Všetci sa sťažujú na vysoké dane a odvody – zamestnávatelia, zamestnanci aj vládne výskumné inštitúcie.

Daňový klin sa v minulých rokoch v dôsledku nekonečnej konsolidácie nakoniec ešte viac zvýšil, takže dnes odvádzame zo svojho zárobku štátu viac ako Severania. Náprava je pritom teoreticky jednoduchá, ale implementačne takmer nemožná, ako dokazujú naši úradníci aj politici.

Východiskom je fakt, že problémom sú vysoké sociálne odvody, ktoré sú dôsledkom zavedenia rovnej dane. Sú vyššie ako odvody, ktoré platia bohatí Severania. Riešením teda nie je zníženie už tak nízkych daní zo závislej činnosti, ale výrazné zníženie sociálnych odvodov.

Výpadok je treba financovať zvýšením sadzieb majetkových daní a zdanením majetku supermilionárov. Po vzore miliardárskej dane v susednom Maďarsku, ale aj ako dôsledok nahrádzania práce robotmi a AI a ako ochrana pred prílišnou koncentráciou politickej moci v rukách niekoľkých superbohatých jednotlivcov. Samozrejme, dôležité je aj zvýšenie miezd na primeranú úroveň vyprodukovanej pridanej hodnoty.

Je to prakticky možné? Všetci politici svorne kričia, že nie, lebo by si poštvali mocných oligarchov. Riešenie vidia v opätovnom zavedení rovnej dane a zvýšení dane zo spotreby, ktorá najviac postihne už aj tak chudobnú strednú vrstvu. Preto na toto riešenie viažu prísľub zvýšenia miezd, ale až potom, ako sa zvýši produktivita.

Lenže podmienkami zvýšenia produktivity sú sociálna mobilita – možnosť vzdelávať sa a uspieť bez ohľadu na sociálny pôvod – a nezávislé inštitúcie, ktoré chránia a podporujú spravodlivú súťaž. Bez ohľadu na to, kto je čí človek. A to je ten začarovaný kruh – záujmy oligarchov sú zároveň aj hlavnou prekážkou pri zvyšovaní produktivity.

Kým sa Slovensko nevyrovná s mocou oligarchov, dovtedy nezvýši svoju produktivitu, medzinárodnú konkurencieschopnosť, mzdy a životnú úroveň. Môže prijímať stratégie, formálne diskutovať (ale len odtiaľ potiaľ), hrať sa na nezávislé inštitúcie, ale celé to veľmi pripomína časy normalizácie. Vtedy už všetci vedeli, že je to celé nezmysel a snažili sa ešte čo-to z umierajúceho systému zabezpečiť pre seba a svoju rodinu. Ako jednotlivci sa pri vysokej miere neurčitosti správali racionálne.

Ako sa zachovajú súčasní oligarchovia – uprednostnia spoločenský pokrok alebo budú vyčkávať ako ich komunistické vzory? Tak či onak, mali by dostať šancu na pokojný odchod.

 

Komentár bol uverejnený v Hospodárskych novinách

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *