Dnes je Island pravidelne považovaný za svetového lídra v rodovej rovnosti. Už viac než desať rokov po sebe vedie rebríček Svetového ekonomického fóra (súbor faktorov a premenných) a patrí medzi krajiny, ktoré uzavreli viac ako 90 % rodovej nerovnosti.
Často sa však zabúda na podstatnú vec. Island sa lídrom nestal z ničoho nič. Rodová rovnosť tam nevznikla ako výsledok prirodzeného vývoja a evolúcie sociálnych práv alebo osvieteneckej politiky elít. Aktuálny stav bol vybojovaný solidaritou, protestami a štrajkami.
Deň, keď sa krajina zastavila
24. októbra 1975 sa na Islande odohrala udalosť, ktorá zmenila (nielen) tamojšie dejiny. Približne 90 % všetkých žien v krajine v ten deň neprišlo do práce a zároveň odmietlo vykonávať aj neplatenú prácu doma – varenie, starostlivosť o deti či domácnosť.
Cieľ štrajku bol jednoduchý, ukázať, aká nepostrádateľná je práca žien pre fungovanie spoločnosti, ale aj celej ekonomiky.
Výsledok bol okamžitý, zatvorené ostali školy, škôlky a aj mnohé podniky, otcovia si brali deti do práce, krajina prakticky na jeden deň úplne zastala. V obchodoch bol vykúpený všetok tovar na báze polotovarov, nakoľko muži, ktorí mali zrazu na starosti varenie, v obchodoch doslova vyrabovali konzervované, chladené a mrazené jedlá, ako aj toastový chlieb, párky či vajíčka.
V tom čase ženy zarábali menej než 60 % v porovnaní s príjmom mužov a mali len minimálne zastúpenie v politike. Štrajk, ktorý trval len jeden deň, však mal ďalekosiahle dopady, pretože spustil lavínu zmien. Už v roku 1976 parlament prijal zákon o rovnosti žien a mužov, v roku 1980 si Island zvolil prvú demokraticky zvolenú prezidentku na svete, rodová rovnosť sa stala trvalou súčasťou verejnej politiky.
Tradícia, ktorá pokračuje
Islandský „Ženský deň voľna“ (Kvennafrí) sa nestal jednorazovou akciou. Každých niekoľko rokov sa symbolicky opakoval – ženy odchádzali z práce skôr (čas bol prispôsobený podľa aktuálnej hodnoty nerovnosti, v roku 2005 o 14:08 a v roku 2016 o 14:38). Pri iných príležitostiach zastavia prácu úplne, aby upozornili na pretrvávajúce nerovnosti. Napríklad v októbri 2023 sa uskutočnil prvý celodenný štrajk od roku 1975, ktorého sa zúčastnilo približne 100 000 ľudí, teda štvrtina populácie ostrova. Do štrajku sa pridala aj premiérka a členky vlády, pričom protest smeroval nielen proti pretrvávajúcemu rozdielu v odmeňovaní ale aj proti násiliu na ženách a iným systémovým nedostatkom.
Aj v krajine, ktorá je svetovou jednotkou v rodovej rovnosti, ženy upozorňujú na podstatné, že práca ešte nie je hotová.
Líder, ktorý nezaspal
Island dosiahol výrazný pokrok aj systémovými opatreniami. V roku 2018 zaviedol povinnú certifikáciu rovnakého odmeňovania pre firmy, ženy majú vysoké zastúpenie v politike aj vo vedení organizácií, rodová rovnosť je súčasťou hospodárskej a sociálnej politiky.
Napriek tomu zostáva rodový mzdový rozdiel približne na úrovni okolo 10 % a problémy pretrvávajú najmä v nízko platených, feminizovaných profesiách.
Island tak ukazuje dôležitú lekciu. Ani najlepší výsledok nie je dôvodom na spokojnosť, ale na ďalší tlak a mobilizáciu.
Rovnosť a pracovný čas
Zaujímavé je, že krajina dnes rieši aj ďalšiu sociálnu inováciu – skracovanie pracovného času.
Po rozsiahlych pilotných projektoch zaviedla väčšina zamestnávateľov na ostrove kratší pracovný týždeň bez zníženia mzdy alebo získala právo na jeho skrátenie prostredníctvom kolektívnych dohôd.
A aké sú výsledky? Produktivita zostala rovnaká alebo sa zlepšila, spokojnosť a rovnováha medzi prácou a rodinou výrazne narástli. Island sa za niekoľko rokov posunul spomedzi krajín s vysokým počtom odpracovaných hodín medzi tie, kde sa pracuje najmenej v rámci OECD.
Tu treba zdôrazniť, že skracovanie pracovného času má ešte jeden pozitívny dôsledok, pomáha znižovať rodové mzdové rozdiely a zároveň lepšie prerozdeľovať domácu neplatenú prácu medzi mužmi a ženami v domácnostiach.
Pre krajiny, ktoré hľadajú cestu k lepšej kvalite života pracujúcich, je to silná inšpirácia.
Poučenie pre Slovensko
Islandský príbeh je často prezentovaný ako úspech modernej a pokrokovej spoločnosti. V skutočnosti je to však predovšetkým príbeh organizácie a solidarity pracujúcich – aktivity ktoré vychádzajú z viac ako storočných tradícií na ktorých povstalo odborové hnutie.
90 % žien v štrajku v roku 1975, desaťročia mobilizácií, opakované protesty a štrajky, nátlakové stratégie, stimulovanie a kultivácia verejnej diskusie, tlak na politikov aj zamestnávateľov – toto všetko prispelo k islandským úspechom.
Rodová rovnosť, rovnako ako kratší pracovný čas či lepšie pracovné podmienky, nevznikajú samé od seba. Sociálne inovácie nie sú automatické, nie sú ani jednoduché a musia sa vybojovať. Žiaden rytier na bielom koni nám nič nedonesie.
A práve v tom je islandská skúsenosť najdôležitejším odkazom aj pre nás. Krajiny sa nemenia preto, že to chcú elity – menia sa vtedy, keď sa organizujú pracujúci.
Foto: https://kvennasogusafn.is
