Ako sa to stalo, že taký bohabojný národ, odvolávajúci sa na cyrilo-metodskú tradíciu, Sedembolestnú patrónku a tisícdvesto rokov kresťanstva, kradne, až je to nepekné? A tak veľa, že nielen zo svojho, ale aj od susedov a vlastných detí? Zdá sa, že odpoveďou nie sú konkrétne osoby, politici či gangsteri, ale skôr ekonomické zákonitosti.
Po revolúcii viacerí ekonómovia upozorňovali, že tí, ktorí mali v minulom režime informácie a styky, ich budú chcieť speňažiť na úkor spoločnosti. Výbornou príležitosťou bola malá a veľká privatizácia. Malé prevádzky sa často dražili pochybným spôsobom, keď drzejší a silnejší vyhrávali. Sen o všeľudovom vlastníctve akcií podnikov sa rýchlo rozplynul vďaka investičným fondom a neexistujúcim pravidlám. Návrh iných foriem privatizácie, napr. vydávaním zamestnaneckých akcií zapadol.
Niektorí tieto ekonomické aj ľudské straty obhajovali tým, že ide o nevyhnutnú daň za prechod ku kapitalizmu. Témou sa dokonca stala aj štátna podpora budovania domácej kapitálotvornej vrstvy. Najprv nahlas z domácich aktív, ktoré sa však rýchlo minuli, neskôr potichu aj z vítaného prílevu eurofondov.
Ojedinelé, hoc aj veľké krádeže by neboli takým veľkým systémovým problémom ako vytváranie celých „svojpomocných“ sietí. Podľa vzoru socialistického „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, „zo štátneho krv netečie“ a „pomôž si, človeče, aj pánboh ti pomôže“. Opäť tu nezáleží na vzdelaní a schopnostiach, ale na známostiach.
Mňačko vravel, že keď prišiel do Rakúska, aj upratovačka musela byť v správnej politickej strane. Porovnanie s inými štátmi však ukazuje, že náš vývoj nebol nevyhnutný – Slovinsko, Poľsko či pobaltské štáty šli inou cestou než Československo. My sme veľa hovorili o tigrovi, vyrovnanom rozpočte a investíciách, ale budovali sme realitu nerovnosti, skrytých dlhov a zaostávania.
Poznáte to: čo je veľa, to je veľa. Naše mýticky úspešné desaťročia vytvorili vrstvu chudobných, frustrovaných a vylúčených z rozhodovania. A zúfalú infraštruktúru, drahé byty, drahé zdravotníctvo, drahú spravodlivosť… Dnes platíme za opakované ospravedlňovanie nespravodlivostí čarovnou formulkou „všetko prebieha v súlade so zákonom“.
Preto by sme mali byť opatrní pri argumentovaní nezávislým súdnictvom, lebo to naše, racionálne sa správajúce, skôr straní bohatým a vplyvným než chudobným a vylúčeným. A bez reformy spravodlivosti, ktorá by zvýšila predvídateľnosť investícií, sú naše snahy o naštartovanie rastu prosperity márne.
Komentár pôvodne uverejnili Hospodárske noviny
Foto: ChatGPT
