V diskusii o cenách potravín sa opäť objavil známy argument, že rast minimálnej mzdy sa „musí prejaviť“ v cenách potravín. Ide o zavádzanie alebo neznalosť.
Zástupca Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Daniel Molnár v relácii Ekonomické analýzy 24 povedal, že „každý rok narastá minimálna mzda… ktorá sa musí prejaviť na mzdových nákladoch… minimálne táto položka musí spôsobiť, že ceny potravín by mali vzrásť minimálne o úroveň rastu minimálnej mzdy.“
A zároveň dodáva, že najmä v pekárstve: „je dosť výrazná cena práce… narastajú aj príplatky za nočné a víkendy… čiže sa to musí prejaviť na náraste cien automaticky.“
Z jeho vyjadrenia možno vydedukovať, že ak minimálna mzda v tomto roku narástla medziročne o 12,1%, tak adekvátne tomu musia stúpnuť aj ceny potravín.
Nevieme, či ide o vedomé zavádzanie, nešikovnosť pri vyjadrovaní alebo jednoducho neznalosť. Isté je však jedno. Tieto tvrdenia nie sú pravdivé ani v teórii, ani v praxi – sú dokonca v rozpore so základnou ekonomickou logikou.
Mzdy nie sú určujúce pri nákladoch
Základný problém uvedeného tvrdenia spočíva v tom, že ich autor si zamieňa jednu nákladovú položku za celkovú cenotvorbu. Mzdové náklady sú síce súčasťou nákladovej štruktúry, no na Slovensku predstavujú relatívne nízky podiel na celkových nákladoch podnikov – najmä v porovnaní s materiálmi, energiami či distribúciou. V priemyselnej výrobe sa podiel nákladov na celkových nákladoch pohybuje približne na úrovni 8 %. V poľnohospodárstve 14 % a v prípade pekárni, ak neberieme do úvahy rôzne remeselné pekárne (tie si z povahy predávaného tovaru môžu dovoliť vysoké ceny), niekde medzi 14 % až 24 %.
Na dokreslenie faktu, ako asi dokážu ovplyvniť mzdové náklady celkové náklady podniku stačí jednoduchý výpočet:
- podiel miezd na celkových nákladoch: 20 %,
- rast miezd: +12 %,
Celkové náklady firmy, ak sa nezmení nič iné, vzrastú v takomto prípade približne len o: 0,20 × 12 % = 2,4 %
To znamená, že aj pomerne výrazný rast miezd sa do celkových nákladov premieta len v jednotkách percent. A preto je tvrdenie, že „že ceny potravín by mali vzrásť minimálne o úroveň rastu minimálnej mzdy“ nepodložené a zavádzajúce.
Ceny rástli aj bez rastu miezd
Ešte dôležitejšie sú dáta a realita, ktorú sme si na vlastnej koži zažili. V rokoch 2024–2025 rástli ceny potravín na Slovensku približne o 2–3 % ročne, zatiaľ čo minimálna mzda rástla o 7–9 %. Ak by platil mechanizmus, ktorý opisuje zástupca SPPK, museli by ceny rásť výrazne rýchlejšie. Nestalo sa tak.
Naopak, v období vysokej inflácie v r. 2022–2023 rástli ceny potravín prudko a to aj napriek tomu, že reálne mzdy klesali. V tom období bola potravinová inflácia na úrovni cca 20 %, pričom minimálna mzda rástla v tých rokoch o 3,7 % a 8,4 %. Takže z dát nevyplýva žiadna kauzalita rastu cien potravín a minimálnej mzdy, dokonca ani korelácia.
Kde je teda problém?
Na to, čo spôsobilo vysokú infláciu v rokoch 2022 a 2023 sa pozrelo viacero ekonómov a odborníkov a ich zistenia sú jasné. Za rastom cien neboli mzdy, ale rast ziskov.
V apríli 2025 vyšla štúdia z dielne FEPS, ktorá identifikovala, že na európskej úrovni ovplyvnil silný rast inflácie, práve rast ziskov niektorých odvetví, pričom podľa autorov štúdie „Infláciu v EÚ v rozhodujúcej miere nepoháňali mzdy, ale abnormálne zisky firiem najmä v sektore potravín a energií“.
V júni 2025 vyšla štúdia zaoberajúca sa vývojom a príčinami inflácie na Slovensku z dielne FEPS, ktorej autorom je ekonóm Anton Marcinčin a v nej sa konštatuje, že: „že infláciu neťahali mzdy, ale zisky firiem najmä v sektore potravinárstva, energetiky a čiastočne aj maloobchodu“ Pričom autor zistil, že „podiel ziskov firiem na inflácii dosiahol v priemere 67 %“.
V novembri 2025 vyšla štúdia z dielne PMÚ, ktorá v zásade potvrdzuje závery oboch predchádzajúcich štúdií. PMÚ síce nepoužíva identickú metodiku ako FEPS, no jeho zistenia – najmä rast ziskov v spracovateľskom sektore a absencia rastu marží v maloobchode – sú plne kompatibilné s tvrdením, že významnú časť inflácie tvorili zisky a cenotvorba, nie mzdy.
