Udalosti z Novembra 1989 zmenili nielen politické pomery u nás, ale zásadným spôsobom ovplyvnili aj dianie v odborovom hnutí.
V tom čase bolo Revolučné odborové hnutie (ROH) najmasovejšou spoločenskou organizáciou vo vtedajšej Československej socialistickej republike. Členskú základňu ROH tvorilo viac ako 7 miliónov členov, pričom na Slovensku ich bolo takmer 2,5 milióna. To znamená, že s výnimkou vojakov a policajtov ich členmi boli takmer všetci pracujúci.
Dovtedy prakticky monopolná organizácia sa však po Nežnej revolúcii veľmi rýchlo začala štiepiť a hrozila jej atomizácia. Zaznievala aj požiadavka na úplné rozpustenie ROH. Odborári, vedomí si napätej situácie v spoločnosti a nutnosti zmeny, museli konať.
Prvý krok k transformácii odborov
V bratislavskom PKO sa 1. marca 1990, čiže necelé štyri mesiace po Nežnej revolúcii, konal Mimoriadny slovenský všezväzový zjazd odborárov. Zišlo sa na ňom 559 delegátov, ktorí rokovali o nástupnickej organizácii ROH, jej organizačnej štruktúre a poslaní nových nezávislých odborov na Slovensku.
Ako napísal denník Práca, s úvodným slovom na ňom vystúpil predstaviteľ Fóra koordinačných výborov pracujúcich na Slovensku Jozef Prokeš, ktorý ho označil za I. zjazd Nezávislých slovenských odborov. Zdôraznil, že delegáti základných organizácií sa zhodli, že štruktúra odborov už nevyhovuje súčasnej dobe, a preto chcú vytvoriť novú štruktúru. Poukázal na to, že sa objavujú tendencie k triešteniu síl, keď namiesto všeodborových záujmov sa začínajú presadzovať úzke záujmy jednotlivých profesijných odborových zväzov.
Na zjazde sa diskutovalo aj o novom názve. Najčastejšie sa spomínali Nezávislé slovenské odbory a Konfederácia slovenských odborov. Podľa rečníkov by však konfederácia nemala byť žiadnou riadiacou organizáciou, ale jej úloha by mala spočívať v koordinovaní spolupráce medzi odborovými zväzmi.
Hovorilo sa aj o tom, aký vzťah by slovenská odborová konfederácia mala mať k tej organizácii, ktorá sa mala vytvoriť v nasledujúcich dňoch na celoštátnej odborovej úrovni v Prahe.
Napokon zjazd ustanovil Snem nezávislých slovenských odborov (NSO), ktorý vytvorilo 22 odborových zväzov pôsobiacich na Slovensku. Za jeho predsedu zvolili Jozefa Prokeša. Do NSO sa združili tie odborové zväzy, ktoré sa stali právnym nástupcom ROH na Slovensku.
Vznik Československej konfederácie odborových zväzov
Zjazd bol však v ten istý deň prerušený, nakoľko v Prahe sa 2. a 3. marca 1990 konal tzv. Všeodborový a všezväzový zjazd, ktorý zrušil Revolučné odborové hnutie (ROH) a založil Československú konfederáciu odborových zväzov (ČS KOZ).
Na tomto zakladajúcom zjazde sa okrem stanovenia formy ukončenia existencie ROH riešila aj otázka prevodu odborárskeho majetku, ktorého hodnota v tom čase presahovala 16 miliárd Kčs. Išlo o to, aby nedošlo k jeho strate. Z tohto dôvodu bola vytvorená Majetková, správna a delimitačná únia odborových zväzov, ktorá bola právnym nástupcom ROH.
Na zakladajúcom zjazde bola stanovená organizačná štruktúra novej odborovej centrály. ČS KOZ sa skladala z dvoch republikových komôr: Českomoravskej komory odborových zväzov a slovenskej Konfederácie odborových zväzov (KOZ). Vrcholným orgánom ČS KOZ sa stala generálna rada, zložená zo zástupcov všetkých odborových zväzov ČSFR. Okrem týchto štruktúr vznikla aj sesterská Konfederácia umenia a kultúry (KUK), ktorá združovala pracovníkov kultúrnych profesií.
