Po celé desaťročia sme počúvali, že verejné výdavky sú problémom, investície štátu vraj deformujú trh, vysoké rozpočtové výdavky brzdia rast a cestou ku konkurencieschopnosti sú predovšetkým úspory, deregulácia a fiškálna disciplína. Dnes však v európskej diskusii čoraz častejšie zaznieva celkom iný argument. Tvrdí sa, že masívne zvyšovanie výdavkov na obranu môže byť nielen odpoveďou na zhoršujúce sa bezpečnostné prostredie, ale aj novým motorom hospodárskeho rastu.
Takáto predstava býva niekedy označovaná ako vojenský keynesianizmus – teda presvedčenie, že rozsiahle verejné investície do zbrojenia podporia výrobu, zamestnanosť, technologický pokrok a napokon aj ekonomický rast. Znie to presvedčivo. Lenže najnovší OECD Economic Outlook 2026 pred takýmto zjednodušením výrazne varuje.
Zbrojiť, či nezbrojiť?
OECD hneď v úvode kapitoly venovanej obranným výdavkom pripomína zásadnú vec: „primárnym cieľom obranných výdavkov je posilniť bezpečnosť, nie zvyšovať HDP“, ak sa hospodárske prínosy dostavia, budú skôr vedľajším efektom než hlavným dôvodom ich zvyšovania. OECD zároveň upozorňuje, že ekonomické dôsledky vyšších vojenských výdavkov sú veľmi rozdielne medzi jednotlivými krajinami a závisia od ich priemyselnej štruktúry, spôsobu financovania aj od toho, akú techniku nakupujú.
Empirické dôkazy, o ktoré sa OECD opiera, sú pritom podstatne menej optimistické, než naznačuje súčasná politická rétorika. Vo väčšine štúdií sa fiškálny multiplikátor obranných výdavkov pohybuje iba medzi 0,6 až 1. Inými slovami, zvýšenie vojenských výdavkov o jednu miliardu eur spravidla neprinesie ekonomike viac než približne 600 miliónov až jednu miliardu eur dodatočnej produkcie. To je podstatne menej, než býva pripisované niektorým investíciám do infraštruktúry, vzdelávania či výskumu.
OECD zároveň upozorňuje na jav, ktorý ekonómovia označujú ako crowding out – vytláčanie iných ekonomických aktivít. Obranný priemysel spotrebúva kvalifikovaných pracovníkov, oceľ, hliník, polovodiče, energiu či ďalšie strategické vstupy. Ak sú tieto zdroje obmedzené, ich presun do vojenskej výroby môže zdražovať produkciu v ostatných odvetviach a odkladať civilné investície. Rast obranného sektora tak môže byť čiastočne kompenzovaný pomalším rastom zvyšku ekonomiky.
Vyrobené na Slovensku?
Veľmi dôležitou otázkou je aj to, kde sa obranná technika vyrába. OECD upozorňuje, že krajiny s rozvinutým domácim obranným priemyslom dokážu väčšiu časť ekonomických prínosov udržať doma. Naopak, štáty, ktoré väčšinu techniky dovážajú, zaznamenajú podstatne menší hospodársky efekt, pretože značná časť verejných výdavkov odtečie do zahraničia. Pre menšie otvorené ekonomiky, medzi ktoré patrí aj Slovensko, ide o mimoriadne dôležitý poznatok. Samotné zvýšenie obranného rozpočtu totiž ešte neznamená vyšší domáci rast ani nové pracovné miesta.
OECD pripúšťa, že zbrojenie môže mať aj pozitívne dlhodobé účinky. História pozná príklady technológií, ktoré vznikli vo vojenskom výskume a neskôr našli široké civilné využitie. Od internetu, cez GPS až po nové kompozitné materiály. Organizácia však zdôrazňuje, že takéto technologické spillovery nevznikajú automaticky. Vyžadujú kvalitné univerzity, masívny výskum, domáce technologické firmy, efektívne verejné obstarávanie a schopnosť prenášať inovácie z vojenského do civilného sektora. Bez týchto podmienok zostávajú dlhodobé hospodárske prínosy veľmi neisté.
Verejné financie pod tlakom
Osobitnú pozornosť OECD venuje aj verejným financiám. Väčšina členských štátov dnes čelí rastúcim výdavkom na dôchodky, zdravotníctvo či obsluhu verejného dlhu. Ak sa k tomu pridá prudký rast obranných rozpočtov, vlády budú musieť hľadať dodatočné zdroje financovania. To môže znamenať buď vyššie dane alebo škrty v iných verejných výdavkov. OECD pritom upozorňuje na zásadný paradox. Ak sú vyššie obranné výdavky financované škrtmi v produktívnych oblastiach, ako sú vzdelávanie, výskum, infraštruktúra či zdravotníctvo, ich čistý vplyv na hospodársky rast môže byť veľmi malý, nulový, alebo dokonca aj záporný.
