Minulý týždeň sa v Bruseli uskutočnila záverečná konferencia projektu WAGE-UP Final Conference, venovaná transpozícii, implementácii a politickým dopadom európskej smernice o primeraných minimálnych mzdách, ako aj jej vzťahu k smernici o transparentnosti odmeňovania.
Podujatie bolo organizované v rámci projektu Európskej odborovej konfederácie (EOK) WAGE-UP (posilňovanie miezd), pričom na programe sa podieľali najmä zástupcovia Európskeho odborového inštitútu (ETUI) a expertná organizácia Syndex. Hlavnou témou konferencie bolo nielen formálne preberanie európskych smerníc do národných právnych poriadkov, ale aj ich reálny vplyv na rast miezd, posilňovanie kolektívneho vyjednávania, transparentnosť odmeňovania a znižovanie rodových mzdových rozdielov.
Konferencie sa zúčastnil aj zástupca KOZ SR ekonomický analytik Ján Košč, ktorý v rámci diskusie vniesol slovenskú skúsenosť s určovaním minimálnej mzdy a s implementáciou smernice o primeraných minimálnych mzdách. Podujatie tak poskytlo dôležitý priestor na porovnanie vývoja v jednotlivých členských štátoch, ale aj na pomenovanie rizík, ktoré sprevádzajú transpozíciu smerníc v období rastúceho tlaku na dereguláciu a „zjednodušovanie“ pracovnoprávnych pravidiel.
Projekt WAGE-UP a jeho hlavné zistenia
Úvodné a analyticky najzásadnejší príspevok predniesol Dr. Torsten Müller z ETUI, ktorý sa venoval smernici o primeraných minimálnych mzdách, jej transpozícii a politickému dopadu v členských štátoch EÚ. Zdôraznil, že pri hodnotení dopadu smernice treba rozlišovať medzi formálnou transpozíciou a jej politickým vplyvom na verejnú debatu o minimálnych mzdách a kolektívnom vyjednávaní. Z jeho prehľadu vyplynulo, že k polovici januára 2026 časť štátov stále smernicu neprebrala, časť zvolila minimalistický prístup a časť patrila medzi aktívnejších „front-runners“, medzi ktorými bola zaradená aj Slovenská republika. Müller zároveň ukázal, že smernica mala citeľný dopad aj v oblasti kolektívneho vyjednávania, keďže viaceré štáty prijali alebo pripravili akčné plány na podporu jeho pokrytia, no ich kvalita je často slabá, s dôrazom na mäkké opatrenia, výskum, zber dát a osvetu namiesto silnejších právnych a inštitucionálnych zásahov.
Müller venoval osobitnú pozornosť referenčným hodnotám pri posudzovaní primeranosti minimálnych miezd. Pripomenul, že smernica pracuje najmä s orientačnými prahmi 60% mediánovej mzdy a/alebo 50% priemernej mzdy, pričom členské štáty môžu použiť aj vlastné národné referencie. V prezentácii uviedol, že Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré idú nad rámec odporúčanej úrovne, keďže v zákone používa 60% priemernej mzdy. Zástupca KOZ SR však v diskusii vysvetlil, že tento údaj treba interpretovať opatrne. Na Slovensku sa totiž zákonný vzorec počíta z priemernej mzdy spred dvoch rokov, takže napríklad minimálna mzda na rok 2026 sa odvíja od priemernej mzdy z roku 2024. Ak sa preto aktuálna minimálna mzda porovná s prognózovanou priemernou mzdou v roku 2026, jej reálny Kaitz index sa pohybuje len približne na úrovni 50 %, a nie 60 %. Tento vstup bol dôležitý, pretože ukázal, že formálne nastavený zákonný parameter ešte nemusí znamenať rovnakú reálnu úroveň primeranosti v bežnom roku.
Pozrite si video natočené počas konferencie: Rovnaké odmeňovanie je právo, nie záťaž.
Müller zároveň upozornil, že samotné zvyšovanie pokrytia kolektívnym vyjednávaním nestačí, ak sa nevenuje pozornosť aj kvalite kolektívnych zmlúv. V tejto súvislosti bol spomenutý aj príklad Talianska, kde síce oficiálne štatistiky hovoria o veľmi vysokom, až plnom pokrytí kolektívnym vyjednávaním, no časť zmlúv má len formálny charakter a neprináša podstatné zlepšenia nad rámec zákonných štandardov.
