Kým na Slovensku stále počúvame, že vyššiu produktivitu dosiahneme len dlhšou prácou, v čoraz väčšom počte krajín sveta sa deje pravý opak. Štáty, ktoré dlhodobo patrili medzi tie s najdlhším pracovným časom a nízkou produktivitou, dnes pristupujú k plošnému skracovaniu pracovného týždňa – legislatívne, systematicky a často po silnom tlaku odborov. Najnovším príkladom je Mexiko. Nie je však jediné.
Mexický parlament schválil reformu, ktorá postupne skráti zákonný pracovný týždeň zo 48 hodín týždenne na 40 hodín do roku 2030. Reforma zároveň zavádza pravidelný týždenný deň odpočinku, čo doteraz v Mexiku nemali.
Zmenu podporuje aj mexická prezidentka Claudia Sheinbaum, pričom odbory požadovali ešte ambicióznejšie kroky. Zamestnávateľské organizácie varovali pred rastom nákladov a poklesom produktivity – argument, ktorý poznáme aj z našich domácich diskusií. Mexiko sa tak pridáva k širšiemu trendu v regióne.
Latinská Amerika dnes ukazuje to, čo história potvrdzuje už viac než sto rokov. Lepšie pracovné podmienky neprichádzajú samé. Treba si ich vybojovať.
Čile prijalo v roku 2023 zákon, ktorý postupne skracuje pracovný čas zo 45 na 40 hodín týždenne (do roku 2028). Reforma prešla s podporou vlády aj odborov a obsahuje prechodné obdobie, aby sa podniky mohli prispôsobiť.
Kolumbia zaviedla zníženie pracovného času zo 48 na 42 hodín, pričom ide o postupnú implementáciu v rokoch 2023–2026.
Tu je potrebné zdôrazniť, že vo všetkých troch prípadoch, v Mexiku, Čile aj Kolumbii ide o zníženie pracovného času, bez zníženia mzdy.
Veľa hodín, nízka produktivita
Tieto stredo- a juhoamerické sociálne inovácie sa zdajú byť ako niečo, čo my na Slovensku považujeme už dekády za samozrejmosť, no táto zmena dáva lekciu aj nám. Pretože táto zmena nastáva v krajinách, ktorá dlhodobo patria medzi tie v rámci OECD s najnižšou produktivitou práce. Aj tam dlhodobo počúvali, ako treba pracovať viac, aby sa zvýšila produktivita práce, ale dekády ostávali tieto krajiny najmenej produktívnymi. Súčasná zmena je motivovaná práve dlhodobými empirickými dôkazmi, že skracovanie pracovného času má pozitívne dopady nielen na rovnováhu pracovného a súkromného života zamestnancov, ich zdravie, úrazovosť, fluktuáciu, ale aj na produktivitu práce.
Tento fakt spochybňuje často aj u nás opakované tvrdenie, že viac hodín automaticky znamená vyšší výkon ekonomiky. V skutočnosti platí pravý opak. Krajiny s najvyššou produktivitou (Nemecko, Holandsko, Dánsko) patria medzi tie s najmenej odpracovanými hodinami na zamestnanca.
Slovenská debata
Aj na Slovensku sa v diskusii objavujú podobné argumenty. Napríklad predstavitelia zamestnávateľov opakovane zdôrazňujú, že ak chceme rásť a zvyšovať produktivitu, musíme pracovať viac, nie menej.
Takéto tvrdenia však ignorujú medzinárodné skúsenosti. Produktivita totiž závisí predovšetkým od organizácie práce, technológií, kvality riadenia, kvalifikácie pracovníkov a nie od počtu odpracovaných hodín.
Evolúcia alebo boj?
Zamestnávateľské organizácie často tvrdia, že pracovný čas sa má skracovať „evolučne“, prirodzeným vývojom, nie plošnými politickými rozhodnutiami.
História však hovorí niečo iné. Takmer každé skrátenie pracovného času bolo výsledkom kombinácie tlaku zamestnancov, odborových kampaní a štrajkov, ako aj politických rozhodnutí.
Československo zaviedlo 8-hodinový pracovný deň už v roku 1918. Značný vplyv na túto zmenu mal masový sociálny tlak už za čias Rakúsko-Uhorska. V roku 1968 v ČSSR zrušili pracovné soboty a zaviedli 5-dňový pracovný týždeň, čo bolo dôsledkom tlaku odborov, ktoré sa inšpirovali zavádzaním 5-dňového pracovného týždňa v západnej Európe počas 50. a 60. rokov.
Obr. Priemerné odpracované hodiny za týždeň na zamestnanca s plným pracovným úväzkom
Zdroj: Eurostat, lfsa_ewhais
Dobrým príkladom je aj Island. Ešte donedávna patril medzi krajiny, kde zamestnanci odpracovali najviac hodín pri porovnaní s krajinami Európy. Po rozsiahlych protestoch a nátlakových akciám pracujúcich, zaviedli rôzne experimenty, v dôsledku ktorých došlo k reálnemu skráteniuu pracovného času a v skracovaní naďalej pokračujú.
Skracovanie pracovného času nikdy nebolo „prirodzeným vývojom ekonomiky“. Vždy išlo o výsledok sociálneho konfliktu a politických rozhodnutí.
Európska vlna experimentov
Podobné procesy prebiehali a prebiehajú v celej Európe. Francúzsko už v roku 2000 zaviedlo 35-hodinový týždeň, Španielsko zaviedlo pilotné programy štátom podporovaného 4-dňového týždňa, Spojené kráľovstvo a Írsko zrealizovalo najväčší pilot na svete (2022–2023), kde následne viac než 90 % zúčastnených firiem ponechalo kratší týždeň aj po skončení testovania. Podobný experiment sa aktuálne rozbieha aj v susednom Poľsku. V Belgicku, Portugalsku a Nemecku prebiehajú nielen rôzne experimenty, ale skracovanie pracovného času sa realizuje aj v rôznych sektoroch cez sektorové kolektívne zmluvy.
Výsledky týchto zmien a experimentov sú konzistentné. Stabilná alebo vyššia produktivita, nižší stres, absencie a fluktuácia, ale aj lepšia rovnováha medzi prácou a súkromným životom.
Menej hodín ako sociálna inovácia
Latinskoamerické reformy ukazujú, že aj krajiny s dlhým pracovným časom a v porovnaní so Slovenskom nízkou produktivitou práce môžu meniť smer. A že argumenty proti skracovaniu pracovného času sú dnes rovnaké ako pred sto rokmi.
Vždy zaznieva, že to bude príliš drahé, že klesne produktivita a HDP, že to ekonomika nezvládne. A empirické príklady ukazujú, že realita je celkom iná.
Nič sa nedeje samo
Skracovanie pracovného času nie je technická, ani ekonomická otázka. Je to otázka moci, vyjednávania a politických priorít. Od 8-hodinového dňa, cez voľné víkendy, až po dnešné reformy – každé zlepšenie pracovných podmienok vzniklo vďaka tlaku pracujúcich a odborov.
Latinská Amerika dnes ukazuje to, čo história potvrdzuje už viac než sto rokov. Lepšie pracovné podmienky neprichádzajú samé. Treba si ich vybojovať.