V Banskej Bystrici sa minulý týždeň konala konferencia Plazivý fašizmus v súčasnej európskej politike, ktorú zorganizovalo Slovenské protifašistické hnutie v spolupráci s Friedrich Ebert Stiftung.
V úvodnom príspevku politológ Norbert Kmeť rozobral situáciu na Slovensku po roku 1989, keď dochádzalo k pokusom o rehabilitáciu ľudáctva. Snahy o glorifikáciu Jozefa Tisa a vojnového Slovenského štátu sa však po Nežnej revolúcii iba presunuli z exilu na Slovensko. Napriek ľudáckej propagande, spoločnosť zostávala na pozíciách antifašizmu a podpory SNP.
Na jednej strane bol u verejnosti enormný záujem o nekomunistickú interpretáciu SNP. Jozef Jablonický a Martin Kvetko dokázali svojimi prednáškami zaplniť veľké sály. Jablonického kniha Povstanie bez legiend, ktorú pretým publikoval iba v samizdate, vyšla v obrovskom náklade.
Na druhej strane exiloví „historici“ ako František Vnuk a Milan Stanislav Ďurica sa verejne pokúšali o obhajobu fašistického režimu z rokov 1939-45. A v niektorých aktivitách boli aj úspešní. Napr. mimoriadne tendenčná kniha Milana Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov obsahujúca mnohé antisemitské pasáže, sa z popudu ministerky školstva Evy Slavkovskej z SNS dostala do základných škôl a na jej vydanie sa použili finančné prostriedky EÚ z programu Phare!
Podľa Kmeťa, v určitých kruhoch pretrvávala legenda o nespravodlivo odsúdenom Tisovi. Vina sa prisudzovala „luteránom a židoboľševikom“. Aj v katolíckej cirkvi boli badateľné snahy o rehabilitáciu „Slovakštátu“. Slovenskí klérus sa to pokúšal „predať“ cez perzekúciu cirkvi, napr. cez príbeh biskupa Ján Vojtaššáka.
Po revolúcii dochádzalo aj k premenovávaniu ulíc. Azda najznámejší je prípad z obce Varín, kde dodnes jedna ulica nesie meno po Jozefovi Tisovi. V Rajci zasa odhalili bustu Ferdinandovi Ďurčanskému. Celkovo na začiatku 90. rokov dochádzalo k pokusom o adoráciu Slovákštátu. Čím viac sa vyhrocovali slovensko-české vzťahy, tým viac sa radikalizovala aj táto otázka. Spory vyvolával jazykový zákon a podpora zvrchovanosti.
Napriek tomu, že po voľbách v r. 1990 sa ako jediná národne orientovaná strana do SNR dostala iba SNS – v národnej rade sa ocitli aj ľudia, ktorí propagovali Slovenský štát a dehonestovali SNP. Tieto tendencie sa okrajovo vyskytovali aj v KDH, no Ján Čarnogurský aj František Mikloško sklamali stúpencov samostatnosti, lebo odmietli mať čokoľvek spoločné so Slovenským štátom.
Vzhľadom na to, že postoje neoľudákov nezískali v spoločnosti výraznejšiu podporu, ich aktivity sa postupom času obmedzili len na aktivity spojené s výročím vzniku vojnového Slovenského štátu a pod.
Uzákonenie 29. augusta ako hrádza proti ľudáckemu režimu
Bývalý politik a diplomat Peter Weiss vo svojom príspevku priblížil okolnosti uzákonenia SNP za štátny sviatok.
O SNP sa podľa neho začiatkom 90. rokov zvládal veľmi tvrdý zápas, keď tu boli snahy o glorifikáciu „Slovakštátu“ a Jozefa Tisa. Niektorí historici sa pridali k ľudákom až v 90. rokoch, no väčšina slovenských historikov si nenechala nanútiť výsledky exilovej historiografie.
Hoci na Slovenské národné povstanie sú stále hrdé tri štvrtiny obyvateľstva Slovenska a len 13 % má opačný názor, podľa prieskumov vnímanie SNP sa zhoršuje a naopak vnímanie Slovenského štátu a jeho režimu sa postupne zlepšuje.
