Najväčší odborový zväz a člen KOZ SR OZ KOVO vedie po prvýkrát v jeho histórii žena. Predsedníčkou sa minulý rok stala Monika Benedeková. Zväz združuje členov prioritne zo strojárskeho, elektrotechnického a hutníckeho priemyslu. Slovensko je otvorenou ekonomikou. Naša produkcia je zameraná najmä na export a zahraničný trh, aj preto má priemysel najväčší podiel na tvorbe HDP. Fabriky, ktoré sú zamerané na priemyselnú výrobu, sú tak významnými zamestnávateľmi naprieč regiónmi Slovenska. O situácii v tomto odvetví viac v rozhovore povedala predsedníčka OZ KOVO Monika Benedeková.
Ste prvou ženou, ktorá stojí na čele OZ KOVO. Vnímate to ako signál verejnosti, že takúto funkciu môže zastávať žena?
V spoločnosti určite nastala v posledných rokoch zmena. V prípade priemyselných odborov sa v minulosti považovalo za vhodnejšie, aby ich viedli muži. Súviselo to tiež s akousi charakteristikou opačného pohlavia, ale aj samotného priemyslu, ktorý je vnímaný ako „ ten ťažký“. Sama sa venujem téme rodovej rovnosti a rozumiem, že niektoré ženy majú obavy už len z toho, že by mali záujem o nejakú vyššiu funkciu. V rámci priemyselných odvetví však máme aj predsedníčky základných organizácií.
Strojársky, elektrotechnický aj hutnícky priemysel – každý jeden je špecifický. Čo ich však spája?
Naše priemyselné odvetvia aktuálne spája najmä zelená transformácia, znižovanie emisií, plnenie kritérií v rámci klimatickej dohody, ale tiež aj proces digitalizácie a automatizácie. V niektorých segmentoch sa to prejavuje výraznejšie. Hovoríme najmä o tých, ktoré investujú viac peňazí do inovácií, technológií, robotov. Má to pozitíva aj negatíva. Niektoré pracovné miesta totiž zanikajú a prácu ľudí nahrádzajú roboty. Vznikajú však aj nové. Naopak, tie si vyžadujú iné zručnosti, najmä tie digitálne. Pre odbory je do budúcnosti transformácia v priemysle veľkou výzvou. A to sa týka nielen výroby, ale aj zamestnanosti.
Združujete aj členov z iných odvetví. Prečo podľa vás majú záujem byť v OZ KOVO?
Pred niekoľkými rokmi sme prešli zlučovaním, a teda niekoľko zväzov sa pridalo k OZ KOVO. Myslím si, že sme jeden z najsilnejších zväzov, a to nielen z hľadiska členskej základne, ale zastupujeme široký sektor slovenskej ekonomiky. Tiež si myslím, že sme aktívni voči členom, verejnosti či médiám. Aj to podľa mňa oslovilo ďalších, ktorí sa k nám pridali napríklad zamestnanci dopravy, hasiči, majstri odborných výcvikov, zamestnanci maloobchodu či služieb. Toto všetko obsiahnuť vzhľadom na samostatnú legislatívu, problémy a riešenia je síce občas náročné, no má to zmysel.
Práca vo výrobných podnikoch nie je ľahká. Naopak je často fyzicky náročná, a to najmä v prípade, že hovoríme o nepretržitej prevádzke a nočnej práci. Aké majú pracovné podmienky títo zamestnanci?
Ak hovoríme, že sme jednou z najpriemyselnejších krajín, tak moja otázka je: Prečo sme zároveň jednou z najchudobnejších krajín v rámci Európy? Je to jednak o organizácii práce, ale aj o tom, ako si zamestnanci určia limity, a koľko si nechajú od zamestnávateľov „diktovať“. Faktom je, že na Slovensku máme vysoký podiel nočnej práce, a to nielen v rámci priemyselného sektora. Kolektívnym vyjednávaním vieme isté veci „ošetriť“, no problémom je, že pokrytie kolektívnymi zmluvami je u nás veľmi slabé. Existuje mnoho štúdií, ktoré dokazujú, že nočná práca má výrazne negatívny vplyv na zdravie človeka. Častá práca cez víkendy tiež narúša rodinné a vzťahové väzby. Nehovoriac o sťažených podmienkach, kde sú rizikové faktory pre zdravie, ako sú chemikálie, hluk, prach. Na druhej strane samotní zamestnanci sa dobrovoľne prispôsobujú a rozhodnú sa pracovať v takomto prostredí aj na úkor svojho zdravia. KOZ SR dlhodobo presadzuje a hovorí o téme skracovania pracovného času. Sme za to, že aj v priemysle to možné je.
Za aké mzdy pracujú ľudia v priemyselných fabrikách? Niektoré pozície si totiž vyžadujú odbornú vedomosť a zručnosť.
Máme hutnícke odvetvia, kde sa tradične pohybujú mzdy v priemere od 1800 eur v hrubom. Potom máme napríklad menšie zlievarne, v ktorých zamestnanci takúto mzdu zďaleka nedosahujú. Tu je však dôležité podotknúť, že tie platy zahŕňajú nadčasy, príplatky a pod. Tam, kde pôsobíme ako OZ KOVO a vyjednávame kolektívne zmluvy, sú pre nás minimálne mzdové nároky len akousi referenčnou veličinou, ktorá je vždy tou spodnou hranicou pri vyjednávaní. Tam, kde nepôsobíme sa, bohužiaľ, spoliehajú zamestnanci len na to, čo garantuje zákon.
Je náročné kolektívne vyjednávať s veľkými zamestnávateľmi, akým je napríklad U.S. Steel Košice, kde rokovania nejeden raz zlyhali?
Veľmi závisí aj od toho, kde má materská firma sídlo, či ako je v danej krajine nastavený sociálny dialóg, aké sú kultúrne odlišnosti. Dosiahnuť nejaký výsledok v rámci kolektívneho vyjednávania je napriek tomu vždy náročné. Niekedy si zamestnávatelia, doslova, testujú silu zamestnancov, a to, na aké požiadavky dokážu pristúpiť. V tých nadnárodných firmách niekedy stačí aj štrajková pohotovosť a medializácia. Niekde naopak nie.
Uplynulé krízy výrazne zasiahli aj priemyselný sektor. Zamestnanci a zamestnávatelia prežívali neistotu. Niekde hrozili aj prepúšťaním. Ako spätne hodnotíte pomoc štátu podnikom a pracujúcim?
Keď sme hodnotili obdobie pandémie, mali sme obavy, že príde k hromadným prepúšťaniam. To sa však nestalo, tie firmy predsa len prežili. Štát poskytol isté úľavy a kompenzácie, ktoré čiastočne pomohli zamestnávateľom a zamestnancom. To, čo sa stalo vo fabrike Slovalco a OFZ Istebné, nesúviselo iba s nárastom cien energií. Obe mali dlhodobé problémy, spomeniem emisné povolenky. Ja ale verím, že to nie je ich úplný zánik.
OZ KOVO budete viesť ešte tri roky. Aké máte plány?
Budovať členskú základňu, oslovovať nové odvetvia a segmenty. Rovnako sme sa zapojili do projektu IndustriAll Europe, v ktorom je cieľ vybudovať zázemie pre lepší sociálny dialóg, kolektívne vyjednávanie a udržateľnú priemyselnú obnovu v strednej a východnej Európe. Pripravujeme tiež projekt vzdelávania pre mladých odborárskych lídrov. Zameriame sa aj na kolektívne zmluvy, do ktorých chceme premietnuť digitalizáciu a automatizáciu.
