To, čo sa dnes deje v Čile, by nemalo uniknúť pozornosti nikoho, kto sleduje hospodársku politiku na Slovensku. Nie preto, že by sme mali mechanicky porovnávať dve odlišné krajiny, ale preto, že ide o veľmi podobný ideový experiment. Čilská vláda, po zvolení ultrapravicového prezidenta, sa rozhodla ísť cestou výrazného znižovania daní, najmä pre firmy a kapitál, s prísľubom, že to prinesie vyšší ekonomický rast, viac investícií a pracovných miest. Presne tú istú logiku dnes čoraz častejšie počúvame aj doma.
Na Slovensku sa opäť vracajú návrhy na realizáciu „rovnej dane“, spojené najmä s odkazom reformy druhej vlády Mikuláša Dzurindu, vtedajšieho ministra financií Ivana Mikloša a jeho poradcu Richarda Sulíka. A zároveň sa čoraz častejšie spomína aj tzv. estónska daň – model (ne)zdaňovania reinvestovaného zisku, kde sa zisky firiem zdaňujú až pri ich vyplatení. V politickom marketingu to znie jednoducho, ak necháme viac peňazí firmám, tak budú viac investovať, ekonomika porastie a nakoniec na tom všetci získajú.
Lafferová chyméra
Tento príbeh má však zásadnú slabinu. Stojí na predpoklade, že znižovanie daní sa štátu „vráti“ vo forme vyšších príjmov vďaka rastu ekonomiky. Tento predpoklad sa opiera o tzv. Lafferovú krivku. Tá tvrdí, že existuje bod, za ktorým vyššie dane znižujú motiváciu pracovať a investovať, a preto ich zníženie môže paradoxne zvýšiť výnosy štátu.
Problém je, že tento „bod zlomu“ nikto nevie presne určiť. V praxi sa preto Lafferova krivka často používa skôr ako ideologické zdôvodnenie daňových škrtov než ako nástroj založený na dátach. Skúsenosti z mnohých krajín ukazujú, že znižovanie daní, najmä pre kapitál, vedie skôr k výpadkom verejných príjmov než k ich rastu.
A práve tu sa dostávame k jadru problému. Výpadok príjmov nie je abstraktná kategória, znamená veľmi konkrétne rozhodnutia. Ak štát vyberie menej na daniach, má v zásade tri možnosti. Buď zvýši deficit, prípadne zvýši iné dane (často nepriamo regresívne) alebo zníži výdavky. A práve tretia možnosť býva politicky najčastejšie využívaná, najmä v kombinácii s argumentom „ozdravovania verejných financií“.
Politika škrtov
V praxi to znamená tlak na sociálne výdavky, verejné služby, zdravotníctvo či školstvo. No nekončí sa to tam. Skúsenosti z krajín, ktoré išli podobnou cestou, ukazujú, že súčasťou tohto balíka býva aj tlak na pracovnú legislatívu. Liberalizácia trhu práce, oslabovanie ochrany zamestnancov, znižovanie štandardov pracovných zmlúv či väčší priestor pre neisté formy zamestnávania – to všetko sa často prezentuje ako „zvyšovanie flexibility“, no v realite to znamená oslabenie vyjednávacej pozície pracujúcich.
Dopady sa následne premietajú do kvality pracovných miest a miezd. Ak je ekonomický model postavený na lákaní investícií cez nízke dane a nízke náklady práce, prirodzeným dôsledkom je tlak na udržiavanie nízkych miezd a slabších pracovných štandardov. Vzniká tak bludný kruh, krajina sa snaží byť „konkurencieschopná“ tým, že ponúka lacnú prácu a ústupky kapitálu, čo však zároveň brzdí rast životnej úrovne a domáceho dopytu.
Tento mechanizmus sa nazýva: „preteky ku dnu“ (race to the bottom). Krajiny medzi sebou súťažia, kto ponúkne výhodnejšie podmienky pre kapitál – nižšie dane, slabšiu reguláciu, lacnejšiu prácu. Výsledkom nie je univerzálny rast prosperity, ale postupné oslabovanie verejných financií, sociálneho štátu a úpadok životnej úrovne obyvateľstva. To všetko výmenou za rast a odlev ziskov súkromného sektora.
Takéto politiky však z dlhodobého hľadiska vedú nielen k oslabovaniu ekonomiky, ale aj k oslabovaniu demokracie, inštitúcií a k fašizmu.
Návrat do minulosti?
Slovensko si pritom týmto príbehom už raz prešlo. Ekonomický rast po roku 2000 sa často pripisuje vtedajším daňovým reformám, no kľúčový faktor bol inde. Hlavným faktorom bol náš vstup do Európskej únie. Prístup na jednotný trh, prílev zahraničných investícií, eurofondy a celkové geopolitické ukotvenie krajiny mali zásadný vplyv na hospodársky vývoj. Daňová politika bola len jedným z viacerých faktorov – a rozhodne nie tým rozhodujúcim.
Ak dnes niekto sľubuje, že stačí zopakovať znižovanie daní a Slovensko opäť zažije dynamický rast, ignoruje túto skúsenosť. Svet sa medzičasom zmenil, konkurencia medzi krajinami je ostrejšia a priestor na „lacnú konkurencieschopnosť“ sa zužuje. A hlavne, znova do EÚ môžeme vstúpiť, len ak z nej vystúpime…
Preto má zmysel pozorne sledovať, čo sa bude diať v Čile. Nie ako sledovanie dokumentárneho filmu z exotických končín, ale ako test dopadov konkrétnych hospodárskych politík. Ak sa naplnia obavy z výpadkov príjmov, rastu deficitu a následného tlaku na sociálne výdavky, pracovnú legislatívu a mzdy, bude to varovný signál aj pre Slovensko. Veď niečo také je už dlhšie možné sledovať aj v Argentíne, kde tamojší ultrapravicový prezident zavádza takéto reformy dlhodobo.
Preto sa treba pýtať, komu má hospodárska politika slúžiť? Ak je jej cieľom dlhodobo udržateľný rast životnej úrovne, kvalitné pracovné miesta a silné verejné služby, potom cesta nevedie cez preteky ku dnu. Vedie cez vyvážený model, kde sa ekonomický rast neopiera o daňové ústupky kapitálu, ale o produktivitu, inovácie a férové rozdelenie vytvoreného bohatstva.
Foto: https://prensa.presidencia.cl/fotografia.aspx?id=328124
