S istým počudovaním sledujem, ako jednoducho sa dnes vysvetľuje úspech AfD v krajinských voľbách. Nemci majú problém s migráciou, AfD ponúka najtvrdšiu protiimigračnú politiku, a preto ju volia. Máme príčinu, koniec diskusie.
Na prvý pohľad má takéto vysvetlenie dokonca veľmi silnú empirickú oporu. Aktuálna štúdia nemeckých sociológov Schrödera, Rehma a Röckeovej, založená na dátach za roky 2014 až 2024, ukazuje, že obavy z migrácie sú jednoznačne najsilnejším faktorom spojeným s podporou AfD. Samotné obavy z migrácie vysvetľujú približne 75 percent vysvetliteľnej variability podpory AfD a až 90 percent variability volebného správania, ktorú ich model dokáže vysvetliť.
S výsledkami tejto štúdie netreba polemizovať. Problém nastáva až vtedy, keď z nich urobíme oveľa širší záver, o tom, že AfD rastie jednoducho preto, lebo Nemci odmietajú migráciu. Taká interpretácia totiž zamieňa odpoveď na otázku „Prečo dnes volič volí AfD?“ s oveľa zásadnejšou otázkou. „Prečo sa vôbec milióny ľudí stali dostupnými pre antisystémovú a extrémistickú politiku?“ Migrácia môže byť mimoriadne silným mobilizačným faktorom bez toho, aby bola pôvodnou príčinou politického odcudzenia.
Vyprázdňovanie demokracie
Pred týmto problémom varovali vedci dávno pred vznikom AfD, či iných populistických a extrémistických subjektov. Richard Katz a Peter Mair už v roku 1995 prišli s tézou „kartelových strán“. Tvrdili, že tradičné masové strany sa postupne odpútavajú od občianskej spoločnosti a čoraz viac sa približujú štátu a jeho inštitúciám. Peter Mair neskôr tento proces opísal ako „vyprázdňovanie“ západnej demokracie – voliči sa vzďaľujú stranám a stranícke elity sa zároveň vzďaľujú svojim voličom a presúvajú sa do sveta vládnych a štátnych inštitúcií. Katz a Mair napokon explicitne spájali kartelizáciu tradičných strán aj so vznikom priestoru pre populistickú a antisystémovú opozíciu.
Ešte nepríjemnejšia je otázka, koho politici skutočne počúvajú. Výskum Elsässerovej, Henseovej a Schäfera na dátach z Nemecka ukázal nerovnú politickú responzívnosť – politické rozhodnutia reagovali výraznejšie na preferencie bohatších príjmových skupín. A nejde iba o Nemecko. Gilens a Page (2014) analyzovali 1 779 navrhovaných politických zmien v USA a dospeli k znepokojivému výsledku. Preferencie priemerných občanov mali po zohľadnení ostatných aktérov len minimálny nezávislý vplyv, zatiaľ čo ekonomické elity a organizované záujmové skupiny disponovali vplyvom podstatným. Ak občania celé roky nadobúdajú skúsenosť, že môžu meniť politikov a vlády, no oveľa ťažšie smerovanie politiky, nemalo by nás prekvapovať, že časť z nich prestáva dôverovať tradičným stranám a napokon aj samotnému systému.
Koniec tradičných strán?
Politológ Anton Jäger z Oxfordskej univerzity nedávno v The New York Times publikoval komentár o tradičných politických stranách s výstižným titulkom: „Kedysi vládli Západu. Teraz umierajú.“ Problémom západných demokracií podľa neho nie je nedostatok politiky, ale rozpad organizácií, ktoré kedysi spájali občanov s politikou. Od 90. rokov masové strany strácajú členov a stabilných voličov, zároveň slabnú odbory, občianske združenia či cirkvi. Strany zostali silné v štáte, no sociálne sa vykorenili zo spoločnosti. Zároveň presun od členského financovania k externým zdrojom ich podľa Jägera otvoril väčšiemu podnikateľskému vplyvu a urobil zraniteľnejšími voči výrazným jednotlivcom a radikálnym prúdom.
