Aktuálne rozhodnutie fínskeho Najvyššieho správneho súdu predstavuje ďalší významný míľnik v prebiehajúcej transformácii postavenia platformových pracovníkov v Európe. Súd potvrdil, že kuriéri spoločnosti Wolt nemajú byť považovaní za samostatne zárobkovo činné osoby, ale za zamestnancov, ktorí majú nárok na právnu ochranu vyplývajúcu z pracovnoprávneho vzťahu. Kľúčovým momentom pritom je, že súd sa neuspokojil s formálnym označením pracovného vzťahu, ale vychádzal z jeho reálneho obsahu – teda z miery kontroly, riadenia a ekonomickej závislosti pracovníkov od platformy.
Fínsko pritom nie je ojedinelým prípadom. Podobným smerom sa už niekoľko rokov uberá judikatúra naprieč Európou. V Spojenom kráľovstve rozhodol Najvyšší súd v roku 2021, že vodiči Uberu sú „workers“ s nárokom na minimálnu mzdu a platenú dovolenku. Vo Francúzsku Najvyšší súd konštatoval existenciu vzťahu podriadenosti medzi platformou a vodičmi, čo je klasický znak zamestnaneckého pomeru. V Španielsku rozhodnutie Najvyššieho súdu viedlo dokonca k prijatiu tzv. „Rider law“, ktorá kuriérov explicitne uznáva ako zamestnancov. Holandské súdy zas opakovane poukázali na úlohu algoritmického riadenia ako dôkazu faktickej kontroly nad pracovníkmi.
Tieto rozhodnutia majú spoločný menovateľ. Súdy čoraz dôslednejšie uplatňujú materiálne posúdenie pracovného vzťahu. Nezaujíma ich, ako platformy označujú svojich pracovníkov v zmluvách, ale to, ako práca reálne funguje. A ak platforma určuje cenu práce, prideľuje zákazky, hodnotí výkon a sankcionuje správanie pracovníkov, ide o závislú prácu – bez ohľadu na formálne označenie „živnostník“.
Z tohto pohľadu je fínske rozhodnutie ďalším potvrdením širšieho trendu, ktorý postupne mení pravidlá hry v celej Európe. Ide o proces, v ktorom súdy často predbiehajú legislatívu a vytvárajú tlak na systémové riešenia, vrátane implementácie smernice EÚ o platformovej práci.
A ako je to na Slovensku?
O to znepokojivejšie je, že podobný problém dnes existuje aj na Slovensku a čoraz viditeľnejšie sa dostáva na povrch. Nedávne výzvy kuriérov na štrajk ukázali realitu, ktorá je veľmi vzdialená obrazu „flexibilného podnikania“. Ako otvorene v rozhovore pre denník SME priznáva kuriér Woltu v Trnave Peter Modrovský: „Verejne síce vystupujeme solidárne, ale v skutočnosti si navzájom konkurujeme.“
Platformy pritom aktívne oslabujú kolektívne akcie pracovníkov. Počas štrajkových výziev napríklad Wolt poskytol bonus vo výške 40 % štandardnej odmeny, čím motivoval časť kuriérov pokračovať v práci. Výsledkom je fragmentovaný pracovný kolektív, v ktorom je solidarita systematicky podkopávaná.
Rovnako problematická je aj samotná organizácia práce. Hoci sa na prvý pohľad zdá, že kuriéri majú slobodu odmietať zákazky, realita je odlišná: „Keď nezoberiem päť objednávok po sebe, systém ma na nejaký čas zablokuje a objednávky dostávajú iní. Keď vám teda systém v danom čase a lokalite ponúka len nízke ceny, nič s tým neurobíte. Keď chcete zarobiť, musíte zobrať aj nižšiu ponuku.“
Takýto systém vytvára tlak na akceptovanie čoraz nižších odmien, čo je ešte zosilnené vysokou konkurenciou medzi pracovníkmi. „Trh zaplavujú takí, ktorí sú ochotní pracovať za malé peniaze… Systém je postavený tak, že ten, kto sa neudrží, musí odísť,“ opisuje situáciu kuriér Peter Modrovský. Pričom spomína aj problém s prílevom cudzincov, ktorý okrem nedostatočných jazykových schopností, sú z hľadiska svojho postavenia oveľa ochotnejší pracovať za menej a odpracovať veľa hodín.
Slovenská realita tak veľmi presne zapadá do vzorca, ktorý už európske súdy identifikovali. Ide o prácu, ktorá má všetky znaky závislej práce, no je formálne maskovaná ako podnikanie. Rozhodnutie fínskeho súdu preto nie je len zahraničnou kuriozitou, ale aj dôležitým signálom pre nás tu na Slovensku. Otázkou už nie je, či sa tento model bude musieť zmeniť, ale kedy – a za akých podmienok.