V Česku vyvolal v posledných dňoch zaujímavú diskusiu sociológ Daniel Prokop. Upozornil na zvláštny paradox tamojšej politiky. Hoci politické diskusie pôsobia mimoriadne konfliktne, v hospodárskej politike sa väčšina strán v skutočnosti pohybuje v pomerne úzkom priestore.
Ako príklad uviedol, že skutočne pravicová politika by mohla hovoriť o školnom či výraznejšej spoluúčasti v zdravotníctve. Rovnako však, podľa neho, chýbajú v debate radikálnejšie návrhy z ľavej časti politického spektra: „Všade vidíme stredový prístup, úplne chýbajú extrémne návrhy v oblasti daní alebo výdavkov. […] Vlastne tam chýbajú extrémy ľavice a pravice. Preto je celá tá diskusia stredová. A keďže neexistuje obsahový spor, politici sa predbiehajú v komunikácii, kde to vyhrocujú. […] No a ľudia nežijú týmto sporom politikov. Žijú svoje bežné životy.“ Keď sa pozrieme na Slovensko, Prokopova poznámka sedí možno ešte lepšie ako v Čechách:
Na prvý pohľad to tak vôbec nevyzerá, Slovenská politika je plná radikálnych vyhlásení a nezmieriteľných postojov. Zástupcovia strán Smer a Hlas sú svojimi odporcami pravidelne označovaní za komunistov či dokonca boľševikov. Stačí sa však namiesto politických nálepiek pozrieť na ich hospodársku politiku. Hovoria o znárodňovanie bánk, alebo strategických podnikov? Chcú radikálne posilňovať vlastnícku úlohu štátu? Presadzujú masívne progresívne zdanenie príjmov a majetku? Chystajú výrazný presun daňového zaťaženia z práce na kapitál a majetok? Nič také sa nedeje. Ich reálna hospodárska politika zostáva napriek rétorike prevažne v mantineloch európskeho politického stredu.
Platí to aj opačne. PS, SaS či Demokrati sú podľa toho, kto práve hovorí, označovaní za liberálov, neoliberálov, niekedy dokonca za „fašistov“. Ani ich ekonomické návrhy však väčšinou nepredstavujú žiadnu radikálnu revolúciu. SaS a Demokrati sa požiadavkami na rovnú daň, nižšie dane či „štíhlejší štát“ posúvajú o niečo ďalej doprava, ale ani to nie je v európskom kontexte nič revolučné.
Slovenský paradox
Máme tu však paradoxnú situáciu, čím radikálnejší je jazyk slovenskej politiky, tým menej radikálnych ekonomických alternatív sa v nej v skutočnosti stretáva. A práve tu sa dostávame k oveľa vážnejšiemu problému. Politici sa dokážu celé mesiace hádať o socializme, neoliberalizme, vyšších daniach či štíhlom štáte, ale oveľa menej diskutujú o skutočnej štruktúre slovenských verejných financií.
Obr. 1: Združená daňová kvóta (Total tax revenue) v rokoch 1998 – 2024
Zdroj: Eurostat
Slovensko má dlhodobo nízky podiel celkových daňových a odvodových príjmov na HDP v porovnaní s viacerými vyspelejšími európskymi ekonomikami. Zároveň máme problematický daňový mix – výrazne zaťažujeme prácu, zatiaľ čo majetkové dane patria medzi veľmi nízke.
Obr. 2: Združená daňová kvóta (Total tax revenue) v roku 2024
Zdroj: Eurostat
Napriek tomu sa politická diskusia pravidelne zredukuje na vetu, že Slovensko má „vysoké daňovo-odvodové zaťaženie“. Lenže vysoké oproti čomu? Pre koho? Pri akom príjme? A najmä – čo presne sa stane, keď ho znížime? Počujete politikov diskutovať o potrebe zmeniť celý daňový mix? Počujte ich hovoriť o daňovom systéme ako o komplexnom systéme, ktorý dlhodobo humpľujeme ad hoc zásahmi a nedomyslenými „reformami“?
Prečítaj si aj:
Slovenský paradox: Nízke mzdy a vysoká cena práce
Vysoký daňový klin? Áno aj nie
Ak znížime odvody zamestnávateľom o miliardu eur, komu tú miliardu vezmeme? Zdravotníctvu? Sociálnemu systému? Zvýšime DPH? Zdaníme viac nehnuteľnosti, kapitál alebo vysoké príjmy? Alebo zvýšime deficit? A ak má byť výsledkom nižších odvodov vyššia zamestnanosť, mzdy či investície, aké máme dôkazy, že sa tento efekt skutočne dostaví a bude dostatočne veľký? Práve tieto otázky v politickej debate často chýbajú. Namiesto nich dostávame jednoduché heslá. „Znížme dane“, „znížme odvody“, „zoštíhlime štát“, prípadne na druhej strane „zvýšme jednu konkrétnu daň“ a problém bude vyriešený. Lenže takto sa naše štrukturálne problémy už dávno nedajú riešiť. Každou ďalšou ad hoc zmenou v daňovom systéme si zarábame len a len na ďalšie problémy.
