Prvý máj dnes mnohí vnímajú iba ako deň pracovného pokoja. Tým starším sa v pamäti možno vybavia prvomájové sprievody, na ktorých sa do r. 1989 museli všetci povinne zúčastňovať. História Sviatku práce však siaha oveľa hlbšie do minulosti.
Jeho korene siahajú až do druhej polovice 19. storočia, keď robotnícke organizácie v USA prišli s požiadavkou osemhodinového pracovného času. Prvého mája 1886 vypukol generálny štrajk, ktorý do ulíc Chicaga pritiahol až 80-tisíc ľudí. Zrejme aj kvôli veľkému množstvu demonštrantov nedošlo 1. mája k zrážkam s políciou. Bez vážnejších incidentov prebehli protesty aj nasledujúce dva dni.
Všetko sa však zmenilo na štvrtý deň, keď napätá situácia prerástla do násilia. Na námestí Haymarket sa strhli bitky medzi štrajkujúcimi a štrajkokazmi, ktorých najali zamestnávatelia. Skončilo sa to tragicky – po výbuchu bomby a následnej streľbe zostalo na mieste niekoľko mŕtvych. Následný proces s obvinenými robotníckymi aktivistami bol podľa mnohých historikov justičnou vraždou. Práve tieto udalosti sa stali symbolom boja za práva pracujúcich.
Na ich pamiatku v roku 1889 medzinárodný socialistický kongres v Paríži vyhlásil 1. máj za Sviatok práce. Už o rok neskôr sa konali masové demonštrácie v Európe aj Amerike, ktorých cieľom bolo presadiť sociálne a politické práva vrátane osemhodinového pracovného času.
Oslavy na Slovensku
Prvé oslavy na území dnešného Slovenska sa konali už v roku 1890. Neboli však samozrejmosťou – úrady ich často zakazovali a účastníkom hrozili sankcie, strata mzdy či zamestnania. Napriek tomu sa tento sviatok postupne etabloval ako významný deň robotníckeho hnutia.
Prvý máj 1918 zohral významnú úlohu aj pri vzniku Československa. V tento deň sa v Liptovskom Mikuláši konalo zhromaždenia, ktoré zorganizovali miestni robotníci. Keďže sa ho nemohol zúčastniť vtedajší líder sociálnych demokratov Emanuel Lehocký, robotníci požiadali o prejav Vavra Šrobára. Rodák z neďalekej obce Lisková tu prečítal rezolúciu, v ktorej požadoval „samourčovacie právo pre uhorskú vetvu československého kmeňa.“
Po vzniku Československa bol 1. máj v roku 1919 vyhlásený za štátny sviatok. Jeho podoba však nebola jednotná. Oslavy organizovali rôzne politické prúdy – socialisti, komunisti aj kresťanské organizácie. Vznikali tak „červené“ aj „biele“ máje, ktoré sa líšili ideologickým obsahom aj formou.
Zaujímavé je, že už v tomto období začali sviatok pretvárať aj zamestnávatelia. Niektoré firmy organizovali oslavy pre svojich pracovníkov, čím oslabovali pôvodne protestný charakter sviatku. Typickým príkladom bol podnikateľský model Tomáša Baťu, ktorý spájal starostlivosť o zamestnancov s kontrolou nad ich voľným časom a potláčaním odborov. Týmto spôsobom sa však „otupoval“ jeho pôvodný revolučný obsah.
Ukradnutý sviatok
No až totalitné režimy ho úplne zbavili pôvodného významu. Sviatok práce sa tak postupne stal nástrojom politickej propagandy.
V Sovietskom zväze sa 1. máj premenil na veľkolepé manifestácie lojality voči režimu. Oslavy boli prísne organizované, heslá schvaľované vopred a spontánnosť prakticky neexistovala.
Podobný prístup prevzalo aj nacistické Nemecko, ktoré sviatok premenovalo na Národný sviatok práce a využívalo ho na propagáciu jednoty národa. Pritom Hitlerov postoj k Prvému máji bol pôvodne odmietavý. No už hneď po prevzatí moci v roku 1933 nacisti Prvý máj vyhlásili za štátny sviatok. Môžeme len špekulovať, čo bolo príčinou Hitlerovho názorového obratu. Führer si nepochybne uvedomil, že masové demonštrácie môže využiť na upevnenie vlastnej moci a v prospech budovania Tretej ríše. Zároveň však riskoval, že sa manifestácie obrátia proti nacistického režimu.
Jeho pravá tvár sa ukázala hneď nasledujúci deň – 2. mája 1933 jednotky SA a SS obsadili sídla odborov po celom Nemecku, zatkli odborových lídrov a majetok odborov skonfiškovali.
Počas tzv. Slovenského štátu získal 1. máj charakter „národnej jednoty“. Oslavy mali zdôrazňovať súdržnosť spoločnosti, no v skutočnosti slúžili na legitimizáciu režimu.
Po roku 1948 sa tradícia masových sprievodov ešte viac upevnila v komunistickom Československu. Prvomájové oslavy sa stali povinnou súčasťou verejného života. Účasť bola často formálne dobrovoľná, no jej odmietnutie mohlo znamenať problémy v práci. Medzi pracujúcimi a predstaviteľmi moci na tribúnach vznikla symbolická bariéra, ktorá vystihovala charakter režimu.
Pripomienka solidarity
Po páde komunizmu sa Sviatok práce zbavil ideologického nánosu, no zároveň stratil aj svoju masovosť a mobilizačný charakter. Z organizovaných sprievodov sa stali menšie podujatia.
Dnes je 1. máj na Slovensku predovšetkým dňom pracovného pokoja a väčšina ľudí ho využíva na oddych. Jeho historický význam však nezanikol – stále pripomína boj za práva, ktoré dnes považujeme za samozrejmé.
Ako napísala prezidentka KOZ SR Monika Uhlerová: „Prvý máj by preto nemal byť len spomienkou na minulosť, ale apelom na súčasnosť. Ak sa chceme vymaniť z pasce nízkej pridanej hodnoty, mzdy musia rásť. Je to nielen sociálne opatrenie, ale ekonomická nevyhnutnosť, ktorá prinesie úžitok celej spoločnosti. Prestaňme hľadať problémy tam, kde nie sú, a priznajme pracujúcim podiel na hodnote, ktorú denne tvoria. Solidarita má zmysel. Aj dnes.“
Foto: KOZ a Wikipedia