Preto „nie je jedno, akým spôsobom sa interpretuje SNP a dôvody, prečo sa 29. august stal štátnym sviatkom. A najmä nie je jedno, ako sa táto oficiálna štátna tradícia vykladá politickou reprezentáciou,“ povedal Weiss.
Prieskumy ďalej ukazujú, že mladá generácia nemá dostatok poznatkov o SNP a Slovenskom štáte. Tým sa narúša medzigeneračná kontinuita vo vnímaní základnej tradície modernej demokratickej slovenskej štátnosti a otvára sa priestor pre návrat starých mýtov o vojnovej Slovenskej republike.
O to dôležitejšie sa v tomto kontexte javí, že SDĽ po Novembri 1989 až tvrdohlavo presadzovala, aby bol 29. august vyhlásený za štátny sviatok.
Odpoveďou SDĽ na skúsenosť slovenskej spoločnosti s dvomi totalitnými režimami – ľudáckym a komunistickým, bola zdanlivo jednoduchá požiadavka – budovanie laického, svetonázorovo neutrálneho štátu. „Nechceli sme, aby jednu dominantnú ideológiu po zmene režimu nenahradila iná,“ vysvetľuje Weiss.
Prvý návrh Petra Weissa na vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok bol v r. 1990 odmietnutý, no na druhý pokus v r. 1992 sa ho podarilo presadiť.
Tento návrh, ktorý 29. augusta 1992 predniesol Pavol Kanis, kompletne odmietlo KDH. Hlavným lídrom odporu bol poslanec KDH Anton Neuwirth, ktorý 29. august označil za „čierny deň“ slovenských dejín, lebo Slovák začal zabíjať Slováka a namiesto toho navrhoval ustanoviť 29. august za „deň národného zmierenia“. (Mimochodom, tento návrh svojho otca pred pár rokmi zopakovala poslankyňa Anna Záborská).
Vzhľadom na to, že návrh SDĽ si osvojila vláda Vladimíra Mečiara, vzrástla šanca, že získa hlasy členov poslaneckého klubu.
V polemike so zástupcom KDH zohral významnú úlohu poslanec HZDS Radomír Žingor, syn partizánskeho veliteľa Viliama Žingora, popraveného v roku 1950 v rámci politických procesov. Povedal: „Neuznať Slovenské národné povstanie za štátny sviatok by znamenalo poprieť historické právo národa na slobodu a demokraciu.“ Jeho slová vyvolali búrlivý potlesk. Zrejme aj vďaka nemu jasná väčšina poslancov HZDS hlasovala za zákon.
Podľa Weissa nedoceňovaným momentom je to, že za 29. august ako štátny sviatok sa postavili aj poslanci Spolužitia a Maďarského kresťanskodemokratického hnutia. Poslanec Arpád Duka-Zólyomi to odôvodnil tým, že SNP zachránilo Slovensko od hanby fašizmu.
Za návrh zákona, aby bol 29. august vyhlásený za štátny sviatok, napokon hlasovalo až 89 zo 128 prítomných poslancov a 38 poslancov sa zdržalo alebo bolo proti návrhu zákona.
Tým, že sa Slovenská republika odmietla prihlásiť k dedičstvu Tisovho fašistického štátu, sa pridala k univerzálnej európskej antifašistickej tradícii. Podarilo sa nám tak vyslať jasný signál medzinárodnému spoločenstvu o smerovaní Slovenska.
Neonacizmus a neofašizmus v súčasnej slovenskej politike.
Politológ Pavol Struhár z Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka urobil krátky exkurz o vývoji neonacizmu a neofašizmu v súčasnej slovenskej politike.
V r. 1993 – 2000 bola na Slovensku najvýraznejšia subkultúra skinheads. Dôležitú rolu v nej zohrávali skupiny ako Biely odpor, Krátky proces, či Juden mord (v oboch hrával Rastislav Rogel, ktorý v r. 2024 kandidoval za ĽS NS v eurovoľbách). Tieto skupiny spájal národnosocialistický ideál, no nevedeli sa dohodnúť na forme. V tomto období došlo k dvom rasovo motivovaným vraždám. Prvou obeťou neonacistov bol Mário Goral (1995), druhou Anastázia Balážová (2000). Policajné razie oslabili pôsobenie skinheadských skupín a okolo r. 2000 dochádza k úpadku tejto subkultúry. Preto postupne prešli na iný typ boja.
