Švédsko má jeden z najsilnejších systémov kolektívneho vyjednávania na svete. Približne deväť z desiatich zamestnancov je pokrytých kolektívnymi zmluvami a štát pritom reguluje pracovné podmienky podstatne menej ako v mnohých iných európskych krajinách. O mzdách a pracovných podmienkach rozhodujú predovšetkým odbory a zamestnávatelia prostredníctvom kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv.
V tom je sila, ale zároveň aj slabina švédskeho modelu, funguje výborne, pokiaľ obe strany rešpektujú pravidlá hry. Je postavený na vysokej organizovanosti, silných odboroch a presvedčení, že sociálni partneri nepotrebujú štát, aby im prikazoval, ako sa majú dohodnúť.
Čo sa však stane, keď do tohto tradičného systému príde globálna korporácia, ktorá tieto pravidlá jednoducho rešpektovať odmietne? Odpoveď na túto otázku nám priniesol prípad Švédskej Tesly, dcérskej spoločnosti korporácie Tesla, ktorú vlastní finančný „feudál“ Elon Musk.
David proti Goliášovi
Na jednej strane stálo asi 130 mechanikov, ktorí chceli to, čo je vo Švédsku úplne bežné – kolektívnu zmluvu. Na druhej strane Tesla a Elon Musk, najbohatší obyvateľ planéty, ktorý sa svojím odporom voči odborom netají: „Nesúhlasím s myšlienkou odborov… Myslím si, že odbory prirodzene vytvárajú vo firme negativitu.“
Švédsky odborový zväz IF Metall sa pokúšal s Teslou začať kolektívne vyjednávať a dohodnúť kolektívnu zmluvu. Firma to však dlhodobo odmietala, a tak 27. októbra 2023 začal vo švédskej Tesle štrajk. Počas takmer troch rokov sa do štrajku postupne zapojilo 112 mechanikov servisov Tesly vo Švédsku. Nešlo pritom iba o výšku platov, kolektívna zmluva znamená pravidlá pre mzdy, pracovný čas, dôchodkové zabezpečenie, poistenie a ďalšie pracovné podmienky. A najmä to, že ich zamestnávateľ nemôže jednostranne meniť podľa svojej ľubovôle hocikedy si zmyslí. Z malého podnikového konfliktu sa však rýchlo stal zápas o samotnú podstatu švédskeho modelu.
Toto je aj náš boj
Následná reakcia švédskych odborov a zamestnancov prekvapila nielen samotného Elona Muska, ktorý sa vyjadril, že „je to šialené“, pretože sa prejavila obrovská sila odborovej solidarity.
Švédski prístavní pracovníci odmietli vykladať výrobky zn. Tesla. Poštári prestali doručovať Tesle zásielky aj doručovať registračné značky na autá zn. Tesla. Elektrikári odmietali servisovať a pripájať zariadenia Tesly, stavbári prestali opravovať a stavať budovy určené pre Teslu. K solidárnym štrajkom sa pridávali aj pracovníci ďalších odvetví, dokonca sa tieto solidárne štrajky preliali aj do zahraničia. Počas priebehu štrajku bolo prijatých viac ako 80 opatrení a štrajkujúcich vlastnými opatreniami podporilo 14 švédskych a zahraničných odborových zväzov.
Odbory v Dánsku, Nórsku a Fínsku začali blokovať prepravu výrobkov zn. Tesla smerujúce do Švédska. Ich podpora mala dôležitý zmysel v tom, že ak švédski prístavní pracovníci odmietnu vyložiť Teslu, firma nesmie dostať možnosť obísť ich cez susednú krajinu. Bol to možno jeden z najpôsobivejších príkladov praktickej odborovej solidarity v Európe za posledné roky.
Mimochodom miera solidárnych štrajkov možná v Škandinávii, alebo v iných západoeurópskych krajinách je na Slovensku nepredstaviteľná, okrem iného aj preto, že solidárne štrajky sú na Slovensku vlastne úplne zákonom zakázané. Slovenský zákon o kolektívnom vyjednávaní síce solidárny štrajk pozná, zároveň ho však vyhlasuje za nezákonný, ak zamestnávateľ solidárne štrajkujúcich nemôže – najmä vzhľadom na hospodársku nadväznosť – ovplyvniť priebeh alebo výsledok pôvodného štrajku. Práve solidarita pracovníkov iných firiem a odvetví však bola jednou z najsilnejších zbraní švédskych odborov proti Tesle. Ak má byť kapitál schopný organizovať výrobu a služby naprieč firmami a hranicami, stojí za otázku, prečo by rovnakú možnosť koordinácie nemali mať aj slovenskí pracujúci?
