Opätovne, ako každý rok, sa roztáča diskusia ohľadom minimálnej mzdy. A znova, ako každoročne v posledných troch dekádach, sa vo verejnej diskusii vyskytuje množstvo mýtov a nezmyselných tvrdení. Zvykli sme si na pretrvávajúce strašenie apokalypsou, nárastom masovej nezamestnanosti a krachom slovenskej ekonomicky. Tieto dookola sa opakujúce reči sa nedajú už brať vážne a je potrebné ich ignorovať.
Rast a dôstojnosť minimálnej mzdy
Aj napriek tomu, že za posledné roky výška minimálnej mzdy stúpla relatívne výraznejšie, nič z toho, čo nám tu predstavitelia zamestnávateľov a analytici ekonomických think-tankov pravidelne prorokovali, sa nestalo. Nedočkali sme sa ani krachu slovenskej ekonomiky, ani masovej nezamestnanosti. Mimochodom, nezamestnanosť len pred pár dňami klesla na najnižšie čísla od vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Dokonca dlhodobo klesá nezamestnanosť aj v chudobnejších regiónoch, kde mala podľa vyjadrení niektorých analytikov po zvýšení minimálnej mzdy v posledných rokoch vystreliť nad 30 %.
Popri strašení pred negatívnymi dopadmi zvyšovania minimálnej mzdy, ktoré sa akosi nenapĺňajú, sa už ale akosi nedostane na svetlo sveta debata o tom, akú kvalitu života poskytuje príjem vo výške minimálnej mzdy. Ak by sme sa na aktuálnu výšku minimálnej mzdy, alebo aj na jej predikovanú výšku, ak sa zvýši výpočet minimálnej mzdy z 57 % na 60 % z priemernej mzdy spred dvoch rokov, pozreli z hľadiska tzv. dôstojnej minimálnej mzdy (living wage), ten pohľad bude smutný. Ak by sme mali ako bernú mincu brať koncept dôstojnej minimálnej mzdy z Českej republiky, tak nielen minimálna mzda, ale aj slovenská priemerná mzda by sa dali označiť ako nedôstojné.
Pomôžeme si však projektom Wageindicator, ktorý dôstojnú minimálnu mzdu počíta na základe jednotnej metodiky (základné životné náklady) pre veľkú časť sveta. Podľa tohto konceptu je výška minimálnej mzdy na Slovensku pod úrovňou dôstojnej minimálnej mzdy (living wage). Z krajín bývalého východného bloku prekračujú túto hranicu minimálne mzdy v Slovinsku, Maďarsku, Poľsku, Litve a Estónsku.
A ak niekto tvrdí, že zvýšenie podielu vo výpočte minimálnej mzdy z 57 % na 60 % spôsobí rekordný rast minimálnej mzdy, tak zavádza, pretože veľká časť tohto zvýšenia pôjde na vrub poklesu reálnej výšky minimálnej mzdy. V roku 2023 sme zaznamenali reálny pokles minimálnej mzdy o -4,4 % a v roku 2024 o -3,36 %. Zároveň to však aspoň trochu pomôže dotiahnúť sa na úroveň dôstojnej minimálnej mzdy (living wage) a do rodiny tých štátov, ktoré si vážia prácu ľudí pracujúcich za minimálnu mzdu.
Ako vidno na predchádzajúcom grafe, Slovinsko má dlhodobo vyšší podiel minimálnej mzdy na priemernej mzde v porovnaní so Slovenskom. Podľa vyjadrení zamestnávateľov a niektorých ekonomických analytikov na adresu našich podielov malo byť Slovinsko už dávno zlikvidovanou ekonomikou so 100 % nezamestnanosťou a nulovou konkurencieschopnosťou – čiže ostrov absolútnej chudoby v Európe. V Slovinsku si dokonca dovolili dvakrát zásadným spôsobom zvýšiť minimálnu mzdu. Prvýkrát to bolo v 90. rokoch, kedy minimálnu mzdu zdvojnásobili a druhýkrát sa tak stalo v roku 2009. Zvyšovanie minimálnej mzdy na Slovensku, mnohými označované za rekordné, je v porovnaní so Slovinskom len konzervatívne a opatrné.
