Vo verejnej diskusii o regionálnych rozdieloch na Slovensku sa pomerne často stretávame s jednoduchým vysvetlením rozdielov v mzdách. V Bratislave sú síce mzdy vyššie, ale v porovnaní s ostatnými regiónmi sú tam vyššie aj životné náklady, a preto vraj ľudia z regiónov mimo Bratislavského kraja údajne také vysoké mzdy nepotrebujú, pretože bývanie, služby a celkový život sú tam lacnejšie.
Na prvý pohľad ide o logický argument, ktorý je pravidelne stimulovaný aj verejnou a mediálnou debatou. Ak je to naozaj tak, mali by sme tento stav vidieť aj na regionálnych rozdieloch v životných nákladoch. Pozreli sme sa preto na údaje za rok 2025, ktoré nedávno zverejnil Štatistický úrad SR a porovnali priemerné mzdy, disponibilné príjmy a výdavky domácností v jednotlivých krajoch Slovenska.
Realita je podstatne komplikovanejšia
Priemerná mzda v Bratislavskom kraji je zásadne vyššia (obr. 1), výdavky na jedného člena domácnosti sú však porovnateľné, alebo len mierne vyššie, ako v ostatných regiónoch Slovenska (obr. 2). Rozdiely v priemerných hrubých mzdách medzi slovenskými regiónmi sú značné. V Bratislavskom kraji dosiahla priemerná hrubá mzda v roku 2025 výšku 2 331 eur. V Prešovskom kraji to bolo iba 1 565 eur. Priemerná mzda v Bratislavskom kraji tak bola približne o 49 % vyššia ako v Prešovskom kraji.
Obr. 1 Priemerná hrubá mzda
Zdroj: ŠU SR
Ak by vyššie bratislavské mzdy boli predovšetkým kompenzáciou vyšších životných nákladov, podobný rozdiel by sme mali očakávať aj pri výdavkoch domácností. Dáta však nič také neukazujú. Celkové priemerné výdavky na jedného člena domácnosti predstavovali v Bratislavskom kraji 418 eur mesačne. V Prešovskom kraji to bolo približne 441 eur. Ešte vyššie boli napríklad v Trnavskom kraji, kde dosiahli 542 eur – čo znamená, že bratislavské domácnosti majú nominálne porovnateľné výdavky na jedného člena, ako domácnosti v ostatných regiónoch, nižšie o jedno euro a jeden cent sú len v košickom kraji.
Skutočnou otázkou regionálnych rozdielov tak nie je iba to, koľko stojí život v jednotlivých častiach Slovenska, ale predovšetkým koľko toho „života“ si tam ľudia môžu zo svojich príjmov dovoliť
Obr. 2 Výdavky na jedného člena domácnosti
Zdroj: ŠÚ SR
Podobný obraz dostaneme, ak sa pozrieme na podiel výdavkov na základné životné potreby – potraviny a nealkoholické nápoje, bývanie a energie na celkových výdavkoch na jedného člena rodiny (Obr. 3, modrá čiara). Bratislavské domácnosti majú tento podiel najnižší (42,08 %) Pričom v ostatných krajoch, aj napriek nízkym mzdám (alebo práve vďaka nim) je podiel týchto výdavkov vyšší.
Obr. 3 Podiely základných výdavkov domácnosti na celkových výdavkoch domácností a na priemernej mzde v kraji a podiel celkových výdavkov domácností na priemernej mzde.
Zdroj: ŠÚ SR, ŠU SR a vlastné výpočty
Ak sa pozrieme na nominálne výdavky, tak v Bratislavskom kraji predstavovali 176 eur na osobu mesačne, v Prešovskom 198 eur, v Nitrianskom 228 eur a v Trnavskom 229 eur (Obr. 4).
Výdavky na potraviny, bývanie a energie na jedného člena domácnosti zodpovedajú v Bratislavskom kraji približne 7,6 % priemernej regionálnej hrubej mzdy. V Žilinskom kraji je to už 11,3 %, v Prešovskom 12,6 %, v Banskobystrickom a Trenčianskom približne 12,7 %, v Trnavskom 13,2 % a v Nitrianskom až 13,6 %. Pri celkových výdavkoch je rozdiel ešte viditeľnejší. V Bratislavskom kraji zodpovedajú výdavky na osobu približne 18 % priemernej hrubej mzdy, kým v Prešovskom 28,2 % a v Trnavskom dokonca viac ako 31 %. (obr. 3) To znamená, že relatívna ekonomická váha porovnateľného výdavku je v jednotlivých regiónoch veľmi rozdielna a stále v neprospech domácností mimo Bratislavského kraja. Dvesto eur vydaných na základné potreby predstavuje pre človeka žijúceho v regióne s nízkymi príjmami podstatne väčšiu záťaž ako rovnakých dvesto eur v ekonomicky silnejšom regióne.
