Ak sa obzrieme späť do minulosti, ženy si dokázali vydobyť svoje práva. Dnes si už nevieme ani len predstaviť, žeby v našich podmienkach neexistovali napr. volebné právo alebo samotné postavenie žien v spoločnosti. Môže sa zdať, že ženy už nemusia toľko bojovať, no práve naopak. Bariéry stoja pred nimi stále najmä tie platové. V rámci Týždňa rodovej rovnosti o týchto a ďalších prekážkach povedala v rozhovore prezidentka KOZ SR Monika Uhlerová.
S akými bariérami sa ženy stretávajú najčastejšie, a to ako v pracovnom, rodinnom, súkromnom i verejnom živote?
V súčasnosti stále nemôžeme hovoriť o úplnej rovnosti. Hoci ženy majú rovnaké postavenie ako muži, má to najmä formálnu stránku. Legislatíva tomu síce zodpovedá, no často sa nedodržiava. Ženy stále čelia mnohým znevýhodneniam a nevýhodám oproti mužom. Tým najvypuklejším je tzv. mzdový rodový rozdiel. Na Slovensku sa tento rozdiel pohybuje na úrovni približne 18%. Niektoré krajiny aj v rámci EÚ ho majú oveľa nižší a najlepšie sú na tom podľa dát škandinávske krajiny.
Rozdiely v platoch následne nabaľujú ďalšie, a tým sa ocitáme v začarovanom kruhu. Čo tieto nerovnosti ešte spôsobujú?
S nižším príjmom žien často vzniká napr. aj ekonomická závislosť od mužov. Následne môžeme hovoriť o nižších dôchodkoch, keďže mzdový rodový rozdiel sa následne premieta aj v neproduktívnom, resp. neaktívnom živote teda na penzii.
Prečo vôbec dochádza k tomu, že ženy majú nižšie mzdy?
Rodový mzdový rozdiel je v podstate cenou za materstvo a rodinu. Obe následne ovplyvňujú kariérny a mzdový rast. V istom momente sa akoby zastavia a ženy ich už nikdy nedobehnú. Ďalším faktorom, ktorý je spojený najmä s materstvom a starostlivosťou, je aj tzv. neplatená domácka práca. Starostlivosť o domácnosť nie je rovnomerne rozdelená medzi mužmi a ženami. Celosvetovo hovoríme o tom, že až 73% domáckej práce vykonávajú ženy, a čo sa týka iba Slovenska je to 68%. Domácka práca je neplatená, a to tiež spôsobuje viacero problémov. Jedným z riešení by bola napr. podpora verejných politík, ktorými by sme viac podporili infraštruktúru, a to nielen v rámci predškolských zariadení, ale aj sociálnych služieb, pretože ženy často berú na svoje plecia aj starostlivosť o starších členov rodiny.
Vráťme sa ešte k tomu legislatívnemu rámcu. Ako je teda nastavený?
Na európskej pôde sa postupne zavádzajú a pripravujú riešenia, ktoré budeme musieť implementovať aj do našej legislatívy. Ide napr. o európsku smernicu o rovnakej odmene. Spomeniem aj tzv. rodové audity, ktoré vyhodnocujú, a zároveň nastavujú istý systém aj náprav prípadne sankcií pri zistení rodových mzdových rozdielov u zamestnávateľa. My nejaký legislatívny rámec na Slovensku máme, či už v samotnej ústave je zakotvený zákaz diskriminácie napr. na základe pohlavia. Zásady rovnosti máme, ale často zlyháva ich uplatniteľnosť.
Faktom je aj to, že ženy dosahujú vyššie vzdelanie ako muži, no aj tak zarábajú menej. To nie je úplne spravodlivé…
Áno je to tak. Rodový mzdový rozdiel sa vyskytuje naprieč všetkými odvetviami, ale úplne najvyšší je v obchode, službách, alebo aj v odvetviach, ktoré Štatistický úrad SR označuje ako zákonodarcovia a riadiaci pracovníci. Potom máme oblasti, v ktorých sa nám kumuluje pracovná sila pozostávajúca najmä zo žien, a to najčastejšie školstvo, zdravotníctvo a sociálne služby. Nakoniec sa však dostaneme k tomu, že ženy sa na riadiace pozície nedostanú, resp. sú obsadzované prevažne mužmi. Pre zaujímavosť, najnižší rodový mzdový rozdiel vidíme v ozbrojených silách, no to vyplýva už len z faktu, že túto profesiu vykonávajú najmä muži.
V spoločnosti u žien ešte stále pretrvávajú isté stereotypy a mýty. S akými ste sa stretli vy?
Jeden z mýtov najmä na trhu práce je, že ženy majú možnosť rozhodnúť sa, rozhodnúť sa pre pozíciu, akú chcú, ale tento „luxus“ voľby nemá každá z nás. Taktiež tieto rozdiely súvisia s prisudzovaním rolí a tým, čo sa od žien očakáva už od útleho detstva.
Aké možnosti majú odbory, aby dokázali zlepšiť finančnú otázku žien?
Stále je to nejaká kombinácia opatrení a nástrojov. Odbory majú v rukách jeden silný nástroj, ktorým je kolektívne vyjednávanie. Dôležité však je, aby sa na to podieľali všetci, a to ako štát, tak zamestnávatelia, odbory, ale aj celá spoločnosť. Bez tohto zapojenia, to stále bude „beh na dlhé trate.“