Podiel minimálnej mzdy na priemernej mzde
V posledných rokoch sa vo verejnej debate stalo popolárnym argumentovať podielom minimálnej mzdy na priemernej mzde. Prečo je takáto argumentácia povrchnou a bez zapracovania do kontextu nezmyselnou, je na dlhšiu debatu. Sčasti sa dá pochopiť, že tí, čo s týmito podielmi operujú, sa opierajú o odporúčanie EÚ zo smernice o primeraných minimálnych mzdách. Problémom ale je, že okrem pomerových ukazovateľov, ktoré sú najpopulárnejšie, sú odporúčania v smernici omnoho širšie a okrem pomerových ukazovateľov sa zameriavajú aj na ďalšie faktory, ako napríklad kúpyschopnosť, cenová hladina, ekonomická výkonnosť.
Najväčšou slabinou pomerových ukazovateľov naviazaných na priemernú mzdu je problematika mzdových hladín. Pretože vysoký pomer minimálnej mzdy k priemernej mzde môže byť spôsobený vysokou minimálnou mzdou, alebo nízkou priemernou. Čo z toho platí na Slovensku? Čiastočnú odpoveď poskytujú dáta na nasledujúcom obrázku.
Najhoršie však je, ak sa podielom minimálnej mzdy na priemernej mzde argumentuje na základe vlastných výpočtov a bez zohľadnenia správnej metodiky, ako to predviedli zástupcovia Asociácie priemyselných zväzov a dopravy (APZD), ktorý dodali do vysielania RTVS (alebo ich RTVS prebrala z ich zdrojov – pozn. redakcie) nesprávne údaje a výpočty za rok 2022, ktoré mali naznačovať, že podiel minimálnej mzdy na priemernej je veľmi vysoký.
V skutočnosti náš podiel minimálnej mzdy na priemernej mzde nepatrí medzi najvyššie, čo potvrdzujú oficiálne dáta Eurostatu. Otázkou je, prečo APZD používa vlastné výpočty s nejasnou metodikou, ktoré sú zjavne nesprávne, keď existujú oficiálne s jasnou metodikou.
Porovnateľné čísla vykazuje aj OECDstat, ktorý má mierne odlišnú metodiku, čo potvrdzuje správnosť dát Eurostatu a nesprávnosť dát, ktorými šermuje APZD.
Príplatky
Je zaujímavé, miestami fascinujúce, sledovať, ako sa v čase mení rétorika zástupcov zamestnávateľov. Tri dekády každý rok prorokovali, ako sa v dôsledku zvyšovania minimálnej mzdy zrúti slovenská ekonomika a ako nás zasiahne masová nezamestnanosť. Keďže sa tieto apokalyptické scenáre nenaplnili, tak momentálne zmenili stratégiu. Už im nevadí ani tak zvyšovanie minimálnej mzdy, ale vadia im príplatky za prácu v neštandardnom pracovnom čase, ktoré boli zavedené len pred pár rokmi.
Najnovším argumentom voči príplatkom sa stalo tvrdenie, že v Rakúsku a Nemecku nemajú v legislatíve zavedené príplatky za prácu v sobotu. Toto tvrdenie je, samozrejme, vecne správne, no ide o vyberanie si hrozienok a neuvedenie do kontextu. Problémom tohto tvrdenia, ako argumentu na znižovanie príplatkov, alebo ich úplného zrušenia, je fakt, že ak sa argumentuje Nemeckom a Rakúskom, tak by sa mala preberať celá realita.
To, že v Nemecku a Rakúsku nemajú príplatky za soboty v legislatíve, neznamená, že tam takéto príplatky nemajú. Majú. Majú ich v sektorových kolektívnych zmluvách, ktoré napr. v Rakúsku platia pre 98 % zamestnancov. A hlavne – príplatky v Nemecku, Rakúsku, ale aj inde v západnej Európe nie sú naviazané na minimálnu mzdu, ale na základnú hodinovú mzdu konkrétneho zamestnanca.
