Ivan Mikloš vo svojich komentároch opakovane tvrdí, že Európa technologicky zaostáva preto, že má nepružný trh práce. Ochrana zamestnancov vraj zvyšuje náklady firiem, brzdí inovácie a odrádza podniky od rizikovejších investícií. Rétoricky tieto tvrdenia znejú presvedčivo, najmä preto, že vo verejnej debate ich počúvame už skoro 40 rokov. Má to však jeden menší zádrhel, ekonomický výskum takýto jednoznačný záver nikdy nepotvrdil.
„Tri desaťročia sa v Európe presadzovala deregulácia trhu práce ako vedecky podložená politika. Keď sa však pozrieme na celý súbor empirických dôkazov, ukazuje sa, že takýto vedecký konsenzus nikdy neexistoval.“ (Martin Myant)
Mýty vs. veda
Britský ekonóm Martin Myant vo svojej najnovšej analýze systematicky rozoberá 30 rokov výskumu v tejto oblasti. Už samotná otázka, ktorú kladie v názve štúdie, je výstižná: „Neboli politiky deregulácie prijaté skôr, ako ich potvrdil výskum?“ Pripomína, že od 90. rokov OECD, MMF či Svetová banka presadzovali oslabovanie ochrany zamestnancov ako jednu z hlavných hospodárskych reforiem. Nie preto, že by existovali jednoznačné empirické dôkazy, ale preto, že tomu zodpovedal vtedajší ekonomický pohľad na fungovanie trhu. Pripomína, že napríklad odporúčania OECD v tých dobách boli dosť nejednoznačné a používali opatrné formulácie v štýle „pravdepodobne môže“ a pod.
Prečítaj si aj: Aké poučenie si máme vziať z Dánska?
Pritom už v polovici 90. rokov existovali rozsiahle prehľady ekonomickej literatúry. Myant v tejto súvislosti pripomína veľký prehľad Charlesa Beana z roku 1994, ktorý dospel k záveru, že neexistuje jediná príčina vysokej nezamestnanosti, pričom zistil, že ochrana zamestnania patrí medzi najmenej presvedčivé vysvetlenia a zároveň odporučil namiesto medzinárodných regresií používať na výskum tohto fenoménu prípadové štúdie. Aj napriek odporúčaniam Charlesa Beana, aby sa výskum zameral na prípadové štúdie konkrétnych reforiem trhu práce, hoci by to bolo metodicky náročnejšie a „menej módne“ ako spúšťať ďalšie medzinárodné regresie, sa tak neudialo. Drvivá väčšina následných výskumov zaoberala medzinárodnými regresiami. A aký bol ich výsledok následných medzinárodných regresií a zopár prípadových štúdií? Miklošove tézy sa nepotvrdili a stále sa nepotvrdzujú. Veľké metaanalýzy nenašli konzistentný vzťah medzi silnejšou ochranou zamestnania a vyššou nezamestnanosťou či slabším ekonomickým výkonom.
Estónsko a Slovensko
Azda najzaujímavejšie je, že spomedzi tých niekoľko prípadových štúdíí autor, ktoré sa realizovali, autor spomenul aj štúdie zaoberajúce sa tématikou v Estónsku a Slovensku – dvoch krajinách, ktoré OECD aj mnohí liberálni ekonómovia dlhé roky uvádzali ako úspešné príklady reforiem trhu práce. Ani v jednom prípade sa však nenašli dôkazy, že samotné uvoľnenie ochrany zamestnancov zásadne zmenilo správanie zamestnávateľov alebo zvýšilo zamestnanosť.
V Estónsku uvoľnenie pravidiel prepúšťania v roku 2009 podľa autorov neovplyvnilo správanie zamestnávateľov, keďže masové prepúšťanie prebehlo už pred prijatím reformy v dôsledku hospodárskej krízy.
A čo sa týka Slovenska, ktoré býva často uvádzané ako príklad úspešnej liberalizácie trhu práce po reformách z rokov 2003 – 2004. Na základe analýzy vývoja v rokoch 2002 až 2015 však Myant konštatuje, že zamestnanosť sa menila predovšetkým v závislosti od ekonomického cyklu, zatiaľ čo zmeny pracovného práva nemali preukázateľný vplyv na jej celkovú úroveň. Deregulácia zároveň nepomohla ani dlhodobo nezamestnaným. A nepotvrdili sa ani tvrdenia zamestnávateľov, že liberalizácia pracovného práva povedie k vyššej tvorbe pracovných miest – naopak, následné údaje tieto tvrdenia nepotvrdili. Podľa Myanta preto dostupné empirické údaje nepodporujú rozšírené presvedčenie, že práve deregulácia trhu práce bola rozhodujúcim faktorom úspechu slovenskej ekonomiky.
Regulovať, či deregulovať?
Avšak v súčasnosti tak mediálne populárna deregulácia nestojí na tom, že buď budeme deregulovať, alebo regulovať, ani na tvrdení, že pravidlá trhu práce netreba meniť. Znamená to, že tvrdenie „stačí zvýšiť pružnosť trhu práce“ nie je vedecky tak pevne podložené, ako sa často prezentuje. Napokon, aj prípad Dánska, na ktorý Ivan Mikloš ukazuje, nepotvrdzuje, že úspech tejto krajiny stojí na jednoduchom prepúšťaní. Stojí na kombinácii kvalitného vzdelávania, aktívnej politiky trhu práce, silných odborov, kvalitného kolektívneho vyjednávania a sociálneho dialógu a dôvery medzi sociálnymi partnermi. A najmä na masívnych verejných investíciách do inovácií, ako aj na firemných investíciách do výskumu a vývoja.
Preto možno dnes nestojí otázka tak, či máme chrániť zamestnancov menej alebo viac. Oveľa dôležitejšia je iná otázka. Prečo sa už tridsať rokov opakujú rovnaké recepty, keď ich empirické základy zostávajú také sporné?
Fotografia: FB, Ivan Mikloš
