V amerických médiách silnie kritika univerzít. Technologickí lídri im vyčítajú vysoké školné, ľavicový aktivizmus, ideologickú zaujatosť a uprednostňovanie politických či sociálnych kritérií pred schopnosťami a prípravou na reálny život a potreby ekonomiky.

Hoci táto kritika nie je nová a miestami môže byť aj čiastočne oprávnená, technologickí miliardári už neostávajú pri slovách. Budujú vlastné vzdelávacie programy ako alternatívu k univerzitám. Namiesto snahy napraviť nedostatky tradičného vzdelávania a diskutovať o riešeniach tak presadzujú rozbitie samotného univerzitného systému.

Americký denník New York Post začiatkom októbra 2026 predstavil tieto iniciatívy ako reakciu na údajné zlyhávanie elitných univerzít. Podobnej téme sa venovali aj The Wall Street Journal či Axios. Výraznou postavou je Alex Karp, šéf Palantir Technologies, dodávateľa analytických a AI systémov pre firmy, armádu, políciu a štát. Jeho program Meritocracy Fellowship ponúka nadaným absolventom stredných škôl namiesto univerzity štyri mesiace praxe, technologického vzdelávania, amerických dejín a hodnôt západnej civilizácie. Účastníci dostávajú 5 400 dolárov mesačne a možnosť zamestnať sa vo firme.

Podobnou alternatívou je Thiel Fellowship spoluzakladateľa Palantiru Petra Thiela. Investičná spoločnosť Andreessen Horowitz v septembri 2026 oznámila vznik Horowitz Andreessen Academy za účasti Google, Meta, Nvidia, OpenAI a Palantiru. V roku 2027 plánuje prijať iba 50 študentov. (CBS News, Andreessen Horowitz)

Na prvý pohľad môžu tieto iniciatívy pôsobiť sympaticky. Spájajú vzdelávanie s praxou, spochybňujú prehnaný dôraz na diplomy a vytvárajú nové príležitosti. Aj kritika vysokých poplatkov amerického univerzitného vzdelávania je v mnohom oprávnená. Problém nastáva, keď sa z konkrétnych vzdelávacích experimentov stáva ideologický projekt, ktorého ústredným princípom je údajná meritokracia.

Meritokracia ako chiméra

Meritokracia stojí na predstave, že o úspechu rozhodujú schopnosti, snaha a pracovitosť, nie pôvod, majetok či kontakty. Predpokladá však rovnaké štartovacie podmienky, ktoré neexistujú. Deti zo zabezpečených rodín majú kvalitnejšie školy, doučovanie a sociálne zázemie, zatiaľ čo iné čelia chudobe a nedostatku príležitostí. Ich výsledky preto odrážajú nielen talent a úsilie, ale aj zdedené výhody, nevýhody ako aj vplyv sociálneho prostredia v ktorom vyrastajú a žijú.

Vypočuj si podcast o Meritokracii: O tyranii meritokracie: Prečo je dnes toľko detí pod tlakom ambicióznych rodičov?

Nejde pritom o ideologické tvrdenie. OECD v správe A Broken Social Elevator? upozorňuje na obmedzenú sociálnu mobilitu a medzigeneračný prenos nerovností. Podľa modelového prepočtu OECD môže v typickej krajine trvať štyri až päť generácií, kým sa potomkovia rodiny z najchudobnejšej desatiny dostanú na priemernú príjmovú úroveň. Meritokracia preto nie je problémom vtedy, keď požaduje oceňovanie schopností, ale vtedy, keď predstiera, že výsledky jednotlivcov vznikajú nezávisle od sociálnych podmienok.

Elitárstvo prezlečené za rovnosť príležitostí

Palantir kritizuje elitné univerzity za nespravodlivý výber talentov, sám však do prvého ročníka Meritocracy Fellowship prijal len 22 z približne 500 uchádzačov. Úspešnosť 4,4 percenta je porovnateľná s najelitnejšími americkými univerzitami. Samotná selektivita nie je nespravodlivá. Rozhodujúce je, kto dokáže splniť kritériá. Technické schopnosti, samostatnosť a skúsenosti už v osemnástich rokoch závisia aj od rodinného zázemia, kvality školy a príležitostí. Koľko talentovaných mladých ľudí sa nikdy nedostane na požadovanú úroveň jednoducho preto, že nemali porovnateľné podmienky a to bez ohľadu na talent? A koľkí sa o existencii takýchto programov ani nedozvedia?

Technologickí miliardári kritizujú elitárstvo univerzít, ale namiesto odstraňovania nerovností vytvárajú vlastné výberové inštitúcie pre mimoriadne úzku skupinu mladých ľudí. „Nejde o odstránenie elitárstva, ale vytvorenie konkurenčného elitárstva, v ktorom pravidlá úspechu určuje súkromná korporácia.“

Komu má vzdelávanie slúžiť?