Pre Slovensko z toho vyplýva niekoľko dôležitých ponaučení. Ak budú nové obranné výdavky smerovať prevažne na dovážanú techniku, ich prínos pre domácu ekonomiku bude výrazne obmedzený. Ak však budú sprevádzané rozvojom domácich dodávateľských reťazcov, podporou výskumu, inovácií a priemyselných kapacít, ich hospodárske efekty môžu byť podstatne vyššie. Rozhodujúce preto nebude len to, koľko peňazí na obranu vynaložíme, ale predovšetkým ako a na čo konkrétne ich vynaložíme.
Slovenská diskusia má pritom ešte jeden špecifický rozmer. Zatiaľ čo väčšina politických strán v posledných rokoch sľubuje znižovanie daní a odvodov ako univerzálny recept na podporu hospodárskeho rastu, zároveň narastajú očakávania výrazného zvyšovania výdavkov na obranu. Ide však o ciele, ktoré sa nedajú dlhodobo presadzovať bez otvorenej diskusie o ich financovaní. Ak majú obranné výdavky rásť a súčasne majú klesať verejné príjmy, zostáva jedinou alternatívou znižovanie iných verejných výdavkov alebo ďalšie zadlžovanie. Práve na tento problém nepriamo upozorňuje aj OECD, keď konštatuje, že ekonomické prínosy vyšších obranných výdavkov môžu byť oslabené alebo dokonca prevážené negatívnymi dôsledkami, ak sú financované na úkor produktívnych verejných investícií a služieb. V podmienkach Slovenska pritom nejde o abstraktnú dilemu. Dlhodobo podfinancované školstvo, zdravotníctvo, sociálne služby, verejná infraštruktúra či výdavky na vedu a výskum už dnes zápasia s nedostatkom zdrojov. Preto je legitímne pýtať sa, z ktorých oblastí by sa mali financovať vyššie obranné výdavky, ak súčasne zaznievajú požiadavky na ďalšie znižovanie daní. Bez vecnej odpovede na túto otázku zostáva diskusia o financovaní obrany neúplná a ekonomicky nekonzistentná.
Po zuby vyzbrojená rozvrátená spoločnosť?
A to o to viac, že bezpečnostná politika nemôže byť dlhodobo úspešná, ak je financovaná na úkor pilierov, ktoré bezpečnosť spoluvytvárajú. Obranyschopnosť krajiny nie je daná len počtom tankov, lietadiel, dronov, či výškou vojenského rozpočtu, ale aj kvalitou ľudského kapitálu, výkonnosťou ekonomiky, stavom verejných financií, sociálnou súdržnosťou a dôverou občanov vo verejné inštitúcie. Ak by financovanie obrany viedlo k ďalšiemu podfinancovaniu školstva, zdravotníctva, sociálnych služieb, výskumu alebo infraštruktúry, mohlo by síce krátkodobo zvýšiť vojenské kapacity štátu, no zároveň oslabiť jeho dlhodobú ekonomickú odolnosť a vnútornú stabilitu a súdržnosť spoločnosti. Práve preto OECD upozorňuje, že spôsob financovania obranných výdavkov je z ekonomického hľadiska rovnako dôležitý ako ich samotná výška.
Diskusia o obranných výdavkoch je dnes prirodzene predovšetkým otázkou bezpečnostnej politiky. Ak však zaznievajú argumenty, že zbrojenie bude novým motorom európskej ekonomiky, je vhodné pripomenúť závery samotnej OECD. Tie sú oveľa opatrnejšie než politické slogany a sľuby. OECD nepopiera potrebu vyšších obranných výdavkov, ale zároveň jasne upozorňuje, že zbrojenie samo osebe hospodársky rast nezabezpečí. Bez silného domáceho priemyslu, technologických inovácií a premyslenej priemyselnej politiky zostane jeho ekonomický potenciál obmedzený. A ak bude financované na úkor investícií do ľudí, vzdelania či verejných služieb, môže sa stať, že namiesto nového motora rastu prinesie len ďalší tlak na verejné financie a dlhodobú konkurencieschopnosť európskych ekonomík.
Fotografia: Frederick Shaw on Unsplash