Všetky tri štúdie sa vo svojich záveroch poukazujú na zásadný vplyv a význam trhových štruktúr, koncentrácie a cenotvorby v dodávateľských reťazcoch na samotnú infláciu.
Čo v preklade znamená, že ceny neurčujú len náklady (a určite nie prioritne mzdové náklady), ale aj rozhodnutia firiem o maržiach.
Na tento aspekt pritom ako jedni z prvých upozornili výskumníci z Medzinárodného menového fondu už v roku 2023, keď vo svojom výskume ukázali, že významnú časť inflácie v Európe tvoril rast firemných ziskov. Zároveň explicitne naznačili aj riešenie. Ak majú mzdy dobehnúť straty z krízy bez ďalšieho inflačného tlaku, firmy budú musieť akceptovať nižší podiel ziskov (pokles na predchádzajúce úrovne marží). Podľa vyjadrení zástupcov potravinárov na Slovensku to však zatiaľ nevyzerá, že by sa chceli svojich vysokých ziskov vzdať v prospech svojich vlastných zamestnancov.
Dokonca výskumníci MMF potvrdili, že „neexistujú dôkazy o mzdovo-inflačnej špirále“, ktorou slovenskí zamestnávatelia tak často „krotia“ oprávnené požiadavky svojich zamestnancov v mzdovej oblasti.
Apokalypsa, ktorá sa nekonala
Argument o príplatkoch, použitý Danielom Molnárom v relácii Ekonomika 24, za nočné a víkendy nie je nový. Ako ukazuje analýza v našom staršom článku „Príplatková apokalypsa, alebo ani nie?“, dramatické scenáre o „neúnosných nákladoch“ sa opakovane nepotvrdili. Podobný príbeh sme videli aj pri mediálnych vystúpeniach zástupcov pekárenského sektora (napr. Vamex), ktorí opakovane varovali pred zdražovaním či kolapsom odvetvia. Realita tieto predpovede nepotvrdila, práve naopak, úplne ich vyvrátila.
Na dátach účtovných uzávierok sme si ukázali, že zavedenie príplatkov v roku 2017 im nezvýšilo mzdové náklady o 2 milióny eur, ako tvrdil majiteľ pekárne v rozhovore pre Trend (článok dokonca stiahli) a aj jeho apokalyptické predpovede sa ukázali viac ako zavádzajúce, keďže napr. v roku 2023 aj napriek zvyšovanie minimálnej mzdy a príplatkov dosiahol VAMEX rekordné tržby aj rekordný zisk. Tržby firme v roku 2024 kozmeticky klesli a klesol im aj zisk, no stále bol druhý najvyšší v histórii pekárne.
Aj keď sa príplatky zvýšili, ich dopad na celkové náklady bol podľa dostupných údajov limitovaný a v praxi neviedol k systémovému zdražovaniu. O to menej je zrejmé, na akých konkrétnych dátach alebo analýzach zástupca SPPK stavia svoju kritickú rétoriku voči príplatkom za prácu vlastných zamestnancov, v (pre ľudský organizmus škodlivých) neštandardných časoch.
Skutočný problém: nízka produktivita a investície
Ak chceme hovoriť o dlhodobých problémoch (nielen) potravinárstva na Slovensku, tie ležia inde. Nie v mzdách, ale v nízkej miere investícií do technológií, slabej produktivite, nízkej pridanej hodnote výroby.
Tlak na ceny tak nevzniká preto, že by pracovníci zarábali priveľa (v realite zarábajú práve naopak – veľmi málo), ale preto, že ekonomický model potravinárov na Slovensku stojí na nízkonákladovej konkurencii namiesto inovácii. Potravinári nekonkurujú efektivitou, technológiami, modernými postupmi, ale lipnutím na nízkych mzdách.
Viac dát, menej strašenia
Tvrdenie, že rast minimálnej mzdy sa „automaticky musí“ premietnuť do cien potravín, je síce mediálne vďačné, ale analyticky neudržateľné. Preceňuje význam jednej nákladovej položky, ignoruje empirické dáta a prehliada úlohu marží a trhovej sily.
Zároveň takto vedená diskusia podsúva do verejného priestoru naratív, že zamestnanci pekární a iných potravinárskych podnikov sú „nenásytní“ a práve oni stoja za rastom cien. Nepriamo tým zároveň vysielajú signál svojim vlastným zamestnancom, že by mali svojimi nízkymi mzdami „dotovať“ lacné potraviny a udržiavať vysoké zisky v odvetví. Je takýto rámec diskusie naozaj namieste?
Diskusia o cenách potravín si zaslúži viac než opakované strašenie. Zaslúži si vecnú analýzu založenú na dátach, nie na intuitívnych skratkách.
Foto: Flickr