Obr. 4 Základné výdavky na jedného člena domácnosti
Zdroj: ŠÚ SR
Už toto jednoduché porovnanie spochybňuje predstavu, podľa ktorej sú vysoké bratislavské mzdy iba odrazom mimoriadne vysokých životných nákladov. Rozdiel medzi regiónmi sa totiž vytvára predovšetkým na príjmovej strane. Najmä, ak sú základné, fixné výdavky, čiže náklady na bývanie, energie, potraviny a nealko nápoje, na jedného člena domácnosti najnižšie v regióne s najvyššou priemernou mzdou (obr. 4).
Prečítajet si aj: Regionálne príjmové rozdiely a životné náklady na Slovensku
Disponibilný príjem odhaľuje skutočný rozsah rozdielov
Porovnávanie výdavkov domácnosti s priemernou mzdou má svoje metodologické problémy a nedostatky, keďže priemerná hrubá mzda nie je príjmom priemernej domácnosti. Priemerná mzda je teda užitočným ukazovateľom situácie na trhu práce, ale nie celkom ideálnym ukazovateľom materiálnej situácie domácnosti. V prvom rade ide o hrubú mzdu zamestnanca, z ktorej sa platia dane a odvody. Domácnosti však svoje výdavky financujú z čistých disponibilných príjmov. Ešte dôležitejšie je, že nie každý člen domácnosti je zamestnancom. V domácnostiach žijú deti, dôchodcovia, nezamestnaní či ekonomicky neaktívni ľudia. Rozdielna je tiež zamestnanosť jednotlivých členov domácností a ich príjmy môžu pochádzať nielen zo mzdy, ale aj zo sociálnych transferov, dôchodkov, podnikania či majetku.
Pre posúdenie skutočnej ekonomickej situácie domácností je preto vhodnejšie použiť disponibilný príjem domácností prepočítaný na jedného člena. Avšak ani tento iný, metodologicky podkutejší obraz naše pozorovanie zásadne nemení. Naopak, ešte zreteľnejšie ukazuje podstatu regionálnych rozdielov.
V Bratislavskom kraji predstavoval disponibilný príjem v roku 2025 približne 959 eur na osobu mesačne. V Prešovskom kraji iba 589 eur. Disponibilný príjem na osobu bol teda v Bratislavskom kraji približne o 63 % vyšší. (obr. 5)
Obr. 5 Disponibilný príjem na osobu
Zdroj: ŠÚ SR
Výdavky na základné potreby sa pritom ani zďaleka nelíšili o 63 %. V Bratislavskom kraji dosahovali približne 176 eur na osobu a v Prešovskom 198 eur. Naopak, bratislavské domácnosti mali v porovnaní s prešovskými domácnosti o 12 % nižšie výdavky. Bratislavský kraj vykazuje súčasne výrazne vyšší disponibilný príjem a zároveň nižšie základné výdavky na osobu.
Kým výdavky na potraviny, bývanie a energie zodpovedali v Bratislavskom kraji približne 18,4 % disponibilného príjmu na osobu, v Prešovskom kraji to bolo 33,6 %. V Žilinskom kraji išlo o 26,2 %, v Trnavskom o 28,9 %, v Trenčianskom o 29,6 %, v Košickom o 29,9 %, v Nitrianskom o 30,8 % a v Banskobystrickom o 31 %. Bratislavský kraj je teda v tomto porovnaní úplne výnimočný. Rozdiel medzi Bratislavským krajom a druhým najpriaznivejším Žilinským krajom je dokonca väčší ako rozdiel medzi Žilinským a Prešovským krajom. (obr. 6)
Obr. 6 Podiel základných a celkových výdavkov domácností na disponibilnom príjme
Zdroj: ŠÚ SR, ŠÚ SR a vlastné výpočty
Pri celkových výdavkoch je rozdiel ešte výraznejší. V Bratislavskom kraji predstavujú priemerné výdavky na osobu ekvivalent približne 43,6 % disponibilného príjmu na osobu. V Prešovskom kraji je to 74,9 %, v Trnavskom 68,5 %, v Banskobystrickom 67,9 % a v Košickom 64,9 %. (obr. 6)
Samozrejme, nejde o tvrdenie, že konkrétna prešovská domácnosť minie presne tri štvrtiny svojho príjmu. Pracujeme s regionálnymi priemermi, nie s mikroúdajmi jednotlivých domácností. Pomer však veľmi dobre ilustruje rozdielnu ekonomickú váhu spotrebných výdavkov v regiónoch. Zároveň treba vziať do úvahy aj fakt, že priemer zakrýva značné rozdiely medzi domácnosťami. Domácnosti s disponibilným príjmom pod regionálnym priemerom musia na porovnateľný objem základných potrieb vynaložiť ešte väčšiu časť svojich disponibilných zdrojov, než naznačujú uvedené priemerné hodnoty. Pre významnú časť nízkopríjmových domácností preto bude skutočné rozpočtové obmedzenie ešte výraznejšie, než ukazuje naše porovnanie regionálnych priemerov.