Najdôležitejším atribútom novej zastrešujúcej odborovej organizácie bola jej nezávislosť od politických strán, štátnych orgánov a zamestnávateľských organizácií, no najmä jej vnútorný demokratický poriadok.
Na ustanovujúcom sneme sa striedali emócie a racionalita
V bratislavskom Dome odborov v dňoch 9. a 10. apríla 1990 pokračovala slovenská časť prerušeného zjazdu, na ktorom takmer 800 delegátov v búrlivej atmosfére prijalo uznesenie a základné dokumenty KOZ SR – Chartu a Programové vyhlásenie.
Zjazd otvoril Dušan Jamrich a po ňom sa slova ujal poverený predseda Roman Kováč. Ten delegátom zjazdu vysvetlil, že konfederácia by mala:
- reprezentovať zväzy voči národnej i federálnej vláde, voči zákonodarným orgánom, ďalším zložkám politického systému, ale aj voči medzinárodným odborovým orgánom,
- pôsobiť pri zlaďovaní vzťahov medzi odborovými zväzmi,
- zabezpečovať službu pre zväzy tak teoretického, ako aj praktického charakteru.
Najdôležitejším bodom zjazdu bola Charta Konfederácie. V nej sa zakotvilo, že KOZ SR je nielen nezávislá, ale aj nadstranícka v tom zmysle, že vnútri odborov sa nemôžu vytvárať frakcie podľa straníckej príslušnosti. Jej podpísanie zástupcami jednotlivých odborových zväzov znamenalo vlastné založenie KOZ SR.
Po prijatí Charty nasledovala búrlivá diskusia týkajúca sa názvu strešnej organizácie odborových zväzov. Vyskytlo sa v nej päť návrhov:
- Slovenská konfederácia OZ (SKOZ). Argumentovali blízkosťou k celoštátnemu názvu (ČS KOZ),
- Konfederácia OZ v SR,
- Nezávislé slovenské odbory,
- Konfederácia OZ SR (KOZ SR),
- Konfederácia OZ Slovenska.
Viacerí trvali na tom, aby zostal zachovaný názov Nezávislé slovenské odbory. Nakoniec tesná väčšina delegátov súhlasila s tým, aby nová organizácia niesla názov Konfederácia odborových zväzov SR. Zaujímavé je, že hoci podľa správy mandátovej komisie bolo na zjazde prítomných 808 delegátov, pri hlasovaní bolo v sále len 714 prítomných ľudí. Za hlasovalo 444, 252 bolo proti, 18 sa hlasovania zdržalo.
Zaujímavosťou je, že návrh, aby predstaviteľ KOZ SR používal titul „prezident“ vtedy neprešiel. Zmenilo sa to až vtedy, keď bol na čele konfederácie Alojz Engliš (1992 – 1996).
Dňa 10. marca sa konalo ustanovujúce zasadanie Snemu KOZ SR, na ktorom sa postupne konštituovali organizačné zložky konfederácie a jej poradné orgány. Za predsedu si zvolili Romana Kováča. Podpredsedami sa stali Alojz Engliš, Ladislav Polka, Svetozár Korbeľ a Dušan Jamrich.
Napriek veľmi emotívnym debatám a mnohým problémom sa tak v priebehu niekoľkých mesiacov po Novembri 89 podarilo takmer nemožné: Na jednej strane transformovať centralizované odborové hnutie, dovtedy závislé od vládnucej strany, na nezávislú konfederatívnu inštitúciu, zastrešujúcu odborové zväzy. Zároveň sa podarilo zachovať právnu kontinuitu s predchádzajúcou odborovou organizáciou ROH, čo bolo dôležité najmä z finančných, majetkových a organizačných dôvodov.