Stredoeurópsky inštitút pre výskum práce (CELSI) minulý týždeň zorganizoval medzinárodný workshop o pracovnej migrácii JUSTMIG, ktorý nadväzoval na podujatie, ktoré sa koncom októbra konala v estónskom Tallinne. Odborníci z Holandska, Slovenska a Srbska na ňom diskutovali o tom, aké sú najväčšie výzvy spravodlivého trhu práce pre ekonomických migrantov.
Seminár sa začal prezentáciami projektov JUSTMIG založenými na národných správach. Ako prvý sa slova ujal profesor ekonómie Mihail Arandarenko z Belehradskej univerzity.
Srbsko – exportér pracovnej sily
Na úvod uviedol niekoľko základných faktov. Srbsko patrí ku krajinám s najväčším počtom ľudí pracujúcich v zahraničí. Je doslova „vývozcom“ pracovnej sily. Za hranicami pracuje približne 950 tisíc Srbov, čo predstavuje zhruba 15 % populácie (a čo je až 4-násobok svetového priemeru!) Títo pracovníci nielenže pomáhajú svojim rodinám, ale sú dôležití aj pred srbské hospodárstvo. Ich príjmy tvoria približne 7-9 % HDP krajiny, čo je desaťkrát viac, ako je svetový priemer.
Hlavným dôvodom prečo ľudia odchádzajú do cudziny je práca (uvádza ho až 54%) a po ňom je to rodina(30%, čo však nevylučuje, že sa chcú zamestnať). V roku 2022 malo platné povolenie na pobyt v EÚ približne 515 000 srbských občanov. V porovnaní s rokom 2018 ide o nárast o 27 000 osôb. Ich počet vzrástol v Holandsku a najmä na Slovensku, kde mnohí pracujú v automobilovom priemysle. Migračné toky zo Srbska do EÚ sa po poklese spôsobenom pandémiou v posledných rokoch opäť zvýšili. V pomere k ostatných krajinám únie smeruje krátkodobá migrácia najmä na Slovensko a Slovinsko.
Ďalším badateľným trendom je skracovanie dĺžky pobytu srbských pracovníkov v zahraničí, čo je aj prípad Slovenska, kde mnohí strávia menej ako jeden rok, ale aj Chorvátska, kde chodia na sezónne práce. Preto asi neprekvapí, že len máloktorí plánujú zostať žiť na Slovensku. Keďže zo strany slovenských orgánov nie je badateľný veľký záujem prilákať a integrovať obyvateľov Srbska na Slovensko, podľa ekonóma Mihaila Arandarenka bude tento trend pretrvávať.
Zároveň dochádza k výraznému nárastu počtu ľudí s krátkodobými pracovnými povoleniami, čo potvrdzujú aj štatistiky – počet prvýkrát udelených pracovných povolení sa v rokoch 2018 až 2022 zvýšil z 27 000 na 31 000.
Čo teda motivuje ľudí ku krátkodobej migrácii? „Hoci je všeobecne rozšírený názor, že ľudia odchádzajú kvôli tomu, že v danej krajine fungujú lepšie inštitúcie a je tam vyššia kvalita života, rozhodujúci je rozdiel v platoch,“ tvrdí Arandarenka.
Jednoducho ak sa ich príjem zdvojnásobí, tak sú „ochotní obetovať svoj osobný a rodinný život, sú ochotní žiť v ubytovaniach, ale malo by to byť dôstojné. A presne kvôli tomuto sú dočasní pracovníci veľmi zraniteľní,“ dodáva srbský expert na oblasť politiky trhu práce a pracovnej migrácie.
Ako sa Slovensko zmenilo z vysťahovaleckej krajiny na prisťahovaleckú
V ďalšej časti výskumníčka CELSI Simona Brunnerová prezentovala poznatky o dočasne migrujúcej pracovnej sile na Slovensku.
Počet migrantov žijúcich u nás bol v minulosti veľmi nízky, ich prílev sa však zrýchlil v r. 2022, keď začala vojna na Ukrajine. Na porovnanie: kým v roku 2021 malo na Slovensku povolenia na pobyt 111 427 ľudí, v roku 2023 počet štátnych príslušníkov z tretích krajín stúpol na 255 898.
Dočasní migranti často vypĺňajú medzery v odvetviach, ktoré čelia nedostatku pracovných síl. A tak k nám prichádzajú nielen ľudia z balkánskych krajín ako Srbsko, Bosna a Hercegovina, či Severné Macedónsko, ale aj z Ázie (Vietnam, Filipíny, India, Indonézia, Thajsko, Kirgizsko, Kazachstan, Uzbekistan). Uplatnenie u nás nájdu najmä v stavebníctve, poľnohospodárstve, potravinárstve a sociálnej starostlivosti.
Vzhľadom na to, že na Slovensku chýbajú šoféri kamiónov a autobusov, štát sa minulý rok rozhodol, že udelí víza tisíckam cudzincov z vybraných krajín mimo Európskej únie.
Na rozdiel od nich, vojnoví utečenci sa môžu zamestnať bez pracovného povolenia. Polovica vojnových utečencov však pracuje na pracovných miestach, ktoré sú pod ich kvalifikáciou a štvrtina na dočasné malé zmluvy. Tieto zmluvy sú flexibilné, ale poskytujú menšie práva zamestnancov. Krátkodobé zamestnanie do 90 dní si nevyžaduje pracovné povolenie.
Na Slovensku pôsobí približne 800 (!) pracovných agentúr, pričom 450 je aktívnych. Niektoré však vykonávajú činnosť bez platnej licencie. Ľudia, ktorí si našli prácu prostredníctvom týchto agentúr sa často potýkajú s viacerými problémami: nemajú zdravotné poistenie, nie sú im preplácanie nadčasy a celkovo ich ochrana práce je nízka.
