Slovenská ekonomická diskusia pôsobí niekedy zvláštnym dojmom. Svet okolo nás sa mení rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Európa rieši deindustrializáciu, technologickú transformáciu, geopolitické napätie, klimatickú transformáciu, starnutie populácie či rastúcu moc nadnárodných korporácií. Napriek tomu sa u nás opakovane vraciame k tým istým receptom, ktoré dominovali ekonomickému mysleniu pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi.
Ak ekonomika rastie pomaly, vraj treba znižovať dane. Ak podniky strácajú konkurencieschopnosť, vraj treba znižovať mzdy alebo oslabiť ochranu zamestnancov. Ak štát zápasí s rozpočtom, riešením má byť škrtanie verejných výdavkov. Ak investície zaostávajú, treba vraj deregulovať, privatizovať alebo ešte viac liberalizovať trh práce. Tieto návrhy zaznievajú s takou samozrejmosťou, akoby medzi ekonómami existovala úplná zhoda. Lenže neexistuje.
Nové prístupy k politickej ekonómii
Za posledných pätnásť rokov prešla svetová politická ekonómia zásadnou zmenou. Globálna finančná kríza, pandémia, energetická kríza aj súčasná diskusia o európskej konkurencieschopnosti ukázali, že mnohé teórie, na ktorých stáli hospodárske politiky osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, už nedokážu presvedčivo vysvetliť fungovanie dnešného kapitalizmu. Nie je preto náhoda, že sa čoraz viac pozornosti venuje novým prístupom, ktoré už nevidia ekonomiku ako mechanizmus riadený iba trhom, ale ako výsledok konfliktov, politických rozhodnutí, rozdelenia moci, fungovania inštitúcií a spôsobu, akým sa rozdeľujú príjmy medzi prácu a kapitál. Inými slovami – ekonomika už nie je chápaná iba ako súbor matematických modelov, ale ako spoločenský systém.
Práve tomuto posunu je venované rozsiahle diskusné fórum New Approaches to Political Economy (Nové prístupy k politickej ekonómii), publikované v prestížnom časopise Socio-Economic Review. Nejde o jednu ucelenú teóriu, ale o diskusiu popredných predstaviteľov súčasnej komparatívnej politickej ekonómie. Spája ich spoločné presvedčenie, že hospodársku politiku 21. storočia nemožno robiť pomocou analytických nástrojov vytvorených pre svet osemdesiatych rokov minulého storočia.
Pre odborové hnutie je táto diskusia mimoriadne dôležitá. Mnohé argumenty, ktoré odbory dlhodobo používajú – význam kolektívneho vyjednávania, úloha štátu, význam rastu miezd, investícií či priemyselnej politiky – dnes nachádzajú oporu aj v najnovšom akademickom výskume. Nejde teda o ideologický spor medzi „ľavicou“ a „pravicou“, ale o otázku, či naše hospodárske politiky vychádzajú zo súčasného poznania alebo z ekonomických predstáv minulého storočia.
Bruno Amable: Ekonomika nie je rovnováha, ale konflikt
Prvý príspevok francúzskeho ekonóma Bruna Amableho predstavuje možno najzásadnejší intelektuálny posun celej diskusie. Tradičná ekonómia často opisuje spoločnosť ako systém, ktorý prirodzene smeruje k rovnováhe. Konflikty sú v nej chápané ako dočasné poruchy trhu, ktoré možno odstrániť správne nastavenými politikami.
Amable však tvrdí presný opak. Podľa neho konflikt nie je výnimkou, ale prirodzeným stavom kapitalizmu. Zamestnanci, zamestnávatelia, finančný sektor, exportéri, verejný sektor či domácnosti nemajú rovnaké záujmy. Ich predstavy o daniach, mzdách, sociálnom štáte alebo regulácii sa líšia a často si navzájom odporujú. Úlohou inštitúcií preto nie je konflikt odstrániť, ale udržať ho v medziach, ktoré umožnia spoločnosti fungovať. To je veľmi odlišný pohľad od predstavy, že existuje jedno „optimálne“ ekonomické riešenie.
Amable upozorňuje, že inštitúcie nevznikajú preto, že sú ekonomicky najefektívnejšie. Vznikajú preto, že odrážajú pomer síl medzi jednotlivými spoločenskými skupinami. Ak sa zmení rozloženie moci, menia sa aj pravidlá fungovania ekonomiky. Práve preto nemožno vysvetľovať hospodársky vývoj iba pomocou ukazovateľov rastu HDP alebo konkurencieschopnosti. Za každou hospodárskou politikou stojí konkrétna politická koalícia, ktorá presadzuje svoje záujmy.
Autor zavádza pojem dominantný spoločenský blok. Ide o alianciu skupín, ktorých záujmy sú natoľko zohľadnené, že podporujú existujúci hospodársky model. Tento blok však nikdy nezahŕňa celú spoločnosť. Niektoré skupiny zostávajú mimo rozhodovania a ich požiadavky sú potláčané alebo ignorované. Stabilita systému preto nie je výsledkom všeobecnej spokojnosti, ale schopnosti dominantnej koalície udržať spoločenské konflikty pod kontrolou.
Pre odborové hnutie je tento pohľad mimoriadne dôležitý. Ak totiž prijmeme Amableho argumentáciu, potom nemožno hovoriť o údajne neutrálnej hospodárskej politike. Každé rozhodnutie – od výšky minimálnej mzdy cez podobu daňového systému až po rozsah sociálneho štátu – niekomu pomáha viac a niekomu menej. Ekonomická politika preto nie je technické cvičenie, ale politické rozhodovanie o tom, koho záujmy budú uprednostnené.
Amable zároveň kritizuje neoliberálne „štrukturálne reformy“, ktoré sa v mnohých krajinách, vrátane Slovenska, prezentovali ako jediná možná cesta k vyššej konkurencieschopnosti. Tvrdí, že tieto reformy často síce oslabili tradičné spoločenské kompromisy, ale nevytvorili nový stabilný model. Výsledkom nebola vyššia stabilita, ale dlhodobá politická aj spoločenská kríza. Ako príklad uvádza predovšetkým Francúzsko, no naznačuje, že podobný vývoj možno pozorovať aj v ďalších európskych krajinách.
Pre slovenskú diskusiu je to mimoriadne aktuálne. Aj u nás sa totiž hospodárska politika často redukuje na jednoduchú otázku konkurencieschopnosti. Menej sa už hovorí o tom, komu jednotlivé reformy prinášajú úžitok, kto nesie ich náklady a aký spoločenský kompromis vlastne vytvárajú. Amable pripomína, že práve odpoveď na tieto otázky rozhoduje o tom, či bude ekonomický model dlhodobo udržateľný.
Foto: Wikipedia