toto poradie. Pretože cieľom by nemal byť štát s čo najmenším počtom zamestnancov. Cieľom má byť štát, ktorý potrebuje iba toľko ľudí, koľko je nevyhnutné na kvalitné poskytovanie verejných služieb – a dokáže ich za ich prácu primerane zaplatiť.
To sa však najprv musí zmeniť verejná debata, stimulovaná rozdávaním nálepiek o úradníkoch, ktorí nič nerobia, len pijú v pracovnom čase kávu. Bolo by načase, keby aj politici pochopili, že bez schopných a dobre zaplatených zamestnancov štátu sa nepohnú a na to, aby boli schopní, kvalitní a dobre zaplatení im práve oni musia vytvoriť podmienky.
Foto: Pexels