Vo verejnej diskusii sa opakovane objavujú tvrdenia zamestnávateľov, že mzdové náklady predstavujú najväčšiu záťaž pre firmy a že práve ich rast ohrozuje konkurencieschopnosť či dokonca samotné prežitie podnikov. Tento argument pôsobí presvedčivo a alarmujúco, najmä v období ekonomickej neistoty. Mnohokrát sa používa aj procese kolektívneho vyjednávania spolu s tvrdením, že zvyšovanie miezd spôsobuje tzv. mzdovú inflačnú špirálu. Problém však nastáva vo chvíli, keď tieto tvrdenia konfrontujeme s dátami. Tie totiž ukazujú podstatne odlišný obraz nákladovej štruktúry firiem na Slovensku.
Pri pohľade na podiel mzdových nákladov na celkových firemných nákladoch po sektoroch je jasné, že náklady na zamestnancov tvoria menej významnú nákladovú položku firiem, ako sa vo verejnej debate mzdovým nákladom zvykne pripisovať. Ak sa pozrieme na jednotlivé sektory, tak hovoríme o hodnotách od necelých 2 % až po 34 %, podľa toho o ktorý sektor ide. (obr. 1) Z tohto jasne vyplýva, že ostatné náklady na fungovanie firiem na Slovensku tvoria omnoho väčšiu nákladovú položku – od 66 %, až po 98 %.
Obr. 1 Podiel mzdových nákladov na celkových nákladoch firiem po sektoroch v Slovenskej republike
Zdroj: Trexima a vlastné spracovanie
Na lepšie pochopenie toho, ako vplýva rast mzdových nákladov na celkové náklady podniku si uveďme príklad, ako by sa zmenili celkové náklady po náraste mzdových nákladov o 10 %. V podniku s 34-percentným podielom mzdových nákladov na celkových nákladoch, by došlo rastu celkových nákladov o 3,4 %. A v podniku s 2 % podielom mzdových nákladov na celkových nákladoch by došlo nárastu celkových nákladov o 0,2 %. Aj pomerne výrazné zvýšenie miezd (10 %) má pri tak nízkom podiele miezd na celkových nákladoch podniku len marginálny vplyv na celkové náklady. To presne ilustruje, prečo tvrdenia o „likvidačných efektoch“ rastu miezd často neobstoja pri pohľade na reálnu nákladovú štruktúru.
A tu si treba uvedomiť, že mzdové náklady nie sú problémom, ale súčasťou riešení. Pretože relevantná mzdová politika (tlak na nezvyšovanie miezd takou nie je) stimuluje domáci dopyt, zvyšuje motiváciu a stabilitu pracovnej sily a vytvára tlak na rast produktivity namiesto jej nahrádzania lacnou prácou. Vyššie mzdy zároveň znižujú fluktuáciu, náklady na nábor a zaškoľovanie, a podporujú investície do technológií, organizácie práce a inovácií. V konečnom dôsledku tak nepôsobia proti konkurencieschopnosti, ale menia jej charakter – od modelu založeného na nízkych mzdách k modelu založenému na vyššej pridanej hodnote a kvalite produkcie aj pracovného prostredia.
Agregovaný pohľad má limity
Je dôležité zdôrazniť, že údaje o podieloch mzdových nákladov na celkových nákladoch podľa sektorov predstavujú agregovaný priemer, ktorý vyrovnáva rozdiely medzi firmami a poskytuje len celkový obraz o odvetviach. Na úrovni jednotlivých podnikov však môže byť situácia výrazne odlišná. V rámci toho istého sektora existujú firmy s rôznou technologickou náročnosťou, produktivitou, kapitálovou vybavenosťou či obchodným modelom. Preto sa podiel miezd môže v konkrétnych prípadoch pohybovať podstatne vyššie alebo nižšie než sektorový priemer a pri niektorých podnikoch môže byť dokonca diametrálne odlišný.
Zároveň platí, že takéto extrémy zvyčajne nie sú „hromadným javom“, ale majú konkrétne a vysvetliteľné príčiny. Pri firmách, ktorých mzdové náklady tvoria veľký podiel celkových nákladov, môže ísť o podniky založené na intenzívnej ľudskej práci, napríklad remeselné alebo „hand made“ výrobky, služby s vysokou mierou personalizácie či kreatívne odvetvia. Tie si často kompenzujú vyšší podiel miezd vyššími cenami, značkou alebo kvalitou – takže vysoký podiel miezd pre nich nepredstavuje nejaký zásadný problém.
Na druhej strane môžu existovať aj podniky, ktorých fungovanie je dlhodobo založené na extrémne nízkych mzdách, často ide o firmy s nízkou pridanou hodnotou, slabou produktivitou alebo neudržateľným obchodným modelom (tzv. „zombie“ firmy). V takýchto prípadoch vysoká citlivosť na rast miezd neodráža systémový problém ekonomiky, ale skôr špecifiká konkrétneho podniku.
Preto agregované dáta dávajú zmysel pri hodnotení trendov na úrovni ekonomiky, no individuálne odchýlky treba interpretovať v kontexte konkrétnych obchodných modelov, nie ako univerzálny argument proti rastu miezd.
Je rast nízkych miezd na Slovensku skutočným problémom?
Ak sa na problém pozrieme bez ideologických skratiek a s rešpektom k dátam, obraz je pomerne jasný. Mzdy v drvivej väčšine sektorov netvoria dominantnú nákladovú položku firiem a ich rast má na celkové náklady len obmedzený dopad. To neznamená, že pre jednotlivé podniky nemôže byť citlivý – znamená to však, že zvyšovanie miezd nemožno automaticky označovať za systémovú hrozbu pre ekonomiku. Naopak, udržateľný rast miezd je nevyhnutnou súčasťou ekonomiky, ktorá chce byť nielen konkurencieschopná, ale aj sociálne stabilná. Verejná diskusia by preto mala stáť na reálnych dátach, nie na zjednodušených tvrdeniach, ktoré skôr zakrývajú skutočné problémy.
