V slovenskej verejnej diskusii sa pravidelne objavuje tvrdenie, že „žijeme nad pomery“, že sa máme „prikrývať len takou perinou na akú máme“ a že riešením je okresanie sociálnych výdavkov. Tento argument znie intuitívne – až kým sa nepozrieme na dáta.
Ak sa pozrieme na podiel sociálnych výdavkov na HDP v porovnaní s daňovými príjmami štátu vyjadrenými ako podiel na HDP, tak sa ukáže veľmi jednoduchá, ale zásadná vec. Medzi týmito dvoma veličinami existuje silná pozitívna väzba. Krajiny, ktoré majú vyššie sociálne výdavky, majú zároveň aj vyššie príjmy štátu. A naopak, krajiny s nízkymi príjmami majú aj nižšie sociálne výdavky.
Slovensko sa nachádza približne uprostred tohto rozdelenia. Nie je „extrémom“ ani na strane výdavkov, ani na strane príjmov. So sociálnymi výdavkami vo výške 21,2 % HDP výrazne zaostávame za priemerom EÚ (27,3 %). Podobne aj naše verejné príjmy – podiel všetkých daní (36 % na HDP) je nižší než v krajinách západnej Európy (priemer EÚ je 40,4 %).
Graf 1. Sociálne výdavky a daňová kvóta na Slovensku v roku 2024
Pozn.: Dáta sú za rok 2024, keďže Eurostat novšie dáta zatiaľ nepublikoval. Aj napriek zmenám v sociálnych výdavkoch na Slovensku v rokoch 2025 a 2026 sa nedá očakávať nejaká zásadná zmena postavenia Slovenska v tomto medzinárodnom porovnaní.
Zdroj: Eurostat: sociálne výdavky; daňová kvóta
A práve toto je kľúčové zistenie. Slovensko nemá „príliš veľa sociálneho štátu“. Má skôr štát so zásadne poddimenzovanými príjmami – čo nám za posledné dekády spôsobilo obrovské investičné dlhy – padajúce mosty, nedobudovanú infraštruktúru a nerozvinutý domáci podnikateľský sektor.
A naše investičné dlhy nedokážeme dofinancovať, ani naše verejné financie sanovať škrtaním sociálnych výdavkov, ako sa nám mnohí snažia vsugerovať. Škrtanie sociálnych výdavkov bude mať len jeden dôsledok – prehlbovanie skepsy obyvateľstva, narušenie sociálnej súdržnosti a oslabovanie demokracie.
Nie výdavky, ale kapacita štátu
Ak by platila populárna téza, že vysoké sociálne výdavky sú problémom, videli by sme v grafe krajiny s vysokými výdavkami a nízkymi príjmami – teda rozpočtovo „nezodpovedné“ štáty. Také tam však prakticky neexistujú.
Najvyššie sociálne výdavky a zároveň aj daňové príjmy majú krajiny Škandinávie a západnej Európy, ktoré by sme chceli dobiehať. Naše verejné a hospodárske politiky sa však rozbiehajú na všetky možné i nemožné strany, stále hľadáme nejaké iné, alternatívne cesty alebo „experimentálne riešenia, ktoré ale dlhodobo nevedú k ničomu pozitívnemu. Možno by už stačilo len jednoducho opisovať od tých úspešnejších ich stratégie a vyvarovať sa chýb, ktoré urobili. Nezdá sa, že by sociálne štáty a ekonomiky týchto krajín krachovali v dôsledku nezodpovednosti, ich úspech a životná úroveň sú výsledkom ekonomickej a inštitucionálnej kapacity. Naši politici často uvádzajú Dánsko ako príklad krajiny, ktorá dlhodobo produkuje rozpočtové prebytky. A pritom Dánsko má nielen dlhodobo jeden z najvyšších podielov daní a odvodov na HDP, ale aj jeden z najvyšších podielov sociálnych výdavkov na HDP v EÚ.
Graf 2 Podiel daní a odvodov na HDP
Zdroj: Eurostat, gov_10a_taxag
Grafy 1 a 2 tak jasne ukazujú niečo, čo sa v diskusii často ignoruje. Aj krajiny s vysokými sociálnymi výdavkami sa „prikrývajú len takou perinou, na akú majú“. Rozdiel je v tom, že sa nesnažia perinu skracovať, ale naopak – systematicky ju prispôsobujú svojim potrebám. Inými slovami, aktívne budujú ekonomiku a inštitúcie tak, aby mali dostatok zdrojov na to, aby z nich profitovala čo najširšia časť spoločnosti.
Obrátená logika slovenskej debaty
Slovenská debata je v tomto zmysle postavená naruby. Namiesto otázky „prečo máme nízke príjmy štátu?“ sa rieši „kde ešte škrtnúť sociálne výdavky“.
Lenže z vyššie uverejneného grafu vyplýva presný opak ak chcete dlhodobo udržateľné verejné financie, potrebujete riešiť príjmovú stranu – teda daňový mix, výber daní, štruktúru ekonomiky a produktivitu. Škrty v sociálnych výdavkoch tento problém neriešia, iba ho maskujú a mierne odďaľujú jeho negatívne dopady.
Navyše, sociálne výdavky majú aj jasnú ekonomickú funkciu. Sociálne transfery znižujú chudobu a stabilizujú dopyt v ekonomike. Takže nejde len o „náklad“, ale aj o investíciu do sociálnej a ekonomickej stability spoločnosti a ekonomiky.
Prečo riešime dôsledky a nie príčiny?
V kontexte slovenského rastového modelu je tento problém ešte výraznejší. Slovensko je ekonomikou s nízkou mzdovou hladinou a slabším domácim dopytom. To sa premieta do nižších daňových príjmov – a následne aj do nižších sociálnych výdavkov. Volanie po ich ďalšom okresaní tak nie je riešením, ale prehlbovaním problému. Znamenalo by to ešte slabší dopyt, vyššie riziko chudoby a ďalšie oslabenie domácej ekonomiky.
Skutočná otázka preto neznie, či si Slovensko môže dovoliť sociálne výdavky. Otázka znie, prečo si nemôžeme dovoliť vyššie príjmy štátu – ako krajiny, ku ktorým sa chceme ekonomicky priblížiť. Kým si túto otázku nezačneme klásť, budeme stále riešiť dôsledky namiesto príčin.