Práve tu treba hľadať hlbší kontext aktuálneho úspechu AfD. A nejde iba o Nemecko. Podobný, hoci v jednotlivých krajinách rôzne rýchly a rôzne intenzívny pohyb prebieha naprieč Európou. Tradičné strany strácajú stabilných voličov, oslabujú ich väzby na sociálne skupiny, ktoré kedysi reprezentovali, a časť uvoľneného priestoru obsadzujú populistické, extrémistické či antisystémové strany. Niekde sa katalyzátorom stala migrácia, inde ekonomická stagnácia, regionálne zaostávanie, kultúrne konflikty či odpor voči politickým elitám. Konkrétne témy sa líšia, spoločným menovateľom však bude rastúci pocit čoraz väčšej časti spoločnosti, že tradičná politika nereprezentuje jej záujmy a nedokáže alebo nechce riešiť jej problémy.
Slovensko nie je výnimkou. Aj u nás sa desaťročia oslabovali väzby medzi politickými stranami, ich členmi a stabilnými sociálnymi skupinami, čo bolo umocnené tým, že po roku 1989 sme tie masové politické strany vlastne ani nestihli naozaj vybudovať. Ak ľudia nadobúdajú pocit, že môžu vo voľbách meniť politikov a vlády, ale oveľa menej smerovanie politiky, vzniká priestor pre strany ponúkajúce jednoduchú odpoveď:„Systém vás ignoruje? My ho rozbijeme!“
No o tejto problematike sa neradi rozprávame aj na Slovensku, pretože je to omnoho ťažšie, ako hľadať príčiny v postsedliactve, alebo vysvetľovať problémy dedičstvom 40. rokov „komunizmu“.
Občania druhej kategórie
Mimochodom, AfD zvíťazila v Sasku-Anhaltsku, spolkovej krajine, ktorá patrila pred rokom 1989 do východného Nemecka, takže aj tam sa zvyknú problémy vysvetľovať práve takto. A nikto sa nezamýšľa nad tým, že od roku 1989 už čoskoro ubehne rovnakých 40 rokov kapitalizmu.
Už pred rokmi vedci upozorňovali, že hospodárska transformácia a nezvládnutá privatizácia zanechala vo východnom Nemecku stratu pracovných miest a statusu obyvateľstva, odchod mladých, ekonomické rozdiely, zaostávanie aj pocit nedostatočného politického zastúpenia – už v roku 2018 sa až 84 percent vtedajších voličov AfD cítilo ako občania druhej kategórie. Čo môžeme spochybňovať, alebo sa z toho vysmievať, ale takýto postoj nezmení vnímanie takto zmýšľajúcich. A treba podotknúť, že takto frustrovaným voličom, ani v Nemecku, ani u nás nedáva nikto nádej na lepšiu budúcnosť.
Migrácia sa preto mohla stať v roku 2026 silným mobilizačným faktorom, nie je však príčinou nedôvery a politického odcudzenia, ktoré AfD dnes využíva. Migrácia sa stala témou, ktorá túto nespokojnosť skoncentrovala, pomenovala nepriateľa a premenila dlhodobé politické odcudzenie na konkrétny volebný výsledok.
Niečo podobné prebieha aj na Slovensku, kde sa Republika tiež snaží strašiť migráciou, ale keďže k nám sa „migranti“ až tak nehrnú, tak si to dopĺňajú strašením Rómami. Na túto antiimigračnú vlnu na Slovensku naskočili viaceré politické strany, ktoré sa prestali riadiť ideológiami a riešia svoju politiku cez prieskumy verejnej mienky a marketing.
Zatiaľ čo v Nemecku zástupcovia AfD strašia tým, že o 20 rokov bude v Nemecku viac cudzincov ako Nemcov, u nás počúvame to isté o Rómoch a Slovákoch, prípadne tlieskame politikám typu „práca namiesto dávok“, alebo znižovaniu dávok v nezamestnanosti, pretože vraj je na Slovensku práce dosť. Len sa nikto nepýta, že ako kvalitnej a ako dobre platenej. Podľa posledných dát približne polovica zamestnancov na Slovensku poberá plat, ktorý sa nachádza pod úrovňou dôstojnej mzdy.
Preto nestačí skonštatovať, že voliči AfD volia AfD kvôli migrácii. To môže byť empiricky úplne správne, ak však chceme pochopiť, prečo sú ochotní uveriť práve im a prečo ich už nedokážu osloviť strany, ktoré ich zastupovali celé desaťročia, musíme sa pozrieť podstatne hlbšie. A nielen v Nemecku, ale aj na Slovensku a v celej Európe.
Inak budeme zmierňovať symptóm a pritom zomrieme na chorobu.
Skrátená verzia tohto článku vyšla v denníku SME
Foto: Flickr