Diskusia o tzv. „preregulovanosti“ Slovenska a Európy je staronová a pravidelne sa vracia vždy vtedy, keď niekto potrebuje vysvetliť, prečo naša ekonomika „zaostáva“. Takáto debata sa aktuálne rozprúdila po zverejnení správ Maria Draghiho a Enrica Lettu, ktoré upozorňujú na potrebu zlepšiť konkurencieschopnosť EÚ. Príležitosť si nenechali ujsť ani slovenskí politici a komentátori, ktorí opäť oprášili mantru o potrebe „odregulovať“ trh. V tomto prostredí sa objavil zaujímavý príspevok ekonóma Libora Meliorisa, ktorý oprávnene upozornil, že volanie po deregulácii často ostáva bez reálneho obsahu a deregulácia je prezentovaná ako univerzálne riešenie, ktoré má automaticky priniesť vyššiu produktivitu. Jeho výhrady si zaslúžia pozornosť – no ešte dôležitejšia je aktuálna kniha bývalej ministerky financií Brigity Schmögnerovej „Regulating Capitalism“, ktorá ide v kritike tejto logiky podstatne ďalej a systematicky ju rozoberá.
REGULATING CAPITALISM – Brigita Schmögnerová (SPRINGER NATURE)
Nie počet, ale charakter pravidiel rozhoduje
Schmögnerová veľmi jasne vysvetľuje, že základná chyba neoliberálneho prístupu k reguláciám spočíva v predstave, že menej pravidiel znamená automaticky lepší trh. História aj súčasnosť však ukazujú, že bez pravidiel trh nefunguje spravodlivo ani efektívne. Nejde teda o počet regulácií, ale o ich kvalitu, cieľ a odolnosť voči tlaku lobistov. Problém nie je „veľa regulácií“, ale tzv. regulačné pasce (regulatory capture) – teda situácia, keď pravidlá prestanú slúžiť verejnosti a začnú slúžiť záujmom tých, ktorí by nimi mali byť regulovaní.
Známe heslá ako „one in, one out“ alebo „one in, two out“, ktoré zaväzujú vlády za každé nové pravidlo zrušiť jedno alebo dve staré, môžu na prvý pohľad pôsobiť technokraticky a úsporne. No v skutočnosti ide o mechanický prístup, ktorý môže mať deštruktívne dôsledky – a to najmä pre slabších účastníkov trhu, ako sú zamestnanci, spotrebitelia či lokálne komunity.
Produktivita ako fetiš?
Melioris oprávnene upozorňuje, že samotná produktivita je len číslo – a bez zohľadnenia dôsledkov pre spoločnosť môže byť zavádzajúca. Príklad, ktorý uvádza – o hypotetickom príchode pracovníkov z Čadu do slovenských zariadení sociálnych služieb – síce môže pôsobiť kontroverzne, no slúži na ilustráciu zásadnej veci: že z pohľadu makroekonomických ukazovateľov môže aj zlepšenie starostlivosti o seniorov znížiť produktivitu, ak sa deje cez nízkokvalifikovanú a zle platenú prácu. Znamená to, že by sme sa takejto práci mali vyhýbať? Alebo že ju nemáme hodnotiť podľa jej spoločenského prínosu?
Brigita Schmögnerová ide ešte ďalej a ukazuje, že fetiš produktivity ako jedinej miery pokroku je mylný. Ekonomika má slúžiť ľuďom, nie naopak – a regulácie sú nástrojom, ako zabezpečiť, že rast nebude prebiehať na úkor zdravia, bezpečnosti či dôstojnosti.
Deregulácia ako kolísavé kyvadlo
Jedným z kľúčových postrehov Schmögnerovej knihy je historická perspektíva: regulácia a deregulácia sa v dejinách striedajú ako kyvadlo. Každé obdobie masívneho odbúravania pravidiel napokon viedlo ku krízam – a tie si vyžiadali nové regulačné rámce. Tak to bolo po veľkej hospodárskej kríze v roku 1929, tak to bolo aj po finančnej kríze v rokoch 2007–2008. Deregulácia preto nie je cestou k stabilite – práve naopak, je často predzvesťou kríz, ekonomických otrasov a korekcií.