Podstatným rámcovým materiálom konferencie bol aj report „WAGE-UP Project: Primeranosť zákonných minimálnych miezd a dôstojná životná úroveň“, ktorý zreteľne ukazuje, že primeranosť minimálnej mzdy nemožno redukovať len na technické splnenie jedného percenta. Dokument zdôrazňuje, že smernica spája primeranosť minimálnych miezd s cieľom zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň, znižovať chudobu pracujúcich, podporovať sociálnu súdržnosť a prispievať k znižovaniu rodových mzdových rozdielov. Report zároveň pripomína, že rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-19/23 síce obmedzil mieru detailnosti, s akou môže EÚ predpisovať národné kritériá pre určovanie minimálnych miezd, no zároveň potvrdil sociálne kompetencie EÚ, legitímnosť podpory kolektívneho vyjednávania a zachoval jadro cieľov smernice. Aj podľa diskusie z konferencie bol výsledok tohto súdneho sporu hodnotený pozitívne práve preto, lebo potvrdil, že Európska únia má v sociálnej oblasti reálne kompetencie a môže vytvárať rámce na zlepšovanie pracovných a životných podmienok.
Diskusia o kvalite dát a žltých odboroch
Počas diskusie viacerí zástupcovia odborov z jednotlivých krajín poukázali aj na limity niektorých dát použitých v prezentácii Torstena Müllera. Upozornili najmä na skutočnosť, že jednotlivé členské štáty používajú odlišné metodiky pri zbere a vykazovaní údajov o mzdách, kolektívnom vyjednávaní či pokrytí kolektívnymi zmluvami, čo môže ovplyvňovať ich medzinárodnú porovnateľnosť. Müller v reakcii potvrdil, že si tieto metodologické obmedzenia uvedomujú, no pri európskych analýzach sú odkázaní predovšetkým na oficiálne dostupné štatistiky. Zároveň zdôraznil, že práve implementácia smerníc EÚ vytvára priestor na postupné zlepšovanie kvality a porovnateľnosti dát. Aj z tohto dôvodu ETUC a ETUI pravidelne organizujú pracovné stretnutia so zástupcami odborov z členských štátov aj kandidátskych krajín, ktoré slúžia na zber pripomienok z praxe a na identifikovanie limitov oficiálnych štatistík, s cieľom postupne zvyšovať kvalitu analytických podkladov pre európsku sociálnu politiku.
Do diskusie sa následne zapojila aj zástupkyňa talianskych odborov, ktorá upozornila, že „talianský problém“ súvisí aj s praxou uzatvárania kolektívnych zmlúv nereprezentatívnymi alebo zamestnávateľmi podporovanými odborovými organizáciami, často označovanými ako tzv. „žlté odbory“. Takéto dohody síce formálne zvyšujú štatistické pokrytie kolektívnym vyjednávaním, v praxi však vedú k oslabovaniu jeho reálneho obsahu a vytvárajú formu tzv. kolektívneho dumpingu, keď sa kolektívne zmluvy využívajú skôr na legitimizáciu minimálnych štandardov, než na skutočné zlepšovanie pracovných a mzdových podmienok zamestnancov.
Z toho vyplýva dôležitý záver. Rast pokrytia nemusí automaticky znamenať aj rast kvality kolektívneho vyjednávania, a v niektorých prípadoch sa môže stať presný opak. Tento aspekt je dôležitý aj pre krajiny, ktoré budú pod tlakom európskej legislatívy prijímať akčné plány na podporu kolektívneho vyjednávania.