Zákonné príplatky v Nemecku:
- nočná práca: 25 % zo základnej hodinovej mzdy zamestnanca (od 20. do 6. hodiny),
- nočná práca: 40 % zo základnej hodinovej mzdy zamestnanca (od 0. do 4. hodiny),
- nedeľná práca: 50 % zo základnej hodinovej mzdy zamestnanca,
- sviatky: 125 % zo základnej hodinovej mzdy zamestnanca,
- December (od 14. hodiny) 25. a 26. december a 1. máj: 150 % zo základnej hodinovej mzdy zamestnanca,
- december (od 14. hodiny): 125 % zo základnej hodinovej mzdy zamestnanca.
- zamestnanci, ktorí pracujú v nepretržitej prevádzke, dostávajú ešte okrem týchto príplatkov aj príplatok ku všetkých odpracovaným hodinám vo výške 0,24- € za každú odpracovanú hodinu.
Zdroj: https://www.arbeitsvertrag.org/schichtzulagen/
Nad rámec týchto zákonných príplatkov idú príplatky dohodnuté v kolektívnych zmluvách. V tých kolektívnych zmluvách, ktoré slovenskí zamestnávatelia odmietajú rozširovať, hoci pokrytie kolektívnymi zmluvami je na Slovensku dlhodobo jedno z najnižších v EÚ (cca. 20-25 %) a zvyšovanie pokrytia kolektívnymi zmluvami je jeden z cieľov smernice EÚ, ktorú sme povinní implementovať.
Samozrejme, argumentuje sa aj tým, že Slovensko je jedna z najpriemyselnejších krajín EÚ a preto sa u nás musí pracovať toľko v neštandardných pracovných časoch, najmä v noci. Z hľadiska podielu zamestnancov priemyslu na celkovej zamestnanosti patríme k rekordérom v EÚ, hneď za Čechmi.
Problémom tohto pohľadu je však skutočnosť, že ani Česi, ktorí majú vyšši podiel zamestnancov priemyslu, ani iné krajiny s porovnateľným podielom, nepracujú v takom rozsahu v noci, ako my na Slovensku.
Aj z tohto dôvodu nie je správna argumentácia zamestnávateľov, ktorí žiadajú prehodnotenie príplatkov platných na Slovensku – čiže v preklade, ich znižovanie, alebo zrušenie. Správnym postupom by malo byť postupné zvyšovanie príplatkov a približovanie sa nastaveniu v západnej Európe – čiže naviazaniu na základnú hodinovú mzdu zamestnanca.
Jedným z dôvodov, prečo máme na Slovensku taký vysoký podiel zamestnancov priemyslu a napríklad veľmi málo zamestnancov v službách, je dlhodobo zanedbávané investovanie firiem do výskumu a vývoja. V tomto ukazovateli patríme nielen k najhorším v EÚ, ale aj k najhorším vo V4.
Z tohto dôvodu máme problém aj s tým, že na Slovensku máme tzv. dvojrýchlostnú ekonomiku, relatívne silné priame zahraničné investície (PZI) s vysokou produktivitou práce, ale málo produktívne domáce firmy – to všetko previazané s politikou nízkych miezd, na ktorej sme dlhodobo stavali našu konkurencieschopnosť a lákanie PZI. Na túto problematiku dlhodobo upozorňujú analytici IFP (odkaz 1, odkaz 2), ale aj ďalší, ktorí rozporujú prílišné spoliehanie sa na PZI, čo nakoniec potvrdili aj analytici IFP.
Preto by bolo načase, aby aj zamestnávatelia, namiesto vyťahovania hrozienok a používania demagogických argumentov, začali o tejto téme diskutovať vecne a so snahou nielen vylepšovať svoje účtovné uzávierky na úkor zamestnancov, ale hlavne vylepšovať životnú úroveň a životné podmienky na Slovensku. Pretože len dobre a spravodlivo zaplatený zamestnanec, aj ten s minimálnou mzdou, je dobrým zákazníkom.