Nedávno publikovaný článok belgického výskumníka s názvom: Od Hitlerových priemyselníkov po Trumpových technologických magnátov: Argument pre demokraciu na pracovisku, upozorňuje na znepokojivú historickú kontinuitu. Prepojenie veľkého kapitálu a autoritatívnej moci. Autor ukazuje, že podpora nemeckých priemyselníkov nacistom nebola náhodná epizóda, ale prejav štrukturálneho problému – koncentrácie ekonomickej moci bez demokratickej kontroly. A varuje, že podobné vzorce sa objavujú aj dnes, keď technologickí miliardári a korporácie vstupujú do symbiotického vzťahu s politickou mocou.
Tento argument nie je len historickou paralelou. Je výzvou, aby sme demokraciu nechápali len ako volebný proces, ale ako širší systém, ktorý musí zasahovať aj do ekonomiky – najmä do fungovania firiem.
Oligarchia ako systém, nie výnimka
História ukazuje, že keď sa ekonomická moc koncentruje v rukách úzkej elity, táto elita má tendenciu podkopávať demokratické inštitúcie. Už v období nástupu Adolfa Hitlera k moci získal nacistický režim podporu významných sektorov priemyslu, vrátane vtedy najsilnejších zástupcov hutnického a strojárskeho sektora, ktorí v ňom videli nástroj na oslabenie odborov a demokracie. Išlo o nastolenie triednej disciplíny („umravnenia“ más), ktoré sa začalo úspornou politikou a škrtmi zavedenými nemecký kancelárom Heinrichom Brüningom v r. 1930 – 1932. A tieto politiky následne pokračovali nástupom nacistov k moci, ktorí tento koncept uplatnili v plnej šírke.
Čítaj aj: Škrty vedú k fašizmu…
Dnes síce nežijeme v 30. rokoch, ale mechanizmus zostáva podobný. Veľké technologické firmy, finančné skupiny a oligarchovia disponujú takou koncentráciou zdrojov, že dokážu ovplyvňovať verejnú debatu, politické rozhodovanie aj samotné pravidlá hry. Ako upozorňuje aj súčasná literatúra, digitálne technológie a „Big Tech“ môžu vytvárať nové formy kontroly a posilňovať autoritárske tendencie v spoločnosti. To už nie je len kapitalizmus – to je (oligarchický) systém, ktorý čoraz viac pripomína feudalizmus.
Slovenská realita: finančné skupiny a slabá protiváha
Ak tento rámec prenesieme do slovenských reálií, obraz je až nepríjemne známy.
Slovensko je typickým príkladom ekonomiky, kde:
- významnú časť hospodárstva ovládajú finančné skupiny,
- prepojenia medzi biznisom a politikou sú dlhodobo predmetom verejnej diskusie,
- kolektívne vyjednávanie a odbory sú slabšie než v západnej Európe.
To vytvára prostredie, v ktorom ekonomická moc nie je dostatočne vyvažovaná demokratickými mechanizmami. A keď chýba protiváha, prirodzene rastie vplyv kapitálu na štát.
Nie je náhoda, že v takomto prostredí sa ťažšie presadzujú politiky zvyšovania miezd, regulácie alebo sociálneho štátu. Nie preto, že by boli ekonomicky nemožné, ale preto, že narúšajú mocenské postavenie dominantných aktérov.
Strata dôvery v demokraciu
Jedným z najvážnejších dôsledkov tohto vývoja je erózia dôvery verejnosti v demokratický systém.
Keď ľudia vidia, že politické rozhodnutia často reflektujú iba záujmy veľkých hráčov, ekonomické nerovnosti rastú a ich vlastná životná úroveň stagnuje, potom prestávajú veriť, že demokracia funguje.
Tento stav vytvára priestor pre populizmus, autoritárske riešenia a radikalizáciu. Paradoxne, práve koncentrácia ekonomickej moci, ktorá oslabuje demokraciu, následne legitimizuje jej ďalšie oslabovanie.
Návrat k (pra)starým vzťahom moci
Tento stav čoraz častejšie opisujeme pojmom „neofeudalizmus“. Nie v historickom zmysle dedičných feudálov, ale ako metafora, kde sa novými feudálmi stávajú bohatí. Namiesto feudálnych pánov máme korporácie a oligarchov, namiesto poddaných máme zamestnancov s nízkou vyjednávacou silou a namiesto verejného záujmu dominujú súkromné mocenské centrá.
V takomto systéme sa demokracia redukuje na formálny rámec, zatiaľ čo reálna moc sa presúva mimo demokratickej kontroly.
Demokracia na pracovisku ako riešenie
Vyššie uvedený článok preto zdôrazňuje kľúčový fakt. Ak chceme zachovať politickú demokraciu, musíme demokratizovať aj ekonomiku. To znamená najmä:
- posilniť kolektívne vyjednávanie,
- zavádzať spolurozhodovanie zamestnancov (napr. zastúpením v orgánoch firiem),
- podporovať zamestnanecké vlastníctvo a participáciu,
- budovať silné a reprezentatívne odbory.
Povojnové Nemecko ukázalo, že model spolurozhodovania dokáže stabilizovať demokraciu aj ekonomiku. Nejde o ideológiu – ide o praktický nástroj, ako zabrániť koncentrácii moci.
Bez ekonomickej demokracie nebude ani politická
Ak chceme vážne hovoriť o obrane demokracie, nestačí sa sústrediť len na voľby, médiá alebo právny štát. Kľúčová otázka znie: „kto má moc v ekonomike“?
Ak zostane sústredená v rukách úzkej elity, budeme svedkami ďalšej erózie demokracie, rastu nedôvery a posilňovania autoritárskych tendencií. Ak ju však začneme demokratizovať – najmä cez pracoviská – môžeme vytvoriť systém, ktorý bude nielen spravodlivejší, ale aj stabilnejší. Demokracia sa totiž nekončí pri volebných urnách. Začína sa tam, kde ľudia pracujú.
Foto: AI, Flickr –
