Ochorenie COVID-19 nám ukázalo, ako veľmi sme náchylní podľahnúť epidémii a aké zničujúce účinky môže mať na život, zdravie, spoločnosť, našu ekonomiku. Veľmi jasne sa teraz preukázala dôležitosť ochrany pracujúcich ľudí (a všetkých ľudí) pred chorobami, najmä na pracovisku. Ukázalo sa tiež, že je dôležité investovať do dobrej verejnej zdravotnej starostlivosti, investovať do dobrých podmienok nielen pre zdravotníckych pracovníkov, ale aj ostatných pracovníkov v prvej línii. Nemenej dôležitou sa ukázala aj potreba zabezpečiť dostatočný príjem v chorobe, ako aj ďalšie ustanovenia týkajúce sa ochrany pracovných miest a miezd zamestnancov.
V tejto súvislosti bolo aj na Slovensku prijatých už niekoľko opatrení s cieľom zmierniť ekonomické a sociálne dosahy vyvolané pandémiou. KOZ SR preto požaduje, aby všetci zamestnanci pracujúci v tzv. prvej línii, ktorí v dôsledku výkonu svojej práce prišli do kontaktu s človekom infikovaným COVID19 a sú následne povinní ísť do karantény či izolácie, a teda čerpať karanténne nemocenské, mali náhradu svojej mzdy vo výške 100 % svojho čistého príjmu. Vnímame to ako istú formu ocenenia zamestnancov, ktorí musia v súčasnom období pracovať v plnom nasadení a sú vystavení neustálemu riziku.
Preto si myslíme, že ak príde k ich nákaze, táto skutočnosť by mala mať zásadný vplyv na odškodňovanie poškodeného a na jeho nároky vyplývajúce zo systému sociálneho poistenia. Expozícia na pracovisku by mala mať za následok, že výsledná choroba bude považovaná za chorobu z povolania.
Problematika priznávania chorôb z povolania je na Slovensku komplikovaná vplyvom viacerých faktorov. V prvom rade už samotné povedomie širokej verejnosti má chorobu z povolania spojenú takmer výlučne s trvalým poškodením zdravia poškodeného. Uvedený názor vyplýva, okrem iného, aj z pomerne zložitých procedúr spojených s uznaním choroby ako choroby z povolania
Je potrebné vedieť, že nárok na odškodnenie poškodeného za chorobu z povolania (strata zárobku počas liečenia a prípadná náhrada za bolesť) existuje bez ohľadu na čas práceneschopnosti. Na druhej strane, aj keby táto informovanosť bola lepšia, len málokto je ochotný podrobiť sa procedúre priznávania choroby z povolania s ohľadom na výšku odškodnenia pri krátkej práceneschopnosti.
Z pohľadu rizikových faktorov práce a pracovného prostredia je v kontexte súčasného epidemického ochorenia COVID-19 podstatná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/54/ES o ochrane pracovníkov pred rizikami súvisiacimi s vystavením biologickým faktorom pri práci. Uvedená smernica okrem definície rizík, povinností zamestnávateľa, ako aj zamestnanca pri vystavení uvedeným rizikám definuje aj rizikovosť biologických činiteľov. V prípade koronavírusu spôsobujúceho ochorenie COVID-19 ide pravdepodobne o zaradenie do štvrtej, teda najrizikovejšej skupiny biologických činiteľov. Ide o „biologický činiteľ, ktorý spôsobuje závažné ochorenie ľudí a pre pracovníkov predstavuje závažné nebezpečenstvo; môže predstavovať vysoké riziko rozšírenia v populácii, obyčajne preň nie je k dispozícii účinná profylaxia alebo liečba“. Pre ilustráciu v prílohe 3 smernice, v časti „Vírusy“ sú priamo uvedené koronavírusy vrátane akútneho respiračného syndrómu súvisiaceho s koronavírusom SARS a MERS.
Dnes ešte nie je dostatočne jasné, aké negatívne vplyvy na zdravie jedinca môže mať ochorenie COVID-19 do budúcnosti.
Základnou podmienkou pre priznanie choroby z povolania je posúdenie, či konkrétna choroba vznikla v priamej súvislosti s výkonom práce alebo vplyvom pracovného prostredia. Túto otázku by mal zodpovedať pracovný lekár na základe anamnézy. Druhou podmienkou je, aby daná choroba bola uvedená v zozname chorôb z povolania, ktorý tvorí prílohu číslo 1 zákona 461/2003 Z. z. V zozname sú okrem označenia choroby z povolania uvedené aj podmienky jej vzniku. Teda podmienky, ktoré môžu viesť k jej získaniu pri výkone práce.
Rovnako jednoduchšia situácia je pri preukazovaní priamej súvislosti s výkonom práce. Existujúce testovanie obyvateľov Slovenska, ako aj realizované opatrenia smerujúce k obmedzeniu mobility ostatných ľudí, cestovateľské anamnézy a pod. dávajú predpoklad, že zamestnanci sa nakazili danou chorobou práve v súvislosti s výkonom svojej práce. Preto by nemal byť v prípade zdravotníkov a im podobných zamestnancov žiadny problém priznať chorobu z povolania.
Dnes ešte nie je dostatočne jasné, aké negatívne vplyvy na zdravie jedinca môže mať ochorenie COVID-19 do budúcnosti a ako môže ovplyvniť jeho kariérny vývoj. Nie je preto možné ani odhadnúť rozsah potenciálnych nárokov zo sociálneho systému. Ekonomické aspekty odškodňovania však môžu mať pre poškodeného zásadný význam pre kvalitu jeho života v budúcnosti. Považujeme preto za rozumné aspoň sa pokúsiť o priznanie choroby z povolania, a to čo najskôr po ochorení.
