Verejná debata o hospodárskej politike sa v posledných rokoch čoraz viac zužuje na jedno číslo – pomer verejného dlhu k HDP. Tento ukazovateľ sa stal politickým fetišom: čím nižší, tým lepšie. V jeho mene sa ospravedlňujú rozpočtové škrty, zmrazovanie miezd, podfinancovanie verejných služieb a tlak na „zoštíhľovanie“ štátu. Najnovšia vedecká štúdia však ukazuje, že takýto pohľad je nielen zjednodušený, ale aj ekonomicky nebezpečný.
Autori štúdie upozorňujú na zásadný problém: verejný dlh sa takmer výlučne posudzuje cez jeden jediný ukazovateľ, hoci existujú aj iné, rovnako legitímne. Kým podiel dlhu na HDP dnes v mnohých krajinách vyzerá historicky vysoký, reálne náklady na obsluhu dlhu (úroky v pomere k HDP) sú v dlhodobom porovnaní skôr nízke a v niektorých prípadoch dokonca klesajú. Spoločnosť nemusí dlh „bolieť“ len preto, že je číselne vysoký. Omnoho dôležitejší je kontext (ekonomická realita) a zloženie dlhu (či sú úvery používané na investície alebo spotrebu).
Prečítajte si štúdiu: WHY CARE ABOUT DEBT-TO-GDP?
Ak sa na to pozrieme trochu zjednodušene, tak fascinácia podielom dlhu na HDP neodpovedá na otázky, ako je možné, že Argentína pri miere dlhu vo výške 40 % krachuje a Japonsko s viac ako 200 % normálne funguje.
Škrty ako politická skratka
V praxi fascinácia znižovaním dlhu takmer vždy ide ruka v ruke s pretekmi ku dnu v daňovej oblasti. Namiesto diskusie o spravodlivom a dostatočnom financovaní verejných politík sledujeme súťaž o to, kto viac zníži dane kapitálu, veľkým firmám či vysokopríjmovým skupinám. Výsledok je predvídateľný. Štátu chýbajú príjmy a rozdiel sa vyrovnáva škrtmi vo verejných výdavkoch a investíciách. Viac ako 40 miliardový investičný dlh, ako produkt pretekov ku dnu v daňovej oblasti, predchádzajúcich konsolidácii (aktuálnych, ale aj tej po finančnej kríze), na Slovensku potvrdí.
Prečítajte si aj: Cena za „štíhly štát“
Tieto škrty však nemajú abstraktnú podobu. Znamenajú príjmy obyvateľov – bežných pracujúcich. Znamenajú horšie pracovné podmienky, menej investícií do zdravotníctva, školstva, bývania, či infraštruktúry. Dusí sa tým nielen kvalita života pracujúcich a ich rodín, ale aj samotná ekonomika. Oslabené verejné služby znižujú produktivitu práce, zvyšujú sociálne napätie a brzdia dlhodobý rozvoj.
Svet nie je čiernobiely
Riešením samozrejme nebude ani bezhlavé zvyšovanie verejného dlhu. Nemožno povedať, že na efektívnosti verejných výdavkov nezáleží. Rozdiel je v tom, že rovnako škodlivé ako nekontrolované zadlžovanie je aj dogmatické znižovanie dlhu za každú cenu, bez ohľadu na ekonomickú situáciu a sociálne dôsledky.
Ak štát v čase spomalenia ekonomiky škrtá investície, mzdy a verejné služby len preto, aby „vylepšil“ jedno číslo v tabuľke, podkopáva tým vlastnú budúcu schopnosť dlh splácať. Slabšia ekonomika totiž znamená nižšie daňové príjmy, vyššiu nezamestnanosť a rast sociálnych výdavkov. Paradoxne tak môže snaha o rýchle zníženie dlhu viesť k jeho opätovnému rastu.
Prečítajte si aj: Škrty vedú k fašizmu…
Čo z toho vyplýva pre odbory
Preto je kľúčové presadzovať širší a rozumnejší pohľad na verejné financie. Otázka nemá znieť len „aký vysoký je dlh“, ale aj:
- koľko nás dlh v skutočnosti stojí,
- na čo sa verejné prostriedky používajú,
- a kto nesie náklady šetrenia.
Verejný dlh sám o sebe nie je ani dobrý, ani zlý. Zlý je vtedy, ak slúži na krytie daňových úľav pre bohatých a vytvára nerovnosti z privatizácie ziskov. Oprávnený je vtedy, ak financuje investície do ľudí, práce a verejných služieb. Teda investície do samotných základov ekonomickej stability.
Štúdia, na ktorú sa odvolávame, nám pripomína, že ekonomika nie je domácnosť a verejné financie nie sú rodinný rozpočet. Ak zredukujeme hospodársku politiku na honbu za jedným ukazovateľom, zaplatia za to pracujúci. A presne proti tomu majú odbory povinnosť sa ozvať.