Politici a političky sa často vyjadrujú na rôzne odborné témy. Na jednej strane je to, samozrejme, správne, pretože oni rozhodujú, navrhujú a prijímajú legislatívu, takže by mali mať prehľad. Na druhej strane mnohokrát zisťujeme, že o témach, o ktorých rozprávajú, majú častokrát skreslené, alebo mylné predstavy a informácie.
Nedávno sa v TA3, v relácii Téma dňa (25. 06. 2023), vyjadrovali poslanci Marián Viskupič (SaS) a Jozef Hajko (KDH) k inštitútu minimálnej mzdy. Problémom, ako bolo naznačené vyššie, je fakt, že obaja prostredníctvom televízneho vysielania pustili do sveta tvrdenia, ktoré sú v rozpore s realitou.
Nemajú minimálnu mzdu?
Poslanec Marián Viskupič napríklad povedal, že „najbohatšie a najlepšie fungujúce krajiny v Európe nemajú žiadnu minimálnu mzdu stanovenú“. Toto jeho tvrdenie je nepravdivé. Jediná európska krajina, ktorá nemá minimálnu mzdu stanovenú žiadnym iným spôsobom, iba v podnikových kolektívnych zmluvách, je Švédsko. Takže tvrdenie, že najbohatšie a najlepšie fungujúce krajiny nemajú stanovenú žiadnu minimálnu mzdu, je nepravdivé najmenej v tom, že nejde o viac krajín, ale len o jedinú. A aj tu by sme mohli polemizovať, či iné krajiny Európy nie sú bohatšie a lepšie fungujúce, ako Švédsko.
Otázne je však niečo iné. Prečo poslanec Viskupič tvrdí, že krajín bez minimálnej mzdy je v Európe viac a zároveň tvrdí, že sú to zväčša najbohatšie krajiny? Podľa názoru autora tohto textu tomu tak je najmä preto, že téme, o ktorej sa rozhodol diskutovať, nerozumie a svoje názory vydáva za fakty.
V Európe sa uplatňuje niekoľko spôsobov uplatňovania minimálnych miezd. Skúsme si to popísať na jednotlivých krajinách EÚ a pridružených krajinách spoločného trhu, kde sú združené aj tie, Viskupičom spomínané, najbohatšie krajiny Európy.
Šesť štátov má minimálnu mzdu stanovovanú na národnej úrovni: Bulharsko, Estónsko, Maďarsko, Poľsko, Portugalsko a Rumunsko.
Osem členských štátov má minimálne mzdy nastavené na sektorovej úrovni: Belgicko, Dánsko, Fínsko, Island, Nórsko, Rakúsko, Taliansko a Švajčiarsko.
Pätnásť členských štátov má minimálnu mzdu nastavenú na kombinácii národnej a sektorovej úrovne, ktorú je možné dohodnúť v kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa nad úroveň národnej minimálnej mzdy): Česko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Írsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Nemecko, Malta, Slovensko, Slovinsko, Španielsko a Veľká Británia.
Jedna krajina má minimálnu mzdu stanovenú pre limitovaný podiel obyvateľstva: Cyprus.
A jedna krajina nemá minimálne mzdy stanovené inak, ako v podnikových kolektívnych zmluvách: Švédsko. zdroj
Odvody a bipartita
Poslanec Jozef Hajko z KDH v tej istej diskusii vyslovil dve myšlienky, a to, že „minimálna mzda by mala byť prioritne dohodou medzi zamestnávateľmi a zamestnancami“ a že „problém Slovenska nie je minimálna mzda… keď budú vyššie minimálne mzdy, štát má vyššie odvody“.
S prvou myšlienkou nemožno nesúhlasiť, len poslanec Hajko mohol vysvetliť, prečo spomína prioritu bipartitného vyjednávania, keďže v súčasnosti platná legislatíva je presne v tomto znení. Len ak nedôjde k dohode medzi zástupcami zamestnancov a zástupcami zamestnávateľov, tak až potom bude platiť zákonný vzorec na výpočet minimálnej mzdy. K takejto dohode na bipartite došlo už aj pri stanovovaní minimálnej mzdy pre rok 2023, aj pre rok 2024. Tým pádom nemusel byť aktivovaný vzorec na výpočet minimálnej mzdy vo výške 57 % z priemernej mzdy spred dvoch rokov.