Nasledovala fáza občianskych združení (2000 – 2006). K najznámejším patrila Slovenská pospolitosť (1995). Tá otvorene oslovovala Slovenský štát a na verejnosti o sebe dávala vedieť prostredníctvom uniforiem silno pripomínajúce tie gardistické a organizovaním fakľových pochodov. V tejto fáze extrémizmus na Slovensku prešiel postupne z anonymity cez občianske združenia až na politickú scénu.
Pokus Mariana Kotlebu o založenie strany Slovenská pospolitosť -národná strana mu v r. 2005 nevyšiel. Tento subjekt 1. marca 2006 rozpustil Najvyšší súd SR, s odôvodnením, že jeho politická činnosť bola v rozpore s Ústavou SR (o. i. Slovenská pospolitosť chcela na Slovensku budovať stavovský štát, po vzore vojnového Slovakštátu, čo je protiústavné). Bol to historicky prvý prípad, keď Najvyšší súd SR rozpustil politickú stranu na Slovensku. Návrh na rozpustenie Slovenskej pospolitosti ako občianskeho združenia v r. 2008 však nebol úspešný. Extrémisti sa poučili, že ak chcú fungovať, tak aspoň navonok musia prezentovať iné myšlienky, a preto sa rozhodli pre iný typ boja.
Tretia fáza, by sa dala nazvať odpor bez vodcu (2006 – 2010). Ideológia sa síce zachovala, ale prišla nová organizačná forma –upustilo sa od centralizovaných, hierarchizovaných štruktúr. Nové pravicovo-extrémistické organizácie sa inšpirovali najmä v Nemecku a Česku. Extrémistické hnutie Národný odpor Slovensko vzniklo zo skupín radikálnych nacionalistov a šírilo myšlienky tzv. autonómneho nacionalizmu. Od predchádzajúcich extrémistických hnutí sa líšilo v tom, že si zvolilo novú organizačnú formu – vytvorilo menšie skupiny bez vodcu, ktoré však boli dobre „zosieťované“. Z hľadiska dozoru bezpečnostných zložiek tak mali nádej, že nebudú infiltrovaní bezpečnostnými zložkami. Najaktívnejšia bola bunka Národného odporu v Nitre. Hoci NO rezignoval na legálne resp. politické prostriedky boja, jeho členov bolo často vidieť na rôznych demonštráciách. Novým prvkom bolo to, že často nastoľovali témy ako ochrana životného prostredia, či boj proti kapitalizmu, ktoré boli výlučne doménou ľavice. Nebol to však úspešný projekt, lebo očakávali, že neonacisti sa budú vzdelávať, no to sa im nepodarilo.
4. fázu predstavovali polovojenské skupiny (2011 – 2018), ktoré boli úspešnejšie. Najznámejšou bola akčná skupina Vzdor Kysuce, ktorá sa snažila o vytváranie alternatívnych bezpečnostných zložiek – domobrany. Tie mali konkurovať legitímnej moci. Branie zodpovednosti do vlastných rúk je na prvý pohľad atraktívny projekt (viď. kotlebovské hliadky vo vlakoch), no treba si uvedomiť riziká, ktoré z toho vyplývajú.
Tieto polovojenské skupiny sa prezentovali tréningami, zdravým životným štýlom, láskou k životnému prostrediu a pod. Spočiatku boli apolitické, no postupne vytvorili aj politické krídlo a došlo aj k personálnemu prepojeniu s ĽS NS. Napriek animozitám medzi vodcami jednotlivých skupín predstavovala akčná skupina Vzdor Kysuce integračný prvok krajnej pravice. K jej zakladateľom patril aj Marián Magát, ktorý tvrdil, že do politiky nepôjde, lebo ho sklamala a národnosocialistický ideál treba dosahovať iným spôsobom, no napokon v r. 2016 kandidoval za ĽS NS. Ďalší člen akčnej skupiny Vzdor Kysuce Lukáš Kopáč sa stal asistentom Milana Uhríka a v súčasnosti patrí k prominentným členom Republiky. V r. 2015 organizoval protest proti imigrantom, ktorý sa v Bratislave skončil násilnosťami. Napriek tomu, že Republika sa tvári, že s extrémistami nemá nič spoločné, tieto prepojenia sú zjavné.