Potrebujeme radikálnejšiu diskusiu
Jednoduché riešenia sme už na Slovensku skúšali mnohokrát. Mali sme rovnú daň, opakovane sme menili odvody, okresávali štát, deregulovali pracovný trh, menili sadzby daní, či stavili na nízke mzdové náklady ako zdroj konkurencieschopnosti. Napriek tomu stále riešime nízku produktivitu, investičný dlh, nedostatočné výdavky na výskum a vývoj, problémy zdravotníctva a školstva či veľké regionálne rozdiely. Možno teda nepotrebujeme ešte radikálnejšiu politickú rétoriku. Tej máme viac než dosť. Potrebujeme radikálnejšiu diskusiu o reálnych možnostiach a skutočných alternatívach.
Obr. 3: Firemné investície do výskumu a vývoja v rokoch 1998 -2024
Zdroj: Eurostat
Diskusiu, v ktorej nebude každé zvýšenie progresivity daní označené za komunizmus a každá úvaha o efektívnejšom štáte za neoliberalizmus, alebo za privatizáciu. Diskusiu, v ktorej budeme porovnávať rôzne modely financovania verejných služieb, daňové mixy, úlohu kolektívneho vyjednávania, kapitálové a majetkové dane, verejné investície či alternatívne spôsoby podpory produktivity.
Kto z hospodárskeho rastu profituje?
Podobne prázdno pôsobí aj jedna z mála tém, na ktorej sa zhodnú prakticky všetky politické strany na Slovensku – podľa nich potrebujeme vyšší hospodársky rast a väčšiu konkurencieschopnosť. Lenže pre bežného človeka sú rast HDP či konkurencieschopnosť abstraktné pojmy. Ľudia neposudzujú úspech ekonomiky podľa toho, o koľko desatín percenta vzrástol HDP, ale podľa svojej mzdy, dostupnosti bývania, kvality zdravotníctva a školstva či toho, čo si môžu zo svojho príjmu dovoliť. Slovensko pritom už zažilo obdobie mimoriadne vysokého hospodárskeho rastu a rýchlej konvergencie po vstupe do EÚ. Táto skúsenosť zároveň ukázala, že rast HDP ešte automaticky neznamená, že ho pocítia všetci ľudia v zodpovedajúcom raste svojej životnej úrovne. Preto nestačí pýtať sa, ako zvýšiť HDP a konkurencieschopnosť. Rovnako dôležitá je otázka, kto z hospodárskeho rastu profituje, ako sa jeho výsledky rozdeľujú medzi prácu a kapitál a či sa premieňajú na vyššie mzdy a kvalitnejšie verejné služby. A túto dôležitú debatu bohužiaľ nevedú žiadni politici na Slovensku.
Prečítajte si aj:
Medzi výplatou a účtami: Ako sa žije v krajine nízkych miezd? Správa o chudobe na Slovensku 2025
Slovenský sen o bohatstve: Viac dlhov než majetku?
Cena za „štíhly štát“
Nie je deficit ako deficit
Napokon, možno ešte „šialenejšia“ než údajne šialené rozpočty je zjednodušená debata o rozpočtovej zodpovednosti, v ktorej sa deficit posudzuje podľa jeho výšky, nie podľa toho, prečo a ako vznikol. Prečo má byť napr. deficit vytvorený masívnymi vojenskými výdavkami ekonomicky zodpovednejší než rovnaký deficit financujúci vzdelávanie, výskum, infraštruktúru, dostupné bývanie či udržanie sociálnej kohézie? Nie každé euro dlhu je rovnaké – podstatné je aj to, čo po ňom spoločnosti zostane. Debata o rozpočtovej zodpovednosti je samozrejme legitímna, ale aj tu by sme mali očakávať viac, ako len zjednodušené recepty stredových politík – fiškálne škrty, preteky ku dnu v daňovej oblasti (austerity), alebo zvyšovanie vybraných daní.
Pretože problémom slovenskej politiky možno nie je to, že máme priveľa extrémov. Problémom je, že máme extrémne vyjadrenia, ale prekvapivo málo skutočných ekonomických alternatív.