Druhá myšlienka poslanca Hajka je ešte nejasnejšia. Z jeho vyjadrenia nie je celkom jasné, čo kritizuje alebo navrhuje. Skúsme si to rozobrať.
Možno mal na mysli mýtus o tom, ako sú minimálne odvody živnostníkov naviazané na minimálnu mzdu a preto stúpajú príjmy štátu z odvodov. Ak tvrdil toto, tak je potrebné povedať, že to nie je pravda. Minimálne odvody živnostníkov sú naviazané na výšku priemernej mzdy spred dvoch rokov. Čiže minimálne odvody živnostníkov v roku 2024 sú vypočítané z vymeriavacieho základu, ktorý je stanovený ako 50 % z priemernej mesačnej mzdy v roku 2022. (zdroj)
Možno mal však na mysli inú súvislosť. Ak sa komukoľvek zvýši mzda, tak sa mu zákonite zvýšia aj dane a odvody, je to logické, nakoľko sú dane a odvody nastavené ako percento zo základu dane. Otázkou však je, ako sa stanovuje samotný základ dane, ktorý je závislý od výšky odpočítateľnej položky z daní. A tu narážame na základný problém, ktorý mnohí, vrátane odborov, dlhodobo kritizujú.
Odpočítateľná položka z daní sa vypočítava zo životného minima (21-násobok), ktoré nebolo roky adekvátne zvyšované, čo spôsobilo stúpajúce „daňovo-odvodové zaťaženie“ pracujúcich, najmä tých, ktorí sú nízkopríjmoví. Tento problém by sa dal vyriešiť niekoľkými spôsobmi. Prvým je zreálnenie výšky životného minima. To by však znamenalo aj zvýšenie množstva sociálnych dávok, ktoré sú spolu s odpočítateľnou položkou na životné minimum naviazané. To je však zjavne v rozpore aj s tvrdeniami KDH (ale aj iných strán) o tom, že vyššie dávky by nemotivovali ľudí hľadať si prácu (čo je samozrejme nezmysel, pretože motivácia pracovať má viacero iných pozitívnejších dôvodov).
Druhou možnosťou je znovuzavedenie progresivity do nášho daňového systému, ktorá je bežná v celej západnej Európe alebo v susednom Poľsku, a zároveň výšku životného minima alebo výšku odpočítateľnej položky naviazať na iný ukazovateľ, napr. na výšku minimálnej mzdy tak, aby bola odpočítateľná položka z daní každý rok dostatočne valorizovaná.
Problematika „daňovo-odvodového zaťaženia“ aj napriek tomu, že ju politici pravidelne vyťahujú najmä v predvolebných obdobiach, je však problematickou v súvislosti s výpadkami podielových daní samospráv a aj s problematikou naplnenia fondov sociálneho poistenia. Aj to je dôvod, prečo sa o tejto téme dlhodobo len bavíme, pretože nikto z politikov nemá odvahu ísť do potrebnej reformy daňového mixu a reformy financovania sociálneho systému.
Relevantná diskusia
Tu by samozrejme pomohla konštruktívna diskusia. Tej sme sa však dodnes nedočkali. Politici zväčša namiesto premyslenej zmeny a vylepšenia systému robia ad hoc zmeny, ktoré systém buď komplikujú, alebo prinášajú, okrem niektorých pozitív, aj mnohé nechcené negatívne dopady. Prípadne rôzne zmeny v daňovom systéme nazývajú rôznymi pejoratívnymi názvami (daň zo smrti, daň zo straty, dvojitá daň atď.), hoci ide o štandardné nástroje, ktoré nám odporúčajú aj také neoliberálne inštitúcie, ako je MMF, OECD alebo Svetová banka. A obaja vyššie zmienení politici do tejto debaty neprispievajú ničím pozitívnym, žiaľ, zväčša len strašením, nepravdivými alebo zavádzajúcimi tvrdeniami.