Druhý pilier európskej mzdovej politiky
Ďalší blok konferencie zabezpečili zástupkyne organizácie Syndex, ktoré predstavili svoju prácu na transpozícii smernice o transparentnosti odmeňovania. Vysvetlili, že projekt bol zameraný na mapovanie už existujúcich národných právnych rámcov v oblasti rovnakého odmeňovania, na sledovanie národných plánov transpozície smernice, na skúmanie synergií medzi smernicou o primeraných minimálnych mzdách a smernicou o transparentnosti odmeňovania a napokon aj na vypracovanie praktickej príručky, teda sprievodcu transpozíciou pre odbory a sociálnych partnerov. Súčasťou projektu bola analytická práca so sekundárnymi zdrojmi, dotazníkové zisťovanie a viacero projektových výstupov vrátane finálneho reportu. Syndex zároveň pomenoval dobré a zlé praktiky transpozície. Medzi negatívami uviedol odkladanie termínov, formalistické a slabo vynútiteľné riešenia, fragmentáciu kompetencií, pilotné projekty bez pevného právneho ukotvenia či oznamovanie návrhov zákonov bez prístupu k plnému textu. Naopak, medzi pozitívne príklady zaradil jasný legislatívny harmonogram, reálnu tripartitnú participáciu, verejné konzultácie s celým textom návrhu, porovnávacie tabuľky zhody so smernicou a jasne navrhnutý systém kompetentných orgánov, reportingu a sankcií.
Významnou časťou vystúpenia Syndexu bolo aj predstavenie praktickej príručky, ktorý má pomôcť odborom, zástupcom zamestnancov a aktivistom orientovať sa v hustej regulácii smernice. Príručka je navrhnutá tak, aby sa dala čítať z viacerých „vstupných bodov“ – podľa toho, či si chce používateľ zistiť stav vo svojej krajine, lepšie pochopiť obsah smernice, naplánovať kroky na podporu transpozície, zhromaždiť argumenty na obranu smernice alebo pripraviť členstvo na jej praktické uplatňovanie vo firmách. Tento dôraz na použiteľnosť a praktickú orientáciu je dôležitý najmä preto, že samotná existencia práva ešte neznamená jeho automatickú využiteľnosť v podnikovej praxi.
Syndex predstavil aj samostatný blok o synergiách medzi smernicou o primeraných minimálnych mzdách a smernicou o transparentnosti odmeňovania. V prezentácii zaznelo, že obe smernice sa navzájom podporujú v troch zásadných rovinách. Po prvé, vyššia a primeranejšia minimálna mzda pomáha znižovať rodový mzdový rozdiel, keďže ženy sú nadreprezentované medzi nízkopríjmovými a čiastočne pracujúcimi zamestnancami. Po druhé, smernica o minimálnych mzdách posilňuje kolektívne vyjednávanie, čím vytvára priaznivejšie prostredie aj pre uplatňovanie práv vyplývajúcich zo smernice o transparentnosti odmeňovania. Po tretie, smernica o transparentnosti odmeňovania spätne posilňuje rámec minimálnych miezd, pretože rozširuje dátovú základňu, zlepšuje kontrolu dodržiavania mzdových podláh a posilňuje schopnosť sociálnych partnerov presadzovať vyššie mzdy nad úrovňou zákonného minima. Inak povedané, obe smernice netreba chápať oddelene, ale ako súčasť širšej stratégie na posilnenie mzdovej spravodlivosti a postavenia pracujúcich v EÚ.
Úloha EK pri implementácii smernice
V programe vystúpila aj Ana Carla Pereira z generálneho riaditeľstva Európskej komisie pre spravodlivosť a spotrebiteľov (DG JUST). Účasť tejto zástupkyne Európskej komisie zapadala do širšieho rámca konferencie, ktorá zdôrazňovala potrebu nielen prijímať smernice, ale aj dohliadať na ich kvalitnú implementáciu a reálnu vymožiteľnosť. Práve táto rovina – rozdiel medzi prijatím zákona, jeho uplatňovaním a následným protitlakom zo strany korporácií, zamestnávateľských zväzov a lobistov – sa objavovala opakovane ako jedna z hlavných výziev do ďalšieho obdobia.
Zástupkyňa Európskej komisie prezentovala postoje orgánov EÚ postavené na diskusii a postupnej implementácií opatrení tak, aby boli v prospech všetkých obyvateľov EÚ, bez rozdielu či ide o zamestnancov, alebo podnikateľov.
