Toto leto uplynie 193 rokov od Východoslovenského roľníckeho povstania a hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že so súčasnou situáciou nemá nič spoločné, tak pri podrobnejšom pohľade na tieto udalosti prídeme na to, že história sa opakuje.
V tej dobe na území dnešného východného Slovenska zúrila pandémia cholery, ktorá si vyžiadala stovky obetí. Vtedajšie feudálne panstvo robilo čo mohlo, aby šírenie choroby spomalilo a zastavilo. V rámci svojho boja s chorobou používali opatrenia ako zákaz cestovania, zákaz zhromažďovania, aplikovanie chlórového vápna na dezinfekciu studní, potokov a hrobov aj bizmutový prášok na liečenie chorých.
Zaručené chýry medzi pospolitým ľudom o tom, ako chce šľachta vyzabíjať poddaných a okradnúť ich o už i tak skromné majetky, sa dajú označiť za prvý hoax a konšpiráciu zaznamenanú na našom území. Na druhej strane, aj vtedajšie zvesti mali základ v realite, nakoľko bizmutový prášok nebol práve najlepším a najbezpečnejším liekom – vtedajšia medicína však nič lepšie nepoznala. Jeho negatívom bol problém s dávkovaním, na čo doplatilo životmi najmä množstvo detí. Vtedajší sedliaci, tak ako aj my dnes, boli samozrejme najcitlivejší na svoje deti.
Chýry o tom ako šľachta chce vyhubiť sedliakov boli spúšťačom povstania, ktoré vypuklo najprv na Zemplíne v okolí Vranova a Trebišova a neskôr sa rozšírilo aj na Spiš, Abov a Šariš. Samozrejme, šľachtou povolané vojsko zjednalo s povstalcami rýchlu „nápravu“, ktorá pozostávala aj z desiatok obesených vodcov povstania.
Rýchlym záverom, ktorý si vtedajšia šľachta o povstaní urobila a dostal sa aj do dobových kroník, bolo skonštatovanie, že hlúpi sedliaci nerozumeli vede, neverili lekárom a naleteli na klamstvá tých, ktorí ich do povstania nahuckali.
Realita však vôbec nebola taká jednoduchá. Poddaní na území súčasného východného Slovenska trpeli v dôsledku veľmi zlých sociálnych podmienok, boli zavalení vysokými daňami a kvôli šíreniu cholery platil zákaz pohybu a samotnému povstaniu predchádzala aj veľká neúroda v regióne, ktorá situáciu značne zhoršila.
Príčiny nespokojnosti však boli oveľa hlbšie a systémovejšie. Dnešný historici predpokladajú, že k povstaniu by prišlo tak či tak, aj keby ho neurýchlila cholera. Rôzne povstania a revolúcie sa v tej dobe prelievali v celej Európe a hoci mali rôzne spúšťače, tak príčiny boli vždy rovnaké. Nerovnosť, chudoba, poroba.
Hlavnou príčinou, prečo povstanie v roku 1831 vypuklo, bolo absolútne odtrhnutie sa šľachty od poddaných a neschopnosť pospolitému ľudu načúvať a komunikovať s ním. Šľachta komunikovala s poddanými len príkazmi a považovala ich len za nutné zlo.
A ako je na tom dnešná šľachta (elita)?
A presne ten istý problém je prítomný aj v dnešnej spoločenskej situácii. Ani súčasná „šľachta“ nedokáže pospolitému ľudu načúvať a komunikovať s ním. Namiesto snahy o pochopenie a diskusiu počúvame reči o postsedliakoch, o tom, ako „hodnotové nastavenie časti obyvateľstva je najväčšou prekážkou potrebnej modernizácie krajiny“ ako ľudia nechcú reformy a podobné múdra – ktoré naznačujú, že problémom nie je snaha našich elít, ale neschopnosť ľudu chápať túto snahu.
Niekedy tieto reči znejú ako clivosť za dobami feudalizmu, keď dobrá šľachta nakázala hlúpemu ľudu, čo ma robiť. Niekedy tieto reči znejú, akoby ich apologéti chceli obrátiť zmysel volieb. Namiesto toho, aby si ľud volil elity, by asi elity mali voliť nový ľud.
Na jednej strane tu máme tzv. dobré elity, ktoré chcú rast HDP, aby sa zväčšoval spoločný koláč a bohatstvo prelievalo aj k chudobnejším – čo je samozrejme v realite úplný nezmysel. Na druhej strane tu máme elity, ktoré nám vysvetľujú, že nízke mzdy na Slovensku sú vlastne úplne v poriadku a zvyšovanie mizernej minimálnej mzdy je cesta do pekla. Počúvame nezmysly o Lafferovej krivke, hlúposti o výhodnosti rovnej dane a ten, kto s tým nesúhlasí je elitami príslušne onálepkovaný.
Rovnako je nálepkovaný aj ľud, ktorí prestal veriť elitám, ktoré sa od neho odtrhli. Ľud, ktorého časť sa stala obeťou neoliberálnych politík. Ľud, ktorého veľké časti sa prepadávajú pod hranicu chudoby. Frustráciu nevyvoláva ani tak samotný stav, v ktorom v súčasnosti žijú veľké časti spoločnosti, ale skôr neschopnosť elít dať ľuďom nádej na zlepšenie, víziu lepšej spoločnosti. Opakovaním mantier o uťahovaní opaskov a potrebe škrtov nedokážu elity zapôsobiť na dostatočne veľkú časť spoločnosti, najmä preto, že tieto nenaplnené sľuby už počuli mnohokrát.
Zopakujeme si minulosť?
A sme znova na začiatku tohto príbehu. Pospolitý ľud trápi zlá sociálna situácia, vysoké dane, nedávno sa cez celý svet preliala pliaga menom Covid. A súčasná „šľachta“, namiesto diskusie, snahy o vypočutie a pochopenie poučuje ľudí. Hovorí o tom, že ľudia musia pochopiť…
Nemusia.
A médiá? Mainstreamové médiá, ktoré sami seba štylizujú do úlohy bojovníkov s hoaxmi, bojujú na tomto poli zväčša schované za paywallom a tým prenechávajú priestor alternatívnym a bulvárnym médiám.
Na jednej strane sa dá pochopiť, že z predplatného žijú a potrebujú tieto peniaze, pretože na voľnom trhu by neprežili, no na strane druhej, spoza múru sa len ťažko stanú strážnymi psami demokracie a pravdy.
Nehovoriac o tom, že mnohé z týchto médií, hlavne v ekonomickej oblasti, stoja pevne na strane ekonomických think-tankov financovaných oligarchami, ktorých tvrdenia si neoverujú a ani neponúkajú iné pohľady.
Dnes je situácia určite v mnohom iná, minimálne v informačnej oblasti, ako v roku 1831, no schopnosť diskutovať s občanmi a presviedčať ich je rovnako zlá, ako mala šľachta pred skoro dvoma storočiami. A spomeňme si, ako sa tento stav skončil v roku 1831.
Foto: https://www.regionsaris.sk/en/historia/pamatnik-vychodoslovenskeho-rolnickeho-povstania/