Univerzity nemajú slúžiť iba na prípravu zamestnancov pre konkrétne podniky. Ich spoločenskou úlohou je aj rozvíjanie kritického myslenia, nezávislého výskumu, občianskeho vedomia a schopnosti spochybňovať existujúce mocenské vzťahy. Firemné vzdelávanie má prirodzene iné priority. Pripravuje ľudí predovšetkým na činnosti, ktoré firma považuje za užitočné. Môže byť preto cenným doplnkom vzdelávacieho systému, ale nemôže automaticky nahradiť spoločenskú funkciu univerzít.

A keď predstavitelia technologických korporácií kritizujú univerzity za ideologickú zaujatosť, mali by sme sa rovnako kriticky pýtať, akú ideológiu presadzujú oni sami. Vzdelávanie orientované na západnú civilizáciu, technologickú dominanciu či podnikateľský individualizmus totiž nie je o nič menej hodnotovo orientované ako vzdelávanie zdôrazňujúce sociálnu spravodlivosť, rovnosť alebo kritiku ekonomických nerovností. Rozdiel je predovšetkým v tom, kto tieto hodnoty určuje a kto nad nimi vykonáva kontrolu.

Keď sa meritokracia mení na moc korporácií

Príklad Palantiru presahuje vzdelávanie, jeho technológie prepájajú rozsiahle databázy využívané štátom, políciou či armádou a môžu zásadne ovplyvňovať životy občanov. V septembri 2026 viac ako 120 európskych občianskych a odborových organizácií vrátane EPSU a ITUC vo výzve No Place for Palantir in a Democratic Europe! požadovalo ukončenie verejných kontraktov s firmou. Upozornili na sledovanie migrantov, policajné a vojenské využitie technológií, ako aj riziká pre súkromie, ľudské práva, demokratickú kontrolu a technologickú suverenitu Európy. Ani algoritmy nie sú automaticky objektívne. Ak vychádzajú z údajov odrážajúcich sociálne nerovnosti, môžu ich reprodukovať či posilňovať. Podobne meritokracia, ktorá úspech pripisuje výlučne schopnostiam, môže existujúce nerovnosti vydávať za zaslúžené výsledky a zakrývať mocenské vzťahy.

Prečítaj si aj: Najbohatší človek planéty proti pracujúcim

Kto určuje pravidlá súťaže, hodnotu schopností a kontroluje technológie, údaje, kapitál či rozhodnutia štátu? Ak je to čoraz viac úzka skupina technologických miliardárov, nejde už iba o výkonnosť, ale o koncentráciu ekonomickej a politickej moci.

Spravodlivosť podľa technologických miliardárov?

Ekonomický rozmer kritiky Palantiru ukazuje augustová správa CICTAR, EPSU a PSI Who Pays for the Surveillance State?. Podľa nej Palantir pri zisku pred zdanením 1,66 miliardy dolárov za rok 2025 zaplatil celosvetovo na dani z príjmov iba 22,7 milióna, teda 1,4 percenta. Autori kritizujú jeho daňové praktiky aj geografický nepomer medzi príjmami a vykázanými ziskami.

Technologické firmy vyzdvihujú zásluhovosť a individuálnu zodpovednosť, no využívajú daňovú optimalizáciu, ktorá nie je rovnako dostupná bežným ľuďom či menším podnikom. Ich úspech pritom závisí aj od verejných investícií do škôl, univerzít, infraštruktúry a základného výskumu, nielen od podnikateľskej geniality zakladateľov.

Demokracia nie je súťažou najúspešnejších

Najväčším rizikom takto chápanej meritokracie je predstava, že ekonomický úspech oprávňuje vyšší nárok úspešných na politickú moc. Demokracia však stojí na princípe rovnosti politických práv bez ohľadu na inteligenciu, vzdelanie, produktivitu či majetok. To neznamená odmietať talent a odbornosť, ale predstavu, že ekonomicky najúspešnejší sú automaticky najpovolanejší rozhodovať o spoločnosti.

Prečítaj si aj: Technofeudalizmus potrebuje odpovede

Skutočnú rovnosť príležitostí nezabezpečia ďalšie elitné programy pre hŕstku vyvolených, ale dostupné kvalitné vzdelávanie, odstraňovanie sociálnych bariér, silné verejné inštitúcie a demokratická kontrola technológií.

Je preto paradoxné, že technologickí miliardári sľubujú oslobodenie vzdelávania od ideológie, no sami presadzujú vlastnú ideologickú víziu, v ktorej by o čoraz väčšej časti našich životov rozhodovali práve oni – úzka skupina moderných feudálov – technofeudálov.

Foto: Flickr/ World Economic Forum