Na Slovensku sa veľa diskutuje o tom, aký by mal byť sociálny systém, no častokrát k tomu chýbajú relevantné dáta. Ambíciu zmeniť to má novovzniknutý Sociálny atlas Slovenska.
Tento dátový online-portál, poskytujúci ucelený obraz o stave a trendoch sociálno-ekonomického vývoja Slovenska, je výsledkom spolupráce Friedrich Ebert Stiftung, o. z. Pracujúca chudoba a Inštitútu pre výskum sociálnoekonomických rizík. Sociálny atlas Slovenska je analytický nástroj, ktorý ponúka komplexnejší prehľad ukazovateľov rozhodujúcich o našej životnú úrovni. Hlavným dôvodom prečo portál vznikol bolo to, aby sa diskusia mohla oprieť o fakty a nie emócie.
Prostredníctvom 6 hlavných kapitol poskytuje portál obraz o príjmovej úrovni a sociálnej situácii slovenskej populácie, o oblasti dôchodkov aj inštitútov a parametrov sociálneho štátu, ako aj o trendoch vývoja trhu práce a základných parametroch ekonomického vývoja na Slovensku. To všetko prehľadne v podobe viac ako 16O grafov môže záujemca nájsť na stránke tu.
Pri príležitosti vzniku tohto portálu sa uskutočnila aj online konferencia Stredno- a dlhodobé výzvy sociálneho systému Slovenska, ktorú moderoval vedecký pracovník FES Robert Žanony. Zúčastnili sa jej sociológ Daniel Gerbery z Filozofickej fakulty UK, riaditeľ Inštitútu pre výskum sociálnoekonomických rizík Martin Halás, analytik KOZ SR Ján Košč, poslankyňa za Progresívne Slovensko Simona Petrík a poslanec za stranu Smer-SSD Michal Stuška.
Aký je hlavný problém Slovenska?
Online konferencia sa začala otázkou, čo diskutujúci považujú za hlavný problém Slovenska v sociálnej oblasti. Pokiaľ v minulosti našu krajinu trápila najmä vysoká nezamestnanosť, dnes čelíme opačnému problému – nedostatku zamestnancov. Zdá sa teda, že problémy nezmizli, len sa zmenil ich charakter.
Podľa Ján Košča nemáme stále ujasnenú ani základnú otázku aký model sociálneho štátu vlastne chceme na Slovensku budovať. Má to byť tzv. štíhly minimálny štát alebo chceme štedrý sociálny systém aký majú v škandinávskych krajinách? Až keď sa dohodneme na tomto základnom princípe môžeme riešiť jemné odchýlky.
Nedostatky resp. limity systému vyplývajú z jeho častých zmien, častokrát zavádzame zásluhovosť aj do oblastí kam nepatrí a predovšetkým nevieme nastaviť systém efektívne. „Napríklad medzinárodné inštitúcie nám odporúčajú, aby sme zmenili daňový mix. Pokiaľ nebudeme mať tieto základné veci vydiskutované, tak sa nepohneme ďalej.“
Sociológ Daniel Gerbery vzdal hold trpezlivosti ľudí žijúcich na Slovensku. Ich schopnosti vydržať, nakoľko za uplynulých 30 rokov museli prekonať nesmierne veľa zmien a adaptovať sa na nové pomery. Vzhľadom na to, že v budúcnosti bude pribúdať počet odkázaných ľudí – predovšetkým seniorov, podľa sociológa našou najväčšou výzvou bude vybudovanie tzv. „spoločnosti starostlivosti“. Druhou veľkou výzvou je zlepšenie prístupu k bývaniu, najmä pokiaľ ide o mladých ľudí.
Martin Halás vidí veľké rezervy v sociálnych právach občanov, ktoré sú navyše často spochybňované. Napríklad Európsky parlament v r. 2011 rozhodol, že právo na bývanie je záväzné a nárokovateľné, štát by ho preto mal vo verejnom záujme zabezpečovať. Lenže štát mnohé zo svojich kompetencií posunul do súkromného sektora, takže je nanajvýš otázne do akej miery vie tieto práva garantovať.
Poslankyňa Simona Petrík sa domnieva, že najväčším problémom nášho sociálneho systému je nesystémovosť, absencia kontinuity, nakoľko vlády často prichádzajú s protichodnými riešeniami. Konkrétnym príkladom je zavedenie 13. dôchodku, pri ktorom absentuje adresnosť. Naopak zvyšuje našu zadlženosť čo sa nám neskôr môže vypomstiť.