Koľko stojí život v regiónoch?
Vyššie uvedené dáta spochybňujú samotný predpoklad, že nižšie príjmy v regiónoch sú kompenzované primerane nižšími životnými nákladmi. Pri základných výdavkoch takúto kompenzáciu nevidíme – v chudobnejších regiónoch sú výdavky na osobu dokonca vyššie než v Bratislavskom kraji. Áno, niektoré náklady môžu byť mimo Bratislavy nižšie. Predovšetkým ceny nehnuteľností a niektorých služieb vykazujú výrazné regionálne rozdiely. Z toho však ešte nevyplýva, že rozdiel v životných nákladoch kompenzuje rozdiel v príjmoch. Naša analýza dát ukazuje skôr opačný problém, príjmy v ekonomicky slabších regiónoch sa nebezpečne približujú výdavkom potrebným na zabezpečenie života.
Potraviny a energie totiž nie sú v Prešove či Banskej Bystrici o desiatky percent lacnejšie len preto, že tam ľudia zarábajú o desiatky percent menej, vo väčšine prípadov sú napr. potraviny v regiónoch naopak, drahšie, ako v regióne hlavného mesta. Rovnako energie, pohonné látky, elektronika, oblečenie či množstvo ďalších tovarov nemajú ceny nastavené podľa priemernej mzdy daného okresu alebo kraja. A to vytvára podstatne odlišný priestor pre rozhodovanie domácností.
Domácnosť s vyšším disponibilným príjmom môže po uspokojení základných potrieb väčšiu časť príjmu použiť na úspory, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, kvalitnejšie potraviny, bývanie či tvorbu majetku. Domácnosť s nízkym príjmom musí z podstatne menšieho objemu zdrojov zabezpečiť množstvo potrieb, ktorých cena sa regionálnemu príjmu jednoducho neprispôsobí.
Finančná gramotnosť vysvetľuje všetko?
V diskusiách o chudobe a nízkych príjmoch sa niekedy objavuje aj vysvetlenie, že za problémami ľudí s nízkymi príjmami má byť nedostatočná finančná gramotnosť či neschopnosť správne hospodáriť. Takýto záver je potrebné používať veľmi opatrne. Naše údaje finančnú gramotnosť priamo nemerajú, a preto z nich nemožno vedecky vyvodiť, že domácnosti v chudobnejších regiónoch sú finančne gramotnejšie alebo menej gramotné ako domácnosti v Bratislave. Ukazujú však niečo iné, čo je pre túto diskusiu veľmi dôležité. Domácnosti v regiónoch s nižšími príjmami musia zvládať svoje bežné potreby pri podstatne tvrdšom rozpočtovom obmedzení – čo poukazuje na fakt, že domácnosti z chudobnejších regiónov dokážu pravdepodobne racionálne a disciplinovane optimalizovať svoje výdavky a ide o tzv. adaptívnu reakciu na obmedzené príjmy.
Ak niekto z disponibilného príjmu 959 eur musí pokryť výdavky vo výške 418 eur, nachádza sa v úplne inom rozhodovacom priestore ako človek, pri ktorom na 589 eur disponibilného príjmu pripadajú výdavky 441 eur. Preto by bolo nespravodlivé vysvetľovať ekonomické problémy nízkopríjmových domácností predovšetkým ich údajnou neschopnosťou hospodáriť. Dáta ukazujú predovšetkým štrukturálny problém nepomeru medzi regionálnymi príjmami a nákladmi na život. Tu neostáva nič iné, ako zacitovať sociológa Dominika Želinského: „Finančná gramotnosť je obľúbená téma. Tu sa vymyslí apka, tam má banka projekt, ktorý učí deti v škole investovať.
„Bohumilá aktivita, ktorá má však podľa spoločenských vedkýň a vedcov minimálny vplyv. Navyše pertraktuje elitársku predstavu, že chudobní si za všetky problémy môžu sami, pretože nevedia zaobchádzať s peniazmi.
Problém je zjavný. Bohatší sa zväčša nemajú lepšie preto, že by lepšie zaobchádzali s peniazmi. Jednoducho zarábajú viac, viac im zostane a viac si odložia – a nedostanú sa tak napríklad do úžerníckych špirál, do ktorých sa v núdzi môžu chytiť tí, ktorí žijú v ohrození chudobou.
V skutočnosti našej spoločnosti chýba iný typ gramotnosti, ktorý sa dosahuje a odovzdáva ťažšie (a ešte ťažšie si ho odškrtnúť ako filantropickú činnosť) – sociálna gramotnosť.“
A skutočnou otázkou regionálnych rozdielov tak nie je iba to, koľko stojí život v jednotlivých častiach Slovenska, ale predovšetkým koľko toho „života“ si tam ľudia môžu zo svojich príjmov dovoliť.
Foto: ChatGPT