Americký systém štrajkokazov
Švédsky denník Dagens Arbete z oficiálneho registra vyslaných pracovníkov zistil, že Tesla začala do Švédska privážať svojich pracovníkov zo zahraničia. Už počas prvých mesiacov zdokumentoval pracovníkov zo 14 európskych krajín – Belgicka, Dánska, Fínska, Francúzska, Írska, Talianska, Luxemburska, Holandska, Nórska, Portugalska, Švajčiarska, Španielska, Spojeného kráľovstva a Rakúska. Niektorí pricestovali opakovane a pracovali práve v servisoch, kde štrajkovali ich švédski kolegovia.
Švédsky model kolektívneho vyjednávania sa s takýmto konaním nestretol skoro 90 rokov. Švédsky odborník na pracovné konflikty Christer Thörnqvist povedal, že pre porovnateľný prípad organizovaného dovozu štrajkokazov do Švédska sa musíme vrátiť až do obdobia pred historickou dohodou zo Saltsjöbadenu z roku 1938. Dovtedy vo Švédsku boli pracovné vzťahy veľmi turbuletné, chaotické a konfliktné, pričom štát uvažoval o ich silnejšej zákonnej regulácii. Odbory aj zamestnávatelia však uprednostnili samoreguláciu, pričom vo Švédsku sa dohoda zo Saltsjöbadenu označuje ako „ústava“ vzťahov medzi odbormi a zamestnávateľmi. Po tejto historickej dohode sa vzťahy upokojili natoľko, že na možnosť použitia štrajkokazov nemysleli ani odbory, ani zamestnanci a ani švédska legislatíva. Preto bolo konanie Tesly vo Švédsku veľkým a nečakaným prekvapením.
A tu zároveň vzniká viacero nepríjemných otázok v súvislosti s európskym paradoxom. Európska únia garantuje voľný pohyb pracovníkov a možnosť vysielať zamestnancov za prácou do iných štátov. Tesla dokázala túto slobodu využiť na presúvanie pracovnej sily cez hranice a oslabenie účinku štrajku. Odbory však svoje právo na kolektívnu akciu stále vykonávajú prevažne v hraniciach jednotlivých národných štátov. Kapitál je európsky a globálny, odborové právo zostáva prevažne na národnej úrovni.
Tesla navyše pravidelne menila logistické trasy, obchádzala blokády a pokračovala v predaji a servise automobilov. A mala ešte jednu zbraň, ktorú obyčajní pracujúci, ani odbory (aj napriek relatívne obrovskému štrajkovému fondu švédskych odborov) nikdy mať nebudú – prakticky neobmedzené finančné zdroje a možnosť čakať.
1 021 dní
Pracovníci Tesly vydržali štrajkovať takmer tri roky, konkrétne 1 021 dní a aj napriek tomu Tesla kolektívnu zmluvu nemienila podpísať. Namiesto toho sa začala individuálne finančne vyrovnávať so zostávajúcimi štrajkujúcimi zamestnancami. Nie je známa suma, ktorú firma vyplatila jednotlivým zamestnancom, no týmto finančným vyrovnaním sa štrajk reálne skončil. Odborový zväz IF Metall napokon v auguste 2026 konštatoval, že vo firme už nemá štrajkujúcich členov a pokračovanie konfliktu preto nemá zmysel. Je to veľmi tvrdý výsledok pre odbory vo Švédsku, ale aj v celej Európe.
A nemali by sme si tento výsledok prikrášľovať, naopak, mali by sme si uvedomiť, že štrajk sa kdekoľvek a kedykoľvek môže skončiť aj prehrou. Preto odbory na celom svete používajú štrajk len ako krajný spôsob dosiahnutia cieľa a ich hlavnou úlohou je dohodnúť sa na kolektívnej zmluve. Ukázala sa však iná a oveľa nepríjemnejšie slabina systému, proti solidarite pracujúcich sa postavila sila kapitálu.
Ak si jedna z najbohatších korporácií sveta môže dovoliť tri roky obchádzať štrajk, dovážať náhradnú pracovnú silu a nakoniec štrajkujúcich jednoducho „preplatiť“, potom otázka neznie, že prečo IF Metall nedokázal Teslu poraziť. Otázka naopak znie, aké pravidlá potrebuje európsky sociálny model, aby o výsledku konfliktu medzi prácou a kapitálom napokon nerozhodovalo iba to, kto má viac peňazí. Lenže výsledok konfliktu zároveň nastoľuje ešte oveľa nepríjemnejšiu otázku.
