Privatizácia po páde socializmu bola jedným z najzásadnejších procesov transformácie v strednej a východnej Európe. Vtedajšie Československo si napriek možnosti postupovať inak zvolilo cestu rýchlej privatizácie, ktorá bola často oslavovaná ako nevyhnutné zlo zabezpečujúce prechod od plánovaného hospodárstva k trhovej ekonomike.
Roky však ukázali, že mnohé problémy, ktoré dnes riešime – od korupcie až po majetkové nerovnosti – majú korene práve v tejto privatizácii. Čo by sa však stalo, keby privatizácia prebiehala pomalšie, uváženejšie a spravodlivejšie?
Aké chyby nám história odhalila?
Privatizácia sa niesla v znamení hesla „rýchlosť nadovšetko“. Toto rozhodnutie, hoci politicky pochopiteľné, prinieslo viacero zásadných chýb:
- Nedostatočná kontrola nad privatizovaným majetkom – majetok sa často predával pod cenu alebo sa dostal do rúk neschopných vlastníkov.
- Vznik privatizačných podvodov – rýchlosť otvorila dvere masívnemu zneužívaniu systému a obohacovaniu jednotlivcov.
- Strata národnej prosperity – mnohé strategické odvetvia sa privatizovali zahraničným investorom bez dlhodobého plánu, čo viedlo k odlivu ziskov a závislosti na cudzom kapitáli.
- Erozia dôvery v systém – privatizácia sa v očiach mnohých stala symbolom nespravodlivosti, čo podkopalo dôveru v demokraciu, v hodnoty ktoré 17.november predstavoval a v trhové hospodárstvo ako také. Dôsledky týchto rozhodnutí práve začíname pociťovať v spoločenskej ale aj politickej situácii.
A čo keby to bolo inak?
Predstavme si alternatívny scenár, kde by privatizácia bola pomalšia, založená na pevných pravidlách a kontrolných mechanizmoch, a oveľa viac spravodlivejšia.
- Postupné uvoľňovanie vlastníctva
Namiesto okamžitého predaja štátneho majetku by sa proces rozložil na desaťročia. Štát by si mohol ponechať kontrolné podiely v kľúčových podnikoch, aby zabezpečil dlhodobý dohľad a ochranu strategických záujmov. - Prioritná podpora zamestnaneckých akcií
Namiesto „kupónovej privatizácie“, ktorá umožnila koncentráciu majetku v rukách niekoľkých jednotlivcov, by zamestnanci mohli získať podiely vo firmách, kde pracovali. Tento prístup by nielen zvýšil ich motiváciu, ale aj rovnomernejšie rozložil bohatstvo. - Dôkladná príprava právneho rámca
Pred začatím privatizácie by bolo nutné vytvoriť jasný právny rámec, ktorý by eliminoval priestor na podvody. Dôsledné kontroly a transparentnosť by minimalizovali korupčné škandály. - Investície do vzdelávania a transformácie
Namiesto rýchleho predaja by štát mohol investovať do vzdelávania a rekvalifikácie pracovníkov, aby boli pripravení na nové ekonomické výzvy. Privatizácia by sa vnímala ako príležitosť na rast, nie ako strata. - Ochrana národného bohatstva
Strategické sektory, ako energetika, doprava či zdravotníctvo, by zostali pod kontrolou štátu alebo národných spoločností s prísnou reguláciou.
Prečo by to mohlo fungovať?
Pomalšia privatizácia by mala niekoľko kľúčových výhod. Po prvé, zabránila by masívnej koncentrácii majetku v rukách oligarchov. Po druhé, zamestnanci by sa cítili viac zapojení do procesu transformácie. A po tretie, dôvera v systém by zostala neporušená, pretože transparentnosť a férovosť by boli prioritou.
Privatizácia je už možno uzavretou kapitolou, ale princípy, ktoré sa z nej môžeme naučiť, sú stále aktuálne. Transformácia hospodárstva by nikdy nemala byť honbou za rýchlymi výsledkami. Namiesto toho by mala byť postavená na spravodlivosti, dlhodobom plánovaní a ochrane záujmov zamestnancov a občanov.
Keby sa to vtedy stalo inak, možno by sme dnes nežili vo svete, kde je privatizácia synonymom nespravodlivosti. A 17.november 1989 by nebol po 35 rokoch pre mnohých vnímaný ako zmena k horšiemu. Namiesto toho by sme ho všetci mohli považovať za prvý krok k úspešnej ekonomickej transformácii, ktorá by slúžila všetkým. V slobodnom a férovom svete.
Tak možno nabudúce.