CELSI robila rozhovory s ukrajinskými pracovníkmi v opatrovateľskom sektore. Z ich zistení vyplýva, že väčšinu tvoria ženy stredného veku s rôznym vzdelaním od stredoškolského až po doktorandské. Mnohé sú pod dočasnou ochranou EÚ a väčšina z nich začala s dočasnou, pololegálnou, ľahko dostupnou prácou a vďaka osobným kontaktom často prešli do sektora starostlivosti.
Vo všeobecnosti sú Ukrajinky spokojné s príjmom a mnohé poskytujú finančnú podporu svojej rodine na Ukrajine. Niektoré po vojne zvažujú návrat domov, no nie kvôli tomu, že by boli nespokojné so životom alebo prácou u nás.
Ďalšiu veľkú skupinu pracovných migrantov na Slovensku tvoria srbskí pracovníci v automobilovom priemysle. Simona Brunnerová informovala aj o výsledku rozhovorov s nimi.
V ich prípade ide zvyčajne o mužov v strednom veku so stredoškolským vzdelaním. Prelomový bol rok 2016, keď sa objavili na slovenskom trhu práce. Ako vyplynulo z nasledujúcej diskusie so srbskými odborníkmi, prvotný impulz pre ich príchod prišiel do značnej miery od vojvodinských Slovákov, ktorí k nám postupne začali prichádzať za prácou a nasledovali ich aj etnickí Srbi.
Aj ich pracovná trajektória je podobná tej ukrajinskej: od nelegálnych resp. pololegálnych zmlúv sa postupne prepracovali k zmluvám na dobu neurčitú. Keďže väčšina z nich si našla prácu prostredníctvom agentúr dočasného zamestnávania, majú veľmi neisté postavenie na pracovnom trhu. Mnohí preto u nás pracujú len krátkodobo a následne sa vracajú domov.
Z výskumu CELSI vyplýva, že Slováci vnímajú migráciu rozporuplne. Na jednej strane si uvedomujú, že bez migrantov nie sme schopní obsadiť niektoré pracovné miesta, čo by malo dopad na výkon našej ekonomiky, no napriek tomu u nich prevláda všeobecne negatívne vnímanie migrácie, ktoré je zapríčinené historickou izoláciou od veľkých migračných vĺn a obmedzeným kontaktom s cudzincami.
Preto asi neprekvapí, že integračné bariéry sú u nás veľké. Obmedzená infraštruktúra na integráciu a závislosť od agentúr dočasného zamestnávania zvyšujú závislosť migrantov od zamestnávateľov, čo často obmedzuje ich sociálnu mobilitu a prehlbuje marginalizáciu.
Slováci vykazujú vyššiu mieru akceptácie kultúrne podobných, kvalifikovaných migrantov a tých, ktorí utekajú pred konfliktom (napr. Ukrajinci). Existujú však spoločenské trenice, najmä keď sa zdá, že dávky a opatrenia sociálnej podpory zvýhodňujú migrantov pred miestnymi obyvateľmi.
Na druhej strane, ukrajinské opatrovateľky vnímajú svoju prítomnosť na slovenských pracoviskách pozitívne: uvádzajú že je tu podporné, väčšinou nediskriminačné prostredie, cítia sa v práci bezpečne a vytvárajú si profesionálne aj osobné väzby s kolegami, a to aj napriek obmedzeným možnostiam kariérneho rastu. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ukrajinskí migranti sú u nás vnímaní pozitívnejšie ako srbskí.
Trendy v pracovnej migrácii a práci migrantov v Holandsku
Analytička Lisa Berntsen z vedeckého inštitútu holandského odborového hnutia, ktorý je súčasťou Nadácie De Burcht, informovala prítomných o súčasných trendoch dočasnej pracovnej migrácie a podmienkach zamestnávania migrujúcich pracovníkov v Holandsku.
Na holandskom pracovnom trhu tvoria momentálne väčšinu pracovníci z krajín mimo EÚ. Z európskych sú najviac zastúpení migranti z Poľska a Rumunska, Slováci a Srbi len okrajovo. Viac ako 70 % z nich pracuje v priemysle a logistike, drvivá väčšina prostredníctvom pracovných agentúr.
Až 60 percent zamestnancov z krajín strenej a východnej Európy dostáva minimálnu mzdu, ktorá v Holandsku momentálne predstavuje 15 euro. V prípade agentúrnych zamestnancov je podiel ľudí, ktorí poberajú minimálnu mzdu ešte vyšší.
Agentúry dočasného zamestnávania síce pre zamestnancov zorganizujú všetko – prácu, dopravu aj ubytovanie, no vo všeobecnosti sa dá povedať, že ľudia pracujúci prostredníctvom týchto agentúr pracujú vo veľmi prekérnych podmienkach.
Najviac je ich zamestnaných v mäsopriemysle a maloobchode, kde často robia v priam neľudským podmienkach a zaobchádza sa s nimi ako s „pracovníkmi druhej kategórie“. O vyčerpávajúcom živote v holandských mäsokombinátoch priniesol pred časom článok aj britský denník The Guardian: https://www.theguardian.com/environment/2020/aug/10/i-feel-worthless-workers-tell-of-gruelling-life-in-dutch-meat-plants. Holandskí odborári sa preto snažia presadiť, aby agentúry dočasného zamestnávania nemohli, podobne ako v Nemecku, pôsobiť v mäsopriemysle.
Situácia sa pomaly mení, napríklad pred dvomi rokmi poľskí pracovníci zamestnaní v maloobchodnej sieti Albert štrajkovali spolu so svojimi holandskými kolegami za vyššie mzdy a zlepšenie pracovných podmienok.
Po prezentácii týchto troch príspevkov nasledovala diskusia.