Druhý okruh tém sa týkal najmä otázky, ktoré sociálne opatrenia si vyžadujú vyššiu podporu, resp. ktoré konkrétne dávky treba reformovať.
Poslanec Michal Stuška uviedol, že prioritami vlády, čo je aj súčasťou PVV, je príspevok na bývanie a jeho odčlenenie od systému pomoci v hmotnej núdzi ako aj energetická chudoba. „Obrovskou témou je životné minimum – resp. tzv. ekonomické životné minimum, nakoľko minimum nereflektuje základné potreby jednotlivca,“ uviedol.
Poslankyňa Simona Petrík v debate otvorila otázku adresnosti. Podľa jej názoru by sa 13. dôchodky momentálne nemali vyplácať, resp. bolo by vhodné ich zadresniť. Ďalej by sa podľa nej mali zrušiť plošné rodičovské dôchodky , ktoré by nahradili adresné opatrenia zabezpečujúce férové dôchodky pre ženy, ktoré doplácajú na obdobie, kedy sa doma starali o deti. Okrem toho poslankyňa navrhuje zaviesť adresný príspevok na bývania zameraný na nízkopríjmové domácnosti a zaviesť do zákona pojem jednorodičovské rodiny.
Ján Košč si myslí, že adresnosť dávok nie je žiadny zázračný liek. Naopak ak nejaké opatrenia treba podporiť, tak dávky na bývanie a podľa jeho slov treba začať riešiť otázku energetickej chudoby, ktorá stále nie je zákonne definovaná. Ďalší zásadný problém predstavuje podpora verejnej dopravy, nakoľko dochádzanie za prácou pre nízkopríjmové skupiny z chudobných regiónov značne limituje ich možnosti sa zamestnať: „Buď im budeme prispievať dávkami alebo budeme systémovo investovať do verejnej dopravy.“
Finančná udržateľnosť, adresnosť a univerzálnosť
Zladiť udržateľnosť verejných financií s vyplácaním sociálnych dávok, je pre každú vládu tvrdý oriešok. V tomto prípade narážajú na seba dva princípy – univerzálnosť a adresnosť. Vzhľadom na nedostatok dát je nutné si položiť otázku, či je slovenský sociálny systém vôbec pripravený na adresnosť. Na druhej strane je zrejmé, že nemáme peniaze na to, aby sme všetky dávky vyplácali plošne.
Sociológ Daniel Gerbery uviedol, že „každý sociálny systém kombinuje prvky univerzalizmu (napr. prídavky na deti) aj adresnosti. Keď chcete dať podporu najchudobnejším musíte ich najprv identifikovať, aby ste vedeli nasmerovať zdroje. Sú oblasti, kde posun smerom k univerzalizmu by bol vítaný – napr. v prípade dávok pre opatrovateľov. Určite sem patrí vyviazanie príspevkov na bývanie z hmotnej núdze. Mali by ho poskytnúť väčšej skupine ľudí, ktorí by neboli definovaní príjmovo ale podľa toho aký podiel na bývanie predstavuje časť ich príjmu, čo je český model. Postaviť však celý systém na princípe univerzalizmu je však neudržateľné a nemá to ani to logiku. No aj adresnosť sa dá robiť rôznymi spôsobmi – napr. dávka v hmotnej núdzi je nielenže cielená ale aj silno podmienená.“
Sociológ na záver zdôraznil, že „to ako vyzerá sociálny systém na Slovensku nie je otázkou dát.“
Bývalý hovorca rezortu práce Michal Stuška, ktorý má dlhoročné skúsenosti z oblasti sociálnej politiky, si spomína, že na ministerstve vždy zvažovali, kde si môžu dovoliť byť adresní a kde nie. „Najlepším príkladom je príspevok na obedy pre žiakov, ktorý v r. 2018 vyvolal obrovskú diskusiu. Vysvetľovali sme, že množstvo západných krajín považuje tento príspevok za prostriedok socializácie ale najmä odbúravania triednych rozdielov medzi žiakmi, a preto je v tejto otázke univerzálnosť absolútne opodstatnená.“
Zásadná otázka je vždy, kde leží hranica? Stuška ďalej spomínal na debatu, ktorú mali s kolegami z ministerstva financií: „Ak totiž vyčleníme strednú triedu a postupne im začneme osekávať dávky, tak tá začne byť náchylná k tomu, že nebudeme mať chuť platiť dane.“
O adresnosti sa preto ľahko hovorí, no ťažšie sa zavádza do praxe.
Celú diskusiu si je možné pozrieť TU.
