Slovenská ekonomická diskusia pôsobí niekedy zvláštnym dojmom. Svet okolo nás sa mení rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Európa rieši deindustrializáciu, technologickú transformáciu, geopolitické napätie, klimatickú transformáciu, starnutie populácie či rastúcu moc nadnárodných korporácií. Napriek tomu sa u nás opakovane vraciame k tým istým receptom, ktoré dominovali ekonomickému mysleniu pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi.
Za posledných pätnásť rokov prešla svetová politická ekonómia zásadnou zmenou. Práve tomuto posunu je venované rozsiahle diskusné fórum New Approaches to Political Economy (Nové prístupy k politickej ekonómii), publikované v prestížnom časopise Socio-Economic Review. Dnes prinášame tretiu časť rozsiahlej analýzy.
Čo spája všetkých autorov?
Na prvý pohľad sa môže zdať, že jednotlivé príspevky riešia odlišné problémy. Jeden píše o spoločenských konfliktoch, druhý o podnikateľských elitách, tretí o prerozdeľovaní, štvrtý o rastových modeloch a piaty o financializácii. Pri pozornejšom čítaní však vystupuje do popredia pozoruhodná zhoda. Všetci autori odmietajú predstavu, že ekonomiku možno pochopiť prostredníctvom jedného univerzálneho modelu založeného na dokonale fungujúcich trhoch. Namiesto toho ponúkajú oveľa realistickejší obraz kapitalizmu ako systému, v ktorom sa neustále stretávajú rôzne záujmy, mocenské skupiny a spoločenské koalície.
Spoločným menovateľom celej diskusie je presvedčenie, že ekonomický vývoj nemožno oddeliť od politiky. Hospodárske inštitúcie nevznikajú spontánne. Vznikajú ako výsledok konfliktov, kompromisov a mocenských vzťahov. Ani trhy nie sú neutrálne. Ich fungovanie závisí od pravidiel, ktoré vytvára štát. Ani konkurencieschopnosť nie je iba technickou otázkou produktivity. Je výsledkom politických rozhodnutí o tom, kto bude investovať, kto ponesie riziká a ako sa budú rozdeľovať výnosy ekonomického rastu.
Preto autori venujú oveľa väčšiu pozornosť otázkam moci než otázkam rovnováhy. Namiesto abstraktného „trhu“ skúmajú konkrétnych aktérov – vlády, podnikateľské elity, odbory, finančný sektor či jednotlivé spoločenské skupiny. Práve ich vzájomné vzťahy vytvárajú hospodárske modely jednotlivých krajín.
Čo z toho vyplýva pre dnešnú Európu a pre Slovensko?
Táto diskusia prichádza v mimoriadne vhodnom čase. Európska únia dnes intenzívne hľadá nový model konkurencieschopnosti. Správy Maria Draghiho či Enrica Lettu správne upozorňujú, že Európa zaostáva v investíciách, inováciách aj technologickom rozvoji. Odpoveď však nemožno hľadať iba v deregulácii alebo znižovaní administratívnej záťaže.
Práve autori tejto vedeckej diskusie upozorňujú, že konkurencieschopnosť nevzniká automaticky liberalizáciou trhov. Vzniká predovšetkým tam, kde existujú stabilné inštitúcie, dlhodobé investície, kvalitné vzdelávanie, efektívna priemyselná politika a spoločenský kompromis umožňujúci rozvoj produktivity. Ak Európa podcení tieto faktory a sústredí sa iba na znižovanie nákladov práce, môže krátkodobo zlepšiť niektoré ukazovatele, no zároveň oslabí vlastné zdroje budúcej prosperity.
Slovenská ekonomická politika sa už viac ako dve desaťročia opiera o pomerne jednoduchý príbeh. Naša konkurencieschopnosť vraj stojí predovšetkým na nízkych nákladoch práce, priaznivom podnikateľskom prostredí a exportnej výkonnosti priemyslu.
Diskusia autorov však naznačuje, že takýto pohľad je príliš zjednodušený. Ak chceme pochopiť slovenské hospodárske problémy, nestačí sledovať iba výšku daní alebo produktivitu práce. Musíme sa pýtať, aký rastový model vlastne Slovensko vytvorilo. Je založený na vysokej domácej pridanej hodnote alebo na montážnej výrobe? Podporuje rast miezd spolu s rastom produktivity alebo sa opiera o lacnú pracovnú silu? Smerujú zisky do ďalších investícií alebo odtekajú do zahraničia? Posilňuje úloha finančného sektora investície do výroby alebo skôr podporuje krátkodobé finančné výnosy?
To sú otázky, ktoré by mali stáť v centre hospodárskej politiky oveľa viac než nekonečné diskusie o tom, či je daňový klin o jedno alebo dve percentá vyšší než v susednej krajine.
Prečo by mali tieto práce zaujímať odbory?
Najdôležitejší odkaz celého diskusného fóra možno zhrnúť do jednej vety:
„Práca nie je iba výrobný faktor, zamestnanci nie sú nákladovou položkou a mzdy nie sú iba cenou práce.“
To všetko sú zároveň politické kategórie, ktoré rozhodujú o tom, aký bude charakter hospodárskeho rastu, aké investície budú v ekonomike prebiehať, kto bude profitovať z technologického pokroku a aká bude dlhodobá stabilita spoločnosti.
Pre odborové hnutie je to povzbudzujúca správa. Ukazuje totiž, že požiadavky na silné kolektívne vyjednávanie, kvalitné verejné služby, aktívnu priemyselnú politiku, rast produktivity spojený s rastom miezd či reguláciu finančných trhov nie sú reliktom minulosti. Naopak. Čoraz viac sa stávajú súčasťou hlavného prúdu modernej politickej ekonómie.
Možno práve to je najväčší prínos celej tejto diskusie. Neponúka síce jednoduché recepty a a rýchle riešenia. Neponúka ani jediný správny ekonomický, či rastový model.
Pripomína však niečo, na čo sa v ekonomických debatách často zabúda – že hospodárstvo nie je prírodný jav. Je výsledkom spoločenských rozhodnutí. A ak vzniklo politickými rozhodnutiami, môže byť politickými rozhodnutiami aj zmenené.
Zoznam článkov série:
Od receptov minulého storočia k novej politickej ekonómii, časť 1.
Od receptov minulého storočia k novej politickej ekonómii, časť 2.
Od receptov minulého storočia k novej politickej ekonómii časť 3.
Ilustračné foto: ChatGPT