V tomto zmysle neporazila solidaritu pracujúcich lepšia argumentácia ani lepší model pracovných vzťahov. Porazila ju ekonomická moc globálnej korporácie ovládanej jedným z najbohatších ľudí planéty. Pomohol tomu aj relatívne malý počet zamestnancov servisov Tesly. A práve to je možno najznepokojivejším výsledkom celého konfliktu. Ak si jedna z najbohatších korporácií sveta môže dovoliť tri roky obchádzať štrajk, dovážať náhradnú pracovnú silu a nakoniec štrajkujúcich jednoducho „preplatiť“, potom otázka neznie, že prečo IF Metall nedokázal Teslu poraziť. Otázka naopak znie, aké pravidlá potrebuje európsky sociálny model, aby o výsledku konfliktu medzi prácou a kapitálom napokon nerozhodovalo iba to, kto má viac peňazí. Lenže výsledok konfliktu zároveň nastoľuje ešte oveľa nepríjemnejšiu otázku.
Čo ak príde ďalšia Tesla?
Švédsky model nevznikol pre svet Elona Muska. Vznikol vo svete, v ktorom proti sebe stáli silné odbory a zamestnávatelia, ktorí sa síce sporili o mzdy a rozdelenie vytvorenej hodnoty, ale rešpektovali spoločné pravidlá hry. Tesla ukázala, čo sa môže stať, keď na jednu stranu stola posadíme niekoľko desiatok mechanikov a na druhú globálnu korporáciu ovládanú jedným z najbohatších ľudí sveta. Firma môže presúvať kapitál cez hranice, môže meniť dodávateľov, môže meniť logistické trasy. Dokonca môže dovážať náhradných pracovníkov z iných štátov, môže roky znášať straty spôsobené konfliktom. A nakoniec môže jednoducho ponúknuť peniaze jednotlivým štrajkujúcim. Otázkou preto nie je iba to, či IF Metall prehral jeden štrajk. Otázkou je, či Tesla neukázala cestu ďalším nadnárodným korporáciám.
Ak totiž firma zistí, že je dostatočne veľká a bohatá na to, aby dokázala tri roky vzdorovať jednému z najsilnejších odborových hnutí na svete, prečo by sa o to v budúcnosti nepokúsili ďalší?
A potom prichádzajú ešte nepríjemnejšie otázky. Dokáže európsky sociálny model prežiť vo svete, v ktorom je ekonomická moc globálna, ale práva pracujúcich zostávajú prevažne národné? Má byť možné využívať európske pravidlá voľného pohybu pracovníkov na lámanie štrajkov v inom členskom štáte? Má mať firma, ktorá systematicky odmieta kolektívne vyjednávanie, rovnaký prístup k verejným dotáciám, zákazkám a podpore zelenej transformácie ako firma, ktorá kolektívne zmluvy rešpektuje?
Dokáže európsky sociálny model prežiť vo svete, v ktorom je ekonomická moc globálna, ale práva pracujúcich zostávajú prevažne národné?
A predovšetkým. Čo zostane zo sociálneho dialógu, ak jedna strana disponuje miliardami, globálnou logistikou a možnosťou presúvať pracovníkov cez hranice, zatiaľ čo druhá má v rukách predovšetkým svoju solidaritu? Švédski odborári tento zápas prehrali. Ale možno nám práve svojou prehrou ukázali problém, ktorý bude musieť (nielen) európske odborové hnutie vyriešiť skôr, než sa z takéhoto konania stane nový štandard.
Ako ochrániť švédsky model?
Švédska pravicová vláda po skončení konfliktu 3. septembra 2026 poverila štátny Medlingsinstitutet (Inštitút pre mediáciu), aby celý takmer trojročný spor Tesly s IF Metall zanalyzoval, aby sa pozrel na jeho príčiny, priebeh, výsledok aj možné dôsledky pre švédsky model pracovných vzťahov, osobitne vo vzťahu ku globálnym firmám. Inštitút má vypočuť sociálnych partnerov a do 31. mája 2027 môže navrhnúť opatrenia na ochranu švédskeho modelu. Z formulácie zadania je pritom zrejmé, že vláda nehľadá spôsob, ako švédsky model oslabiť, ale ako ho „zabezpečiť“. Prípadné odporúčania majú navyše rešpektovať autonómiu sociálnych partnerov. Preto možno skôr očakávať úpravy, ktoré model adaptujú na konflikty s nadnárodnými firmami odmietajúcimi kolektívne zmluvy, než zásadné obmedzenie kolektívneho vyjednávania či odborových práv.
Táto otázka by mala byť zodpovedaná aj na Slovensku a v celej EÚ. Kým odborové práva a kolektívne vyjednávanie zostávajú najmä národnou záležitosťou, nadnárodný kapitál hranice nepozná. Prípad Tesly preto otvára otázku, či národné mechanizmy dokážu ekonomickú moc korporácii a novodobých „feudálov“ účinne vyvažovať.
Foto: Flickr