V európskej diskusii o konkurencieschopnosti sa opakujú tie isté riešenia. Vraj treba deregulovať, znižovať náklady a „zjednodušovať“ podnikateľské prostredie. Tento prístup dostal nový impulz aj po správach Enrica Lettu a Maria Draghiho, ktoré otvorili otázku zaostávania Európy v produktivite, inováciách a globálnej konkurencii.
Problém však nie je v tom, že by tieto správy identifikovali nesprávne výzvy. Problém je v tom, aké zjednodušené odpovede z nich časť politického a ekonomického mainstreamu vyvodzuje. V praxi sa diskusia často zužuje na tlak na dereguláciu, flexibilitu a znižovanie „bremena“ pre podniky. Akoby konkurencieschopnosť bola primárne otázkou nákladov.
Najnovší analytický materiál ETUI s názvom „Participácia pracovníkov: chýbajúci prvok na ceste ku konkurencieschopnosti“však ukazuje, že v tejto debate chýba jeden zásadný prvok. Posilňovanie participácie pracujúcich – tzv. „ekonomická demokracia“.
Participácia a výkonnosť ekonomiky
Autori dokumentu pracujú s indexom participácie zamestnancov (EPI), ktorý zachytáva tri dimenzie: kolektívne vyjednávanie a odbory, zastúpenie zamestnancov na pracovisku a zastúpenie v riadiacich orgánoch firiem.
Výsledky sú pozoruhodné:
- Medzi EPI a produktivitou práce (HDP na odpracovanú hodinu) existuje stabilná pozitívna korelácia približne 0,4 až 0,6 v období 2009 – 2024. To znamená, že krajiny s vyššou participáciou systematicky dosahujú vyššiu produktivitu.
- V oblasti inovácií sú vzťahy ešte silnejšie. Korelácia medzi EPI a výdavkami na výskum a vývoj dosahuje približne 0,70, pri patentoch na obyvateľa približne 0,67. Aj po zohľadnení úrovne ekonomickej vyspelosti zostávajú významné (okolo 0,61 a 0,47).
- Pri dlhodobej nezamestnanosti je vzťah jednoznačne negatívny – vyššia participácia je spojená s nižšou dlhodobou nezamestnanosťou.
- V období inflačného šoku 2021 – 2023 sa ukazuje výrazná negatívna korelácia medzi participáciou a infláciou. Inými slovami, krajiny s koordinovanejším kolektívnym vyjednávaním zvládali inflačné tlaky lepšie.
Tieto výsledky samy osebe nepreukazujú kauzalitu. Nehovoria, že participácia automaticky spôsobuje vyššiu produktivitu. Ukazujú však systematický vzorec, ktorý je konzistentný s dlhodobou empirickou literatúrou o európskych koordinovaných ekonomikách.
Produktivita ako výsledok inštitúcií, nie len investícií
Správy Maria Draghiho aj Enrica Lettu správne zdôrazňujú potrebu vyšších investícií, inovácií a lepšie fungujúceho jednotného trhu. Menej však reflektujú, že tieto procesy nevznikajú vo vákuu.
Bezbrehá deregulácia je rovnako škodlivá ako bezbrehá regulácia
To, či firmy investujú do technológií alebo sa spoliehajú na lacnú prácu, je do veľkej miery otázkou inštitucionálneho prostredia. Participácia pracujúcich tu zohráva kľúčovú úlohu.
Ak majú zamestnanci hlas, firmy nemôžu jednoducho optimalizovať náklady cez mzdy. Sú nútené hľadať produktívnejšie riešenia – investovať, inovovať, reorganizovať výrobu. Participácia tak funguje ako mechanizmus, ktorý tlačí ekonomiku smerom k vyššej pridanej hodnote.
Mýtus o prekážke konkurencieschopnosti
Často počúvame, že silné odbory a kolektívne vyjednávanie sú prekážkou flexibility a rastu. Dáta však ukazujú omnoho komplexnejší a odlišnejší obraz.
Participácia nie je spojená s horšími výsledkami na trhu práce. Naopak, pri dlhodobej nezamestnanosti sú výsledky lepšie. Rovnako sa nepotvrdzuje jednoduchý vzťah medzi silou prácujúcich a infláciou – koordinované vyjednávanie môže prispievať k stabilite, nie k nestabilite.
To naznačuje, že problémom nie je „príliš veľa práv pre zamestnancov“, ale skôr ich nedostatočné využitie ako zdroja ekonomického rozvoja.
Európa si podkopáva vlastnú výhodu
Najväčší paradox spočíva v trende posledných rokov. Index participácie pracujúcich v Európe dlhodobo klesá. Slabne kolektívne vyjednávanie, odbory aj participácia pracujúcich na pracoviskách.
Najmä správa Mario Draghi je dnes často interpretovaná ako potvrdenie potreby deregulácie a oslabovania „prekážok“ na strane práce. Takéto čítanie je však jednostranné a prehliada širší kontext európskeho modelu. Naopak, Enrico Letta vo svojej správe explicitne varuje pred podkopávaním sociálnych pilierov Európskej únie, ktoré by mohlo viesť až k oslabeniu jej samotných základov. Z jeho záverov zároveň vyplýva dôležitý odkaz, že: „bezbrehá deregulácia je rovnako škodlivá ako bezbrehá regulácia“ – kľúčom je vyvážené inštitucionálne nastavenie. Ak sa európska politika vydá jednostranne cestou deregulácie a oslabovania participácie pracujúcich, riskuje, že stratí jednu zo svojich kľúčových komparatívnych výhod – schopnosť prepájať trh s inštitucionálnou koordináciou a sociálnou stabilitou.
Slovensko medzi lacnou prácou a modernizáciou
Slovensko sa nachádza približne v strede európskeho rebríčka participácie. To znamená, že nie sme ani na dne, ani medzi lídrami. Zároveň to znamená, že máme reálny priestor posunúť sa – vyššej participácii (ekonomickej demokracii) aj stabilnejšiemu a udržateľnejšiemu rozvoju.
Ak budeme konkurencieschopnosť naďalej stavať na zvyšovaní ziskov prostredníctvom tlaku na mzdy a zhoršovania pracovných podmienok, tento priestor zostane nevyužitý. Zostaneme v pasci modelu, ktorý je založený na montážnej výrobe, nízkych mzdách a obmedzených inovačných kapacitách.
Viac hlasu pre pracujúcich ako ekonomická stratégia
Zistenia výskumníkov sú jasné, participácia pracujúcich nie je luxus ani ideologická agenda. Je to súčasť fungujúcej ekonomiky a dedičstvo „ekonomického zázraku“ v západnej Európe po druhej svetovej vojne.
Ak chceme vyššiu produktivitu, viac inovácií a stabilnejší ekonomický vývoj, potrebujeme:
- silnejšie kolektívne vyjednávanie,
- funkčnú participáciu na pracoviskách,
- a postupné zapojenie zamestnancov aj do strategického riadenia podnikov.
Debata o konkurencieschopnosti sa musí posunúť. Musíme povedať jasné „NIE!“ odpútavaniu sa od sociálneho modelu a sociálnych pilierov EÚ, riešenia musia smerovať práve k ich posilňovaniu.
Pretože bez hlasu pracujúcich nebude európska konkurencieschopnosť silnejšia – ale slabšia.
Fotografia: Duy Pham on Unsplash;
Graf: The European Correspondant (Sebastian Gräff) na základe dát Stan De Spiegelaere and Sigurt Vitols, 2026.