Európska ekonomika nepotrebuje viac škrtať, potrebuje viac investícií. V európskej hospodárskej politike sa už roky opakuje ten istý refrén, že verejné financie treba konsolidovať, výdavky držať na uzde a rozvoj má prísť „prirodzene“ zo súkromného sektora. Aktuálna výskumná správa tento príbeh zásadne spochybňuje a zároveň poukazuje na fakt, že bez verejných investícií produktivita v ekonomike nerastie – a bez produktivity nerastú ani mzdy.
Investície nie sú problém, ale riešenie
Autor štúdie ukazuje, že verejné investície majú dvojitý efekt. Nejde len o krátkodobé „naštartovanie ekonomiky“, ako to poznáme z keynesiánskych učebníc. Ide o oveľa hlbší mechanizmus, ktorý zvyšuje produktivitu práce, stimuluje súkromné investície a zlepšuje technologickú úroveň ekonomiky.
Inými slovami, verejné investície nie sú spotreba, ale budovanie ekonomického potenciálu. Tento pohľad je dôležitý najmä preto, že narúša zaužívanú predstavu o vzťahu medzi mzdami a produktivitou. V diskusiách často počúvame, že mzdy nemôžu rásť rýchlejšie ako produktivita. Štúdia však naznačuje, že mechanizmus funguje obrátene: produktivity sa nedočkáme bez investícií (okrem iného aj do ľudí a ich dôstojného odmeňovania) – a tie sú aj verejnou zodpovednosťou.
Európske pravidlá brzdia rozvoj
Problém však nie je len v nedostatku investícií. Problém je aj v tom, ako ich hodnotíme. Súčasný rámec hodnotenia verejných financií v EÚ – DSA (Debt Sustainability Analysis), tzv. analýza udržateľnosti dlhu – má podľa autorov zásadný nedostatok. Verejné investície vníma ako náklad, nie ako investíciu do budúcnosti.
To vedie k trom dôležitým dôsledkom, vlády sú motivované šetriť aj na úkor rozvoja, dlhodobé prínosy investícií sa ignorujú a ekonomiky sa dostávajú do bludného kruhu. Výsledkom je paradoxná snaha Európy riešiť problém nízkej produktivity politikami, ktoré ju ešte viac podkopávajú.
Hlavný odkaz autora dokumentu Christosa Pierrosa je jednoduchý, ale zásadný: „bez verejných investícií nebude ani vyššia produktivita, ani vyššie mzdy“.
Slovenský ústavný zákon o fiškálnej zodpovednosti nie je metodicky totožný s rámcom Debt Sustainability Analysis (DSA) Európskej komisie, no vychádza z rovnakých základných princípov – dôrazu na stabilizáciu verejného dlhu a dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Zároveň však Slovensko ako členský štát EÚ podlieha aj európskym fiškálnym pravidlám a hodnoteniam, vrátane DSA, čo znamená, že národná aj európska úroveň spoločne vytvárajú tlak na fiškálnu konsolidáciu, často bez dostatočného zohľadnenia reálnych investičných potrieb ekonomiky.
Slovensko, krajina investičných dlhov: eurofondy nestačia
Ak tento pohľad prenesieme na Slovensko, obraz je ešte jasnejší. Slovenská ekonomika dlhodobo funguje ako Dependent Market Economy (závislá trhová ekonomika) – teda ekonomika závislá od zahraničných investícií, montážnych reťazcov a nízkych nákladov práce. Tento model má svoje limity, ktorými sú: nízka pridaná hodnota, slabé domáce inovácie a tlak na udržiavanie nízkych miezd. Ak sa chceme z tejto pasce dostať, potrebujeme presne to, čo zdôrazňuje aj autor knihy, systematické a dlhodobé investície do rozvoja.
Lenže realita je opačná. Slovensko má podfinancované školstvo, slabé investície do výskumu a vývoja a infraštruktúrne dlhy vo všetkych možných aj nemožných sektoroch hospodárstva. A zároveň počúvame, že riešením je šetriť, znižovať dane a „nezaťažovať ekonomiku“. Tu treba zdôrazniť, že na Slovensku prebieha aktuálna konsolidácia v situácií, keď ISA v roku 2023 odhadla investičný dlh na úrovni 40 miliárd eur, čo je 37 % HDP z roku 2022“.
Problém takéhoto prístupu je zrejmý. Ak štát obmedzí investície, produktivita nerastie, ekonomika stagnuje a tlak na nízke mzdy pretrváva. To nie je cesta k dobiehaniu vyspelých krajín, ale k jeho opaku – k zakonzervovaniu rozdielov. Vyššie uvedená štúdia preto implicitne vyzýva k zmene paradigmy:
„fiškálna disciplína nemôže byť cieľom sama o sebe, ak podkopáva budúci rozvoj“.
Často sa argumentuje, že Slovensko má k dispozícii eurofondy, ktoré investičný problém riešia. To je však len čiastočná pravda. Problém nie je len v objeme zdrojov, ale aj v ich efektívnom využití. Časť prostriedkov ide na projekty s nízkou pridanou hodnotou, časť supluje bežné výdavky štátu (ktoré by mali byť hradené z domácich zdrojov) a zároveň chýba strategické zameranie na rozvoj. Na Slovensku dekády nemáme hospodársku a priemyselnú politiku, ktorá by určovala aspoň hrubý rámec toho kam sa ako ekonomika chceme posunúť. Našim programom, bolo dlhodobé lákanie priamych zahraničných investíciíí na nízke mzdové náklady.
Prečítaj si aj štúdiu KOZ SR: 20 rokov Slovenska v EÚ
Ak majú verejné investície meniť náš ekonomický model, nemôžu byť len administratívnym čerpaním zdrojov. Musia byť cielené, dlhodobé a systémové – čo si vyžaduje aj zmenu čerpania európskych zdrojov a ich skutočnú decentralizáciu.
Potrebujeme nový model
Diskusia o ekonomickej politike na Slovensku sa často zužuje na otázku. Šetriť alebo nešetriť? To je však nesprávne položená otázka. Skutočne dobre postavená otázka znie:
„ako investovať tak, aby sme zvýšili produktivitu, mzdy a životnú úroveň obyvateľstva?“.
To si vyžaduje nový pohľad na verejné investície ako na kľúčový nástroj rozvoja ekonomiky aj spoločnosti, zmenu fiškálnych pravidiel, ktoré ich dnes brzdia a aktívnu štátnu politiku, ktorá posúva ekonomiku k vyššej pridanej hodnote. Bez toho zostane Slovensko ekonomikou, ktorá síce vyrába veľa, ale málo z toho si necháva.
Najväčším rizikom pre slovenskú ekonomiku dnes nie je vysoký dlh. Je ním nízka produktivita a investičné deficity. Ak budeme reagovať škrtmi, problém len prehĺbime. Ak budeme rozumne, efektívne a systematicky investovať do rozvoja, máme šancu naše problémy vyriešiť.
A práve v tom spočíva hlavný odkaz najnovších ekonomických analýz bez verejených investícií niet rozvoja – a bez rozvoja niet ani dôstojných miezd.
Obrázok: AI