Schmögnerová podrobne analyzuje, ako dochádza k presadzovaniu deregulácie: najčastejšie nie kvôli „nepotrebným pravidlám“, ale kvôli lobingu, ideologickému tlaku a slepej viere vo všemocnosť trhu. V praxi to vedie k tomu, že z deregulácie profitujú veľké korporácie, zatiaľ čo zamestnanci a verejnosť platia účet – či už v podobe nižšej ochrany práv, alebo vyšších rizík.
Európa: jednotný trh potrebuje pravidlá
Zaujímavé je, že aj mnohí zástancovia prehlbovania jednotného trhu si neuvedomujú, že to neznamená menej regulácie – ale často viac. Spoločný trh bez spoločných pravidiel by totiž viedol k pretekaniu ku dnu: krajiny by si konkurovali znižovaním daní, ochrany zdravia, bezpečnosti práce či životného prostredia – čo do určitej miery, napríklad v daňovej oblasti, stále prebieha aj v rámci EÚ. Práve preto sa s integráciou spája aj rast regulačného rámca – ide totiž o ochranu pred neférovou konkurenciou. Ako píše Schmögnerová, „bez regulácie by sa spoločný trh dávno rozpadol pod náporom národných záujmov a korporátnych lobbistov“.
Regulácia ako nástroj demokracie
Z pohľadu odborov je azda najdôležitejšie pripomenúť, že regulácia nie je len technokratický nástroj – je to aj politická otázka. Je to spôsob, ako vyvažovať silu kapitálu a ochranu pracujúcich. Od bezpečnostných štandardov, cez pracovný čas, až po kolektívne vyjednávanie – to všetko sú oblasti, kde regulácia zabezpečuje základné práva. V deregulovanom svete by boli tieto práva ohrozené – alebo by sa stali výhradnou výsadou silných a privilegovaných.
Ako ukazuje Schmögnerová, deregulácia často znamená aj oslabenie demokracie. Ak sa totiž pravidlá nastavujú pod vplyvom veľkých hráčov, ak sa rušia bez diskusie s verejnosťou, ak sú úradníci v „zajatí biznisu“, potom nejde o menej štátu – ale o slabý štát. A slabý štát znamená slabú obranu pre tých, ktorí nemajú lobbingové a marketingové oddelenia, ekonomickú silu, právnikov a poradenské firmy.
Deregulácia pre dereguláciu nie je riešenie
Melioris má pravdu, že volaniu po deregulácii často chýba obsah. Schmögnerová k tomu dodáva, že regulácia nie je nepriateľ, ale podmienka spravodlivého trhu. To, čo potrebujeme, nie je menej pravidiel – ale lepšie pravidlá. Také, ktoré budú chrániť záujmy pracujúcich, komunity, zdravie, dôstojnosť a životné prostredie. Možno je symptomatické, že vo verejnej debate, ovládanej hegemonistickým prístupom korporácií a ich lobistov, sa akosi pričasto spomína správa Maria Draghiho, ale o správe Enrica Lettu sa skoro ani nevie. Pritom Letta nekomunikuje zásadne iné zistenia, len k jednoduchých bezobsažným odporúčaniam na zlepšovanie konkurencieschopnosti dodáva, že sa tak musí diať cez posilnenie sociálneho rozmeru EÚ – čo zjavne mnohým nevyhovuje.
Deregulácia sama osebe kvalitu života nezlepší. O tom by sme v odboroch mali hovoriť nahlas – a nie len v reakcii na ekonomické výzvy, ale ako súčasť širšej vízie spoločnosti, kde trh slúži ľuďom, nie naopak.