Politický rozmer mzdovej legislatívy EÚ
Záverečnej panelovej diskusie sa zúčastnili poslankyne Európskeho parlamentu zastupujúce rôzne politické skupiny a krajiny EÚ. Medzi diskutujúcimi bola Evelyn Regner z Rakúska (S&D), ktorá sa v Európskom parlamente dlhodobo venuje témam rodovej rovnosti, sociálnych práv a rovnakého odmeňovania. V paneli vystúpila aj Özlem Demirel z Nemecka (The Left), ktorá vo svojej politickej práci zdôrazňuje ochranu práv pracujúcich, posilňovanie kolektívneho vyjednávania a sociálnu spravodlivosť. Perspektívu liberálnej skupiny Renew Europe predstavila Jana Toom z Estónska (Renew Europe), ktorá sa venuje najmä otázkam sociálnej politiky a práv občanov v rámci európskej integrácie. Diskusiu doplnila aj Benedetta Scuderi z Talianska (Greens/EFA), ktorá vo svojich vystúpeniach zdôrazňuje prepojenie sociálnych práv, rodovej rovnosti a spravodlivej transformácie európskej ekonomiky. Panel tak ponúkol pohľad viacerých politických rodín na implementáciu európskych smerníc v oblasti minimálnych miezd, kolektívneho vyjednávania a transparentnosti odmeňovania.
A hoci sa jednotlivé politické skupiny, ktoré tieto zástupkyne reprezentovali nie vždy zhodnú na všetkom, v témach, ktoré preberali na konferencii boli viac-menej za jedno. Diskusia sa sústredila najmä na potrebu vyvíjať verejný tlak na Európsky parlament, Európsku komisiu aj na vlády členských štátov, aby sa sociálne smernice nevyprázdnili v mene konkurencieschopnosti a deregulácie. Zaznela kritika prístupov, ktoré pod zámienkou „zjednodušovania“ oslabujú pracovné a sociálne práva, vrátane upozornenia, že rôzne typy omnibusových deregulácií môžu ísť priamo proti duchu smerníc o transparentnosti odmeňovania a o primeraných minimálnych mzdách. V diskusii sa objavil aj silný apel, že treba organizovať hlasy verejnosti, nie len načúvať korporátnym záujmom, a že európske inštitúcie samy osebe rovnosť a rast miezd nezabezpečia bez aktívneho tlaku odborov a širšej verejnosti.
Politická diskusia zároveň prepojila tému miezd so širšími spoločenskými otázkami, ako sú demografická kríza, ekonomické násilie, generačné nerovnosti a aj fakt, že ženy síce tvoria viac než polovicu spoločnosti, no ich príjmy a postavenie v spoločnosti tomu stále nezodpovedá. Zaznelo, že ženy nepotrebujú paternalistickú „ochranu“, ale rovnosť, pretože práve tá je predpokladom vyššej sociálnej stability aj udržateľnej konkurencieschopnosti. Kriticky bola pomenovaná aj úloha krajnej pravice, ktorá podľa diskutujúcich často odvádza verejnú debatu od tém rovnosti a spravodlivosti k témam založeným na strachu a kultúrnych vojnách. Aj v tomto zmysle konferencia ukázala, že boj za dôstojné mzdy, rodovú rovnosť a kolektívne vyjednávanie nie je len technickou otázkou pracovného práva, ale aj širším zápasom o podobu demokracie a sociálnej Európy.
Projekt skončil, nech žije nový projekt!
Záverečné posolstvo konferencie bolo jednoznačné. Prijatie smernice ešte neznamená víťazstvo. Rozhodujúce bude, ako sa jej ciele pretavia do národných právnych úprav, do inštitucionálnej praxe a do každodennej reality na pracoviskách. Reálne riziko nepredstavuje len nečinnosť štátov, ale aj formalistická implementácia, slabý monitoring, neurčité akčné plány a rastúci tlak na oslabovanie regulácie v mene konkurencieschopnosti. Práve preto sa na konferencii opakovane zdôrazňovala potreba pokračovať v koordinovanom politickom tlaku tak zo strany odborov, ale aj verejnosti. Ako aj potreba posilňovať kolektívne vyjednávanie a prepájať boj za minimálne mzdy s bojom za transparentnosť odmeňovania, rovnosť a dôstojnú životnú úroveň.
Aj na konferencii avizované pokračovanie projektu v podobe iniciatív zameraných na rast miezd cez kolektívne vyjednávanie (BAR-UP), skracovanie pracovného času, prechod od minimálnej mzdy k dôstojnej mzde (living wage) a budovanie odborových kapacít a sily odborov, ukazuje, že ukončený projekt WAGE-UP nebol uzavretím témy, ale skôr východiskom pre ďalšiu fázu európskeho sociálneho zápasu.