Ďalšou skupinou boli Slovenskí branci, no ich pravicovo-extrémistická povaha je podľa Struhára nejasná. Ideologicky boli veľmi nekonzistentní – na jednej strane oslavovali Tisa, a potom čistili pamätník SNP.
5. fáza – politická strana Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko(2011 – 2023). Témy ako glorifikácia Jozefa Tisa a Slovenského štátu im pôvodne boli blízke. V snahe získať aj umiernenejších voličov, ich však postupne vo svojom programe obmedzili (o. i. zmenili aj logo). Prvý volebný úspech dosiahol Marian Kotleba v r. 2013, keď bol zvolený za predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja. V r. 2016 sa ĽS NS pod jeho vedením prebojovala aj do parlamentu, keď získala 14 poslaneckých mandátov (volilo ich 8% ľudí). Jednou z príčin úspechu ĽS NS bol aj ich veľmi silný populistický apel, ktorý vyjadruje heslo: Spravíme poriadok so zlodejmi v kravatách aj s parazitmi v osadách.
Tentokrát ĽS NS nebola rozpustená, štátne orgány sa vybrali sa cestou odsúdenia predsedu Mariana Kotlebu, ktorý sa prezentoval propagáciou neonacistických symbolov. V r. 2021 došlo k rozkolu v ĽS NS a následne vznikla Republika, ktorá teoreticky mohla mať aj koaličný potenciál.
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že organizačné formy neonacistov sa menia, ideológia však zostáva. Posolstvá krajnej pravice častokrát zostávajú skryté – v ich programe sa nevyskytuje žiadne stanoviská, ktoré by mohli byť kvalifikované ako protiústavné. O to viac treba sledovať vyjadrenia jednotlivcov.
Dochádza k „mainstreamizácii“ krajnej pravice – postupne preniká do stredného prúdu a je akceptovaná ako súčasť politického spektra. V súčasnosti v rámci Európy hovoríme o štvrtej vlne krajnej pravice – tá nielenže nastoľujú témy (napr. migrácia), ale stredný prúd preberá jej rétoriku. Aj extrémna pravica robí zmeny, prezentuje niektoré témy opatrnejšie, aby nevzbudzovala odpor. Aj na Slovensku externá pravica začína byť akceptovaná – postupne sa normalizuje, aktuálne je Republika na lokálnej úrovni súčasťou rôznych koalícií.
Aká je budúcnosť krajnej pravice? V budúcnosti môže dôjsť k ešte väčšej akceptácii, čiže k jej mainstreamizácii. Na druhej strane sa však môže uberať cestou decentralizovaných skupín, ktoré vytvoria ekosystém vzájomne poprepájaných menších buniek a spájať ich bude spoločná myšlienka – národnosocialistický ideál. K tomu pomáha globalizácia a rozvoj komunikačných technológií. Mladí ľudia častokrát nemajú záujem združovať sa, no dokážu sa prepojiť s ľuďmi z celého sveta a šíriť posolstvá. Výhodou je, že sú „neviditeľní“ a zároveň oveľa efektívnejší. Konkrétny prípad je terorista zo Zámockej, ktorý nebol súčasťou žiadnych združení, ale inšpiráciu našiel na internete.
Prostredníctvom telemostu na konferencii vystúpili aj dvaja zahraniční politológovia. Natascha Strobl predniesla príspevok Zradikalizovaný konzervativizmus – Rakúsko, Európa, USA a Christian Demuth hovoril o raste podpory krajne pravicovej AfD v Nemecku.
Slovenský politológ Michael Augustín sa venoval fašizácii francúzskej politiky a konferenciu uzavrel Radovan Geist s príspevkom Normalizácia krajne pravicových naratívov a komunikácií strán hlavného prúdu.