Prečo sa opakovane prijímajú rozhodnutia, ktoré poškodzujú pracujúcich, znižujú sociálnu ochranu alebo prehlbujú neistotu a pritom za ne takmer nikto nenesie reálnu zodpovednosť? Odpoveď na túto otázku neponúka len politológia či sociológia, ale aj experimentálna ekonómia. Nedávna štúdia ukazuje, že ľudia sú ochotnejší konať škodlivo voči iným vtedy, keď rozhodujú ako súčasť skupiny, než keď konajú individuálne.
Nejde pritom o obyčajný egoizmus. Autori výskumu zachytávajú správanie, pri ktorom jednotlivci vedome poškodzujú druhých, dokonca aj keď tým poškodia sami sebe. Podstatou je, či za rozhodnutie nesú priamu osobnú zodpovednosť, alebo sa môžu „schovať“ za skupinu. V anonymnom skupinovom prostredí, kde sa zodpovednosť rozplýva, sa podiel takýchto deštruktívnych rozhodnutí výrazne zvyšuje. Práve tento mechanizmus, nazývaný ako „difúzia zodpovednosti“, je kľúčom k pochopeniu mnohých javov, ktoré dnes sledujeme v politike.
Ad hoc legislatíva
Slovenský legislatívny proces sa totiž čoraz častejšie posúva do režimu, ktorý tento efekt systematicky posilňuje. Skrátené legislatívne konanie, ktoré má byť výnimočným nástrojom pre mimoriadne situácie, sa stáva bežnou praxou. Zákony s vážnymi dopadmi na pracovné a životné podmienky, mzdy či sociálne zabezpečenie sú prijímané bez riadneho medzirezortného pripomienkového konania, bez plnohodnotnej odbornej diskusie a bez skutočného sociálneho dialógu v tripartite. Legislatíva sa prijíma nesystémovo a podľa aktuálnych ad hoc potrieb, mnohokrát ako prílepky cez poslanecké návrhy v druhom a treťom čítaní. Rozhodovanie sa presúva do uzavretých politických dohôd, kde sa zodpovednosť rozdeľuje medzi viacerých aktérov, a tým sa zároveň oslabuje.
Výsledkom nie je len nižšia kvalita legislatívy. Vzniká prostredie, v ktorom je jednoduchšie presadiť opatrenia, ktoré by jednotlivec možno nikdy nepodpísal, keby za ne niesol plnú osobnú zodpovednosť. Na tieto procesy poukazuje aj štúdia, pričom autori tvrdia, že ak je zodpovednosť nejasná a rozptýlená, klesajú vnútorné zábrany a rastie ochota konať na úkor iných. V politickej realite to znamená prijímanie opatrení, ktoré znižujú ochranu obyvateľstva, pracujúcich, prehlbujú nerovnosti alebo prenášajú náklady kríz na tých najslabších.
Lobing je v rukách bohatých
Situáciu ešte viac komplikuje nerovnováha v zastúpení záujmov. Kým veľké firmy a korporácie majú systematický prístup k rozhodovacím procesom a disponujú silným lobingom, väčšina pracujúcich je odkázaná na sprostredkované zastúpenie. Práve preto má sociálny dialóg a tripartita kľúčový význam. Ak sa však tieto mechanizmy obchádzajú alebo redukujú na formálnu procedúru, oslabuje sa schopnosť spoločnosti korigovať jednostranné rozhodnutia. V kombinácii s rozptýlenou zodpovednosťou to vytvára prostredie, v ktorom sa škodlivé politiky prijímajú ľahšie a bez adekvátnej kontroly.
Zaujímavé pritom je, že samotná štúdia ukazuje aj opačný efekt. Ak sú rozhodnutia viditeľné, ak sú vystavené kontrole a ak prebieha reálna diskusia medzi účastníkmi, deštruktívne správanie výrazne klesá. Inými slovami, transparentnosť a dialóg nie sú prekážkou efektívneho rozhodovania, ale jeho predpokladom. Presne tie prvky, ktoré by mali byť jadrom demokratického legislatívneho procesu, zároveň pôsobia ako brzda proti rozhodnutiam, ktoré poškodzujú verejný záujem.
Počúvať sa navzájom a diskutovať
Problém teda nie je v tom, že rozhodujeme kolektívne. Problém je v tom, že rozhodujeme kolektívne bez jasnej zodpovednosti, bez transparentnosti a bez skutočného zapojenia tých, ktorých sa rozhodnutia najviac týkajú. Skrátené legislatívne konania, obchádzanie pripomienkových procesov a oslabovanie tripartity nie sú len technické otázky. Sú to zásahy do samotnej podstaty demokratického rozhodovania.
Ak chceme lepšie zákony, nestačí apelovať na jednotlivcov. Je potrebné meniť samotné pravidlá hry. Bez riadneho pripomienkového konania, bez silného sociálneho dialógu a bez transparentného procesu budeme opakovane svedkami toho istého javu: rozhodnutí, ktoré sa prijímajú v mene kolektívu, no ich dôsledky nesú tí, ktorí pri rozhodovaní nemali reálny hlas.
A práve preto je dnes obrana štandardného legislatívneho procesu zároveň obranou pracujúcich.